Edmund Viliam Téry

Narodil sa 4. júla 1856 ako Edmundus Félix Antonius Wilhelmus Rikker v rodine Jozefa Rickera z Rakúska, ktorý pracoval na óbébskom statku baróna Sinu v obci Beba Veche vo vtedajšej Torontálskej župe. V roku 1862 si jeho otec nechal pomaďarčiť meno na Téry. Mladý Edmund Viliam (po maďarsky Ödön Vilmos) ukončil Gymnázium v Miškovci, kde zmaturoval. Medicínu študoval na lekárskej fakulte budapeštianskej univerzity. Na začiatku štúdia sa orientoval na chirurgiu, potom na všeobecnú medicínu a verejné zdravotníctvo. Ako študent pracoval v samovzdelávacom a podpornom spolku medikov. V budínskej nemocnici Sv. Jána smeroval k chirurgii, ovplyvnený prednáškami dr. Jozefa Fodora si však zaumienil dosiahnuť kvalifikáciu v odbore všeobecné lekárstvo. Popri štúdiu ako dobrovoľník absolvoval aj vojenskú službu. 7. novembra 1876 sa oženil s Emíliou Mészárosovou, dcérou ministerského radcu dr. Ferenca Mészárosa. Vojenskú službu ukončil 1. októbra 1877 v budapeštianskej 17. vojenskej nemocnici s atestáciou vedúceho vojenského lekára. Začal pracovať aj na vedeckom ústave budapeštianskej univerzity. Vysokoškolský diplom získal 5. apríla 1879, nastúpil dráhu praktického lekára. V školskom roku 1879/80 pracoval u profesora Jozefa Kovácsa, kde získal aj diplom chirurga.

V roku 1879 sa uchádzal o uvoľnené miesto banského lekára v Štefultove (dnes súčasť Banskej Štiavnice), ktoré aj získal 28. novembra 1880. V rokoch 1883 – 1884 pomáhal pri zdolávaní osýpkovej epidémie detí.
Vrátil sa do Budapešti 23. februára 1884 a od apríla 1884 prijal funkciu pomocného neplateného koncipienta na uhorskom ministerstve vnútra, ktorému v tom čase podliehali aj zdravotnícke služby. Téry už trvale ostal zamestnancom ministerstva – postupoval od výpomocného koncipienta cez titulárneho až po funkciu zdravotného inšpektora a ministerského radcu, ktorú vykonával od 17. júna 1890 prakticky až do svojej smrti. Práca bola spojená s mnohým cestovaním, ale to mu vyhovovalo, pretože mu umožňovalo spoznávať prírodné krásy takrečeno celej vtedajšej uhorskej krajiny, no najmä Slovenska.

19. decembra 1885 získal aj kvalifikáciu profesora pre strednú lekársku a zdravotnú školu. Viac rokov bol lekárom mestského divadla. Dlhé roky pôsobil ako vládny komisár pri rigoróznych skúškach.

Bol epidemickým komisárom v čase cholerovej epidémie v roku 1892. [1][2]

K zápalu pľúc, ktorý dostal pri inšpekčnej ceste po zajateckých táboroch v zime 1916 a 1917, sa pridružila duševná depresia spôsobená jednak náročnosťou povolania – vypätie z konfliktov a jednak z vojnových hrôz nezmyselnej prvej svetovej vojny, na ktorej mal aj svojich dvoch synov a jeho inak pevný organizmus sa už nedokázal zotaviť. Zomrel v Budapešti 11. septembra 1917.

Doktor Téry sa po príchode v roku 1880 na Štiavnicko stal významným činiteľom tamojšej spoločnosti. Okrem pôsobenia ako banský lekár v Štefultove ho gróf Filip Coburg, majiteľ neďalekého kaštieľa vo Svätom Antone a vlastník celého Sitnianskeho panstva, vymenoval za svojho osobného lekára i lekára panstva.

V roku 1882 bol vyslaný s podporou ministra financií na zdravotnícky veľtrhu v Berlíne.

Svojou nezištnou prácou a sociálnym cítením sa stal obľúbencom baníckej chudoby, ktorej položenie verejne a ostro pranieroval. Pomáhal kde mohol a keď nestačili lekárske prostriedky, odhaľoval za pomoci tlače (najmä v Orvosi Hetilap - Maďarský medicínsky časopis, 1883) biedu robotníckych rodín v kraji pod Sitnom, sociálne príčiny ich chorôb, no aj mieru zavinenia panujúceho spoločenského poriadku. Ako výskumník sa venoval výskumu kiahní i rubeoly a ich výskytu u baníkov nielen v štiavnickom rudnom revíri, ale aj v zahraničí, najmä v nemeckých mestách v Sasku i českej Příbrami[3].

