Pavel Pochylý

Po príchode do Tatier v roku 1963 mladík „z nížiny“ všetkých horolezcov ohromil svojim horolezeckým talentom. Nedodržoval základné pravidlá, do stien nastupoval neskoro, poobede keď sa už blížila búrka a týmto si vybudoval rešpekt, aj keď pre svoju kontroverznosť nebol najobľúbenejší. Paľo však nikdy nebol tímový hráč, bol to sólista. Aj keď mu chýbal veľký himalájsky výstup, jeho alpské a tatranské výstupy si záslužia obdiv. Vari vo všetkých väčších tatranských stenách spravil prvovýstup (v Galérii Gánku päť), aj v niektorých poľských – Kazalnica Mengusovská. Tiež mnoho zimných prelezov. V Tatrách lezecky najviac obľuboval a navštevoval Jastrabiu vežu, Malý Kežmarský štít, Ostrvu, Gánek, Vežu Železnej brány. Bol lídrom skupiny, ktorú Poliaci nazvali Pavúci. Prvý úplný zimný prechod tatranského masívu 1970, prvé zimné sólo tohto hrebeňa bez podpory 1979. Za svoj pomerne krátky 54 ročný život spravil v Tatrách vyše 500 výstupov, čo je obdivuhodný výkon a dokazuje jeho horolezecké kvality.

V Tatrách mal veľký ohlas prvovýstup ideálnou superdiretissimou na Malý Kežmarský štít spolu s Jánom Ďuranom vo februári 1967. V stene strávili spolu 5 dní aj s bivakom, z chaty ich zásobovali brat Ondrej a Karol Hauschke. Vrchol dosiahol spolu s Jánom Ďuranom 12. februára 1967 o 02:15 nadránom v silnej víchrici a 25 stupňových mrazoch. V Alpách Mauriho cesta na Grand Capucin 1969 a obrovský ohlas nie len v horolezeckom svete mal zimný sólový prvovýstup ideálnou direttissimou severnej steny Eigeru 1983, kde až na devätnásty pokus preliezol veľmi obtiažny previs Rote-fall bez lana, pričom riskoval svoj život. Toho času sa meno Pochylý skloňovalo asi v každej švajčiarskej televízií. Pri lezení ho dokonca fotografovali švajčiarske a česko-slovenské vrtuľníky. Na Eiger sa prepašoval v kufri auta až na švajčiarske hranice, kde si vybavil falošné víza. Pre nekonformné postoje sa však dlho nedostal na himalájske výpravy. Až keď sa zaňho zaručil Ivan Fiala, bol pozvaný na expedíciu Sagarmatha 1984. Už v Káthmandu však ohlásil vlastný program a v podstate sa oddelil od zvyšku expedície. Potom vystúpil asi na 8 000 m n. m. Vo výške 8 350 m n. m. takmer zahynul pri extrémnom pokuse preliezť Boningtona sólo. Po návrate síce vyšla o Evereste 1984 krásna kniha, ale meno Pochylý z nej muselo byť orwellovsky vypustené.

Po návrate z expedície vo februári 1985 bol režimom odsúdený v neprítomnosti na 12 rokov za ekonomické podvody a opustenie republiky. Po príchode z Himalájí do Česko-Slovenska tajne prekročil hranicu pri Podspádoch a v drsných zimných podmienkach sa skrýval pred políciou na tatranských končiaroch. Pôvodne chcel emigrovať do Kanady, kde žila jeho sestra, ale to sa mu nepodarilo. Začiatkom apríla 1985 ho ale príslušníci VB zaistili v Tatranskej Lomnici a previezli priamo do Leopoldova. Podľa súdu bolo najväčším prečinom, že zmenou desatinnej čiarky upravil príkaz na úhradu za zájazd expedície do Čimbulaku. Namiesto 192 790 kčs zaplatil len 1927,90 kčs. November 1989 potom uvítal v leopoldovskej väznici, kde robil hovorcu väzňov a čoskoro bol amnestovaný. Prepustený bol 9. marca 1990, len krátko pred „leopoldovskou vzburou“.[1] Po prepustení priznal, že pred expedíciou užíval anabolické steroidy, údajne však pod dohľadom lekárov. Miloslav Končok, režisér dokumentu o expedícii uvádza jeho vysvetlenie: „Jednoducho som chcel svetu ukázať, že chémia je silnejšia než človek!.“[1] V posledných rokoch života sa utiahol, liezol už len rekreačne, zaujímal sa najmä o duchovné veci a staral sa o deti v detskom domove v Tisovci.

Významným horolezcom a častým spolulezcom bol aj jeho brat Ondrej. Spolu sa v zime roku 2000 vybrali do severnej steny Malého Kežmarského štítu. Po úspešnom výstupe cesty „Ľavý Y“ však pri zostupe Nemeckým rebríkom zrejme jeden z nich odtrhol doskovú lavínu a strhol so sebou aj druhého. Nasledoval asi 300 metrový pád v oblasti Kežmarskej buly. Po tomto dlhom páde boli s najväčšou pravdepodobnosťou obidvaja okamžite mŕtvi. Pod najväčšou tatranskou stenou ich našli nasledujúci deň, 26.2.2000 ráno okolo 8:30 hod pod masou snehu, stále na spoločnom lane. Ležali asi 3 metre od seba.

Pohreb bratov Pochylých sa konal 1. marca 2000 na cintoríne v Petrovej Vsi.

V tatranských horolezeckých kruhoch je označovaný ako „Muž Tatier“ „Horolezecký Einstein“ alebo „Slovenský Messner“.^{[chýba zdroj]}

V lete roku 2001 dvaja slovenskí lezci urobili prvovýstup na Jastrabej veži a cestu pomenovali posmrtne na počesť bratov Pochylých „Pavúci lezú do neba“.

V roku 2012 vyšla najmä o posledných rokoch a dňoch bratov Pochylých kniha od Milana Vranku, „Koniec Pavúkov v Tatrách“, ktorá bola slávnostne pokrstená na 13. výročie ich tatranskej smrti, 25. februára 2013 symbolicky na Chate pri Zelenom plese.

• 2001: In memoriam, víťaz v ankete Horolezec storočia podľa hlasovania čitateľov časopisu Jamesák. Pavel Pochylý získal jednoznačne najviac hlasov čitateľov. Ocenenie za zosnulého brata prebral starší brat Peter priamo od Igora Kollera. Výsledky boli vyhlásené na Popradskom plese.[2]

• Spomienky na bratov Pochylých – Jamesák 2000/3
• Kritický pohľad Františka Keleho na pôsobenie P. Pochylého pod Everestom (2004)
• Spomienka na Everest trochu inak – podobný názor Mariána Šajnohu (1999)

• DIEŠKA, Ivan, a kol. Horolezectvo : Encyklopédia. 1. vyd. Bratislava : Šport, 1989. 356 s. ISBN 80-7096-015-9.
• DIEŠKA, Ivan. Horolezectvo zblízka. 1. vyd. Bratislava : Šport, 1984. 300 s.
• VRANKA, Milan. Horolezectvo na prelome tisícročí : ročenky 1998 – 2002. 1. vyd. Bratislava : Šport, 2003. 93 s. ISBN 80-967672-2-4.