Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord

Talleyrand požiadal počas zasadania stavov 7. júla o zrušenie imperatívnych mandátov. 14. júla 1789 bol prvým členom menovaným do ústavného výboru Národného zhromaždenia. Bol tiež signatárom Ústavy predstavenej kráľovi a ním prijatej 14. septembra 1791 a stal sa autorom článku 6, deklarácie ľudských práv, ktorá začína preambulou:[15]

„Právo je vyjadrením všeobecnej vôle. […] Musí byť rovnaké pre všetkých, či už ich chráni alebo trestá.“

10. októbra 1789 navrhol, aby sa majetok duchovenstva dal k dispozícii národu: "Duchovenstvo nie je takým vlastníkom, ako iní vlastníci. Národ, ktorý má rozsiahlu právomoc nad všetkými korporáciami, má skutočné právo aj nad duchovenstvom. Má právo zrušiť tie skupiny duchovného stavu, ktoré by sa mohli zdať pre spoločnosť zbytočné a tak by sa stal ich majetok spravodlivým dedičstvom národa…"[16] Toto vyhlásenie vydesilo a pohoršilo jeho príbuzných a noblesnú spoločnosť. Obhajovaný Mirabeauom, bol jeho návrh schválený 2. novembra.[17] Oslavovaný v novinách „Monitor“, skrývajúc rany z pamfletov, ktoré spôsobili zhrozenie a škandál v celej rodine, Talleyrand sa stáva pre časť cirkvi osobou, ktorá zradila svoj stav.

28. januára 1790 navrhuje súhlasiť s občianskym štatútom Židov, čím zadáva príčinu na nové pamflety.[18]

16. januára 1790 je zvolený za predsedu Národného zhromaždenia pomerom hlasov 373:125.[19] Zatiaľ čo ústava je prijatá, Talleyrand a konštituční rojalisti sú na vrchole svojho vplyvu na revolúciu.

Omša slúžená Talleyrandom (celkom vpravo) za prítomnosti de La Fayetta na Marsových poliach pri príležitosti sviatku Federácie 14. júla 1790, francúzska škola-autor neznámy

Talleyrand navrhol Ústavodarnému zhromaždeniu aby bol 7. jún 1790 štátnym sviatkom Francúzska, kedy Národné gardy chránili poslancov, Sviatkom Federácie sláveným na Champs-de-Mars (Marsove polia). Menovaný do tohto úradu kráľom, 14. júla 1790 slúžil omšu pred 300 000 ľuďmi,[20] hoci liturgiu poznal len málo. La Fayette to komentoval: „Pre milosrdenstvo, nerozosmievajte ma.“

V marci 1790 navrhol prijatie systému zjednotených merných jednotiek.[19] 28. decembra 1790 žiadal občiansku ústavu pre cirkev a potom podal demisiu zo svojho biskupského úradu z dôvodu zvolenia za administrátora parížskeho departmentu.[21][22] Po tomto nezákonne vysvätil ďalších 14 kňazov za biskupov,[23] ktorým sa niekedy hovorí „talleyrandisti“, čo vyvolalo protest pápeža Pia VI. Považoval to za schizmu a vyzval ho k demisii z cirkevného úradu pod hrozbou exkomunikácie do 40 dní, ak nezruší akt.[24] Počas roku 1791, potom, ako skonal jeho priateľ Mirabeau, riadil redakciu verejných vyhlášok, ktoré boli vyhlasované v národnom konvente (zhromaždení) až do jeho rozpustenia, a v ktorých iniciuje aj vytvorenie Inštitútu Francúzska.[25]

Počas toho, kým nebol poslancom, bol vyslaný do Londýna kvôli nákupu koní a aby preskúmal postoj Angličanov ku možnej neutralite Francúzska. Vrátil sa odtiaľ 29. apríla 1790 s Françoisom Bernardom Chauvelinom. Napriek nepriateľskej nálade dosiahli 25. mája neutralitu.[26] Talleyrand sa vrátil do Paríža 5. júla a 28. júla podal demisiu na svoj úrad administrátora parížskeho departementu.[27]

Vzhľadom k teroru revolúcie, 10. augusta 1792 Talleyrand požiadal o opätovné vyslanie do Londýna. 7. septembra počas septembrových masakrov roztrhal príkaz na misiu od Dantona[28] pod zámienkou, že chce pracovať na systéme mier a váh. Toto mu dovolilo predstierať, že neemigruje: „Mojím skutočným cieľom bolo odísť z Francúzska, kde mi pripadalo neužitočné a nebezpečné zotrvať, ale nechcel som odísť inak ako s platným pasom a nie tým spôsobom, že za mnou zavrú dvere navždy.“[29] Odišiel 10. septembra.

5. decembra 1792 prišiel dekrét ako príkaz pre „toho biskupa z Autunu“, keďže sa našli dôkazy vzťahov k Mirabeauovi a kráľovskej rodine v známej „Armoire de fer“ – oceľovej miestnosti v paláci Tuileries[30]. Talleyrand sa vyhýbal návratu do Francúzska. Bol zapísaný do Zoznamu emigrovaných z vlastnej vôle a bol naňho vydaný zatykač ešte 29. augusta toho istého roku[31] