Prostredný hrot

V latinskej listine z roku 1412, ktorá ustaľuje hranice matejovských lesov, sa spomína názov Kalberk, neskôr v nemčine Kahlberg (holý vrch). Dnešný názov vyplýva z polohy štítu v hrebeni uprostred Studených dolín. Prvý ho použil pruský cestovateľ Albert Sydow, ktorý ho nazval Mittel Grat. Grat znamená hrebeň. Teda nazval ho Prostredný hrebeň. Maďari sa pokúsili o objasnenie názvu. Dr. Dezső v ročenke Uhorského karpatského spolku z roku 1876 nazval celý hrebeň „prostredným hrebeňom“ - Kőzépgerincz a najvyšší vrchol „vežou prostredného hrebeňa“ Kőzépgerincztorony. Edmund Téry prebral to isté pomenovanie pre Prostredný hrebeň, ale Prostredný hrot nazval Kőzéporom. Tento termín natrvalo prešiel do pomenovania štítu v maďarčine. Podobné riešenie navrhol K. Kolbenheyer (1884) aj v nemeckom názvosloví, ale jeho diferenciácia medzi pojmami Mittelgrat pre hrebeň a Mittelgratturm pre najvyšší vrchol sa neujala. V slovenčine sa sporadicky objavujú názvy Stredohrot alebo Stredný hrot.[1][2]

Prostredný hrebeň sa oddeľuje z hlavného hrebeňa v Širokej veži. V tomto hrebeni leží aj turistom dobre známe Priečne sedlo. Prostredný hrot je od Žltej veže oddelený Sedlom za Prostredným. Má nižší severozápadný vrchol Malý hrot. Na juhovýchode hrebeň klesá na Sedlo pred Prostredným. Malý hrot má v juhozápadnej stene (nad Veľkou Studenou dolinou) výrazné platne, hladké, kolmé, miestami až previsnuté. Do Veľkej Studenej doliny spadá Prostredný hrot 750 m vysokými nepriehľadnými strminami a trávnatými plošinkami. Z Malej Studenej doliny vidno dve steny. Severnú, vysokú 450 m, pretína ju, v spojnici Žlté lávky a Štrbiny za Žltou stenou, Dubkeho lávka. Pred 250 m vysokú severovýchodnú stenu vystupuje samostatný vrchol Žltej steny a vľavo od nej je Malá Žltá stena, ktorá poskytuje množstvo zaujímavých horolezeckých trás.[1][2]

V roku 1986 sa zrútila vežička vo východnej stene a skalná lavína spadla až na frekventovaný turistický chodník vedúci na Téryho chatu. Viedla cez ňu slávna diretissima severovýchodnou stenou, ktorú ako prví preliezli v roku 1962 Ivan Bajo, Zdeňěk Kysilka, Silvia Hnátková - Kysilková. Vežička sa časom začala odkláňať a výstup cez ňu bol z roka na rok ťažší. Nakoniec podľahla gravitácii. Diretissimu už nikto nezopakuje.[2]

• 1876 - Prvý výstup E. Téry, P. Schwarz, J. Still a S. Horvay.
• 1904 - Prvý zimný výstup Karol Jordán, Jozef Szelke a J. Lackner, vodcovia Ján Breuer, Pavol Spitzkopf.
• 1911 - Prvovýstup východným rebrom, Gy. a R. Komarnicky, III.
• 1962 - Diretissima prostriedkom severovýchodnej steny Ivan Bajo, Zdeňěk Kysilka, Silvia Hnátková - Kysilková
• 1964 - Prvý zimný výstup diretissimou Ivan Gálfy, Ivan Urbanovič
• 1967 - Prvovýstup „Cesta na pamiatku Ing. Kaňu,“ M. Orolin a M. Kriššák, V+ A2.

Malý hrot a jeho platne:

• 1953 - Prvovýstup cez pravé rebro, F. Kele st. a ml., IV.
• 1962 - Prvovýstup Cesta cez platne, P. Pochylý a P. Ballay, V+ A2.
• 1962 - Prvovýstup „Cez zárez“, F. Skopík, O. Vitek, VI A2.
• 2001 a 2020 - Prvovýstup Gilotína, P. Jackovič, T. Hromádka, VI+ A2. Voľne (RP) M. Krasňanský, J. Krištoffy, 10-.

K ťažkým patrí cesta Koršala – Šedivý, dnes VII+/VIII-. Treťou najťažšou cestou na slovenskej strane Tatier (prvé dve sú na Jastrabej veži) sa po RP preleze v r. 2020 stala Gilotína v ľavej časti platní. [3][4]

Štít pôsobí neprístupne, ale s horským vodcom naň môže vystúpiť aj skúsený vysokohorský turista. K hlavným problémom výstupov patrí expozícia v oblasti vrcholových hrebeňov a orientačná náročnosť. Medzi najatraktívnejšie výstupy patrí cesta Dubkeho lávkou, ktorá začína nad Téryho chatou. Problémom tejto cesty je exponovaná „Strecha“, ktorá si už vyžiadala nejeden ľudský život.

1. BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
2. BOHUŠ, Ivan. Tatranské štíty a ľudia. 1. vyd. Tatranská Lomnica : IaB, 2012. ISBN 978-80-969017-9-1. S. 159.
3. OROLIN, Michal. Strmé cesty k Himalájam. 1. vyd. Bratislava : Šport, 1980. 77-059-80 13-33. S. 193.
4. KROUTIL, František. Vysoké Tatry pro horolezce, 2. diel. [s.l.] : Olympia, 1977.

• 
  Vľavo Prostredný hrot, uprostred vzadu Ľadové štíty.
• 
  Prostredný hrot.
• 
  Prostredný hrot v zime.
• 
  Pohľad od Vareškového plesa, vľavo Žltá veža a dvojvrchol Malý – Prostredný hrot.
• 
  Skupina Prostredného hrotu z Veľkej Studenej doliny.
• 
  Panoráma Veľkej Studenej doliny, v popredí Strelecká veža, vpravo skupina Prostredného hrotu.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Prostredný hrot

• Na stránkach vysoke-tatry.info
• Na Summitpost.org
• Popis a nákres trás
• O Prostrednom hrote v novinách Korzár
• Lezenie v platniach Malého hrotu
• Video z výstupu s horským vodcom