V rokoch 1883 - 84 ako uznanie za mimoriadny obetavý výkon v čase epidémie kiahní, mu bola prisľúbená odmena 100 miliónov forintov od banského riaditeľstva, avšak pre nezhody s miestnymi funkcionármi a vzhľadom na svoju finančnú situáciu sa rozhodol inak a vrátil sa do Budapešti 23. februára 1884.

Rozhľadňa na vrchole Sitna

Spočiatku sa venoval turistike na severe súčasného Maďarska v blízkosti slovenských hraníc vo Vnútorných Západných Karpatoch v Pilišskych vrchoch a Börzsöny-hegység (po slovensky Novohradské vrchy, Novohradské hory alebo Brežany).

V roku 1875 vstúpil do Uhorského karpatského spolku, ktorý vznikol 1875 a sídlil v Kežmarku. Dňa 5. augusta 1877 bol zvolený za člena ústredného výboru spolku. Keď pôsobil ako lekár v Štefultove 12. mája 1882 založil Sitniansky spolok maďarsko-karpatskej jednoty, ktorého hlavným poslaním bola syntéza zdravého športového vyžitia s poznávaním prírodných krás (propagoval najmä Štiavnické vrchy a iné slovenské horstvá, predovšetkým Vysoké Tatry).

Na jeho podnet dal Gróf Filip Coburg v roku 1886 zrekonštruovať filagóriu na Sitne (dnes rozhľadňa), ktorá bola od roku 1852 po zásahu blesku v ruinách, a potom ju daroval Sitnianskemu turistickému klubu. Slávnostné uvedenie do prevádzky sa uskutočnilo 8. septembra 1886. Na slávnosť bol pozvaný z Budapešti aj Dr. Téry, sprevádzajúci princa Leopolda, syna Filipa Coburga.

Téry bol iniciátorom výstavby vyše 100 km turistických chodníkov v tejto oblasti (najmä v okolí Sitna).

Ešte ako študent v roku 1875 navštívil Vysoké Tatry. Horský vodca Ján Still ho sprevádzal 5. augusta 1876 počas výstupu na Lomnický štít. Bol významným výkonnostným horolezcom, ktorý uskutočnil viacero tatranských prvovýstupov. Na Prostredný hrot 11. augusta 1876 spolu s horskými vodcami Jánom Stillom, Samuelom Horvayom a spoločníkom Paulom Schwartzom z Viedne. Dňa 6. augusta 1877 s horským vodcom Martinom Spitzkopfom vystúpil ako prvý na Pyšný štít. S jeho menom sa spája nielen pomenovanie významnej chaty vo Vysokých Tatrách, ale aj názvy štítov a aj Sitnianskych brál, či výstupových ciest na ne.[4] Široký sutinový žľab spod Sedielka pod Lomnickým štítom do Malej Studenej doliny sa dodnes volá „Téryho kuloár“.[2]

Ako redaktor časopisu Turisták lapja (Turistický časopis) Téry venoval široký priestor príspevkom s tatranskou tematikou. Zasadzoval sa proti aktivitám veľkostatkárov v tatranskom regióne. Veľa pozornosti venoval otázkam horskej vodcovskej služby, zasiahol do polemiky o zmysle horolezectva, či o potrebe reorganizácie záchrannej služby vo Vysokých Tatrách. Téry sa venoval aj fotografovaniu a v prvých ročníkoch vyššie spomenutého časopisu uverejnil mnoho vlastných snímok.

Téryho chata

Pamätná tabuľa v priestoroch Téryho chaty

Edmund Téry bol jedným z prvých propagátorov výškového meteorologického observatória vo Vysokých Tatrách. Jeho najväčším a najtrvalejším organizačným úspechom bolo presadenie chaty nad jazerným stupňom Malej Studenej doliny vo Vysokých Tatrách, ktorú pomenovali na počesť svojho ideového tvorcu a ktorá od 21. augusta 1899 slúži verejnosti dodnes ako Téryho chata.

Jeho neskresľované informácie o žalostnom stave verejného zdravotníctva na vidieku, aj neskoršie kritické správy o priebehu boja s infekčnými chorobami a od roku 1914 o katastrofálnej hygiene vo vojenských zajateckých táboroch naďalej popudzovali vrchnosť, ale koniec-koncov si predsa len vynútili aj nápravné opatrenia.

14. júna 1913 obdržal na základe odporučenia Ministerstva obrany vysoké Uhorské vyznamenanie „Železný kríž III. triedy“.

• Oľga Kuchtová: Dr. Téry a Sitno, in: Zborník múzea vo Svätom Antone, roč. 16, 2004, s. 183-190 – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• kol.: Hippokrates v Štiavnici, vyd. 2012

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Edmund Viliam Téry