Žltá stena

Nízky vrchol v závere rebra, vybiehajúceho z Prostredného hrotu. Jeho stena je rozdelená na dve časti – severovýchodnú a severozápadnú. Lezie sa len po tej prvej, ktorá má výšku 180 m. Od masívu Prostredného hrotu ju oddeľuje štrbina za Žltou stenou.

Prví, ktorí tento vrchol zliezli, boli M. Benkó, J. Déry a vodca J. Hundsdorfer st. Bolo to dňa 23. augusta 1901. V zime na jej vrchole prví stáli K. Henschová, E. Ivankó a S.K. Zaremba. Bolo to 13. apríla 1930. Na vrchol vtedy vystúpili najľahšími cestami zo Štrbiny za Žltou stenou. Problémom však ostala severná stena, o ktorej prelezení vtedy pochybovali mnohí známi horolezci, napríklad Poliaci Wiesław Stanisławski a Stanislaw Motyka. V tridsiatych rokoch 20. storočia sa pokúšali na ňu vystúpiť mnohí horolezci, ale neboli úspešní. Nakoniec sa to podarilo 19. júla 1933 Poliakom Zbigniewovi Korosadowiczovi a Wiesławovi Stanisławskému. Vystúpili cestou v jej ľavej polovici.

Stredom steny pomýšľali vystúpiť iní, počas vojnových rokov najviac sa o to pokúšal Slávo Cagašík, ale nebol úspešný. Až v dňoch 12. - 13. septembra 1943 sa mu to podarilo. Jeho spolulezcom bol Štefan Čiesla. Stenu zdolali za 13 hodín čistého času, síce kľukatou cestou, ale prostriedkom. Pamätníci rozprávali, že počas výstupu použili až 80-90 skôb. Bola to, na tú dobu, jedna z najtechnickejších ciest vo Vysokých Tatrách, ktorej prelezenie záviselo len na umelých pomôckach. Korosadowiczova cesta dlho platila za „slušný horolezecký výkon“. Cagašíkovú cestu do roku 1950 nezopakoval nik. Druhý priestup uskutočnili v lete 1950 K. Cerman a V. Mašková. V ľavej časti steny Július Parák a G. Strzebeński dňa 25. septembra 1949 urobili priamejšiu cestu ako je Korosadowiczova a aj technicky ťažšia. V snežení a fujavici 4. decembra 1949 po prvý raz v zimných podmienkach zdolali Korosadowiczovu cestu Július Parák a Arno Puškáš. V zime bola prelezená aj Cagašíková cesta Jozefom Psotkom a J. Slámom. Výstup im trval dva dni 21.-22. decembra 1956. Aj Paráková cesta sa dočkala zimného prelezenia 14. apríla 1961. Urobili ju Ivan Kulvánek a Jozef Psotka. Severná stena Žltej steny sa stala na dlhé roky „módnou stenou“. Časy prelezenia sa pomaly skracovali na niekoľko hodín. Aj dnes je vyhľadávanou a obľúbenou horolezeckou stenou.[1]

• 1901 Prvý výstup normálkou, M. Benkó, J. Déry a J. Hundsdorfer st.
• 1943 Prvovýstup S. Cagašík a Š. Česla, VI.
• 1968 Prvovýstup pilierom M. Orolin a M. Kriššák, V+ A2.

K najťažším patrí Diretissima s poľským variantom, 8-/8.[2] [3]

• 
  Vrchol, pod ním horolezci v Diretissime.
• 
  Žltá stena, vzadu Lomnický hrebeň.
• 
  Pohľad z Ľadového štítu na päť spišských plies, vpravo Žltá stena a ešte ďalej Oštepy.
• 
  Medzi Téryho chatou a Prostredným hrotom trochu vidno Žltú stenu.
• 
  Žltá stena.

1. Časopis Vysoké Tatry. In. Puškáš, Arno, Žltá stena. roč.III., čís.2/1964, str 3-4.
2. Kroutil, František Vysoké Tatry pro horolezce, 2. diel, Olympia 1977.
3. Gálfy, Róbert, Luczy, Alexander: Horolezecký sprievodca – výber najkrajších klasických ciest, 2002.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Žltá stena

• Foto s nákresom ciest
• Popis a nákres normálky
• Video z lezenia Korosadowiczovou cestou
• Nákres ciest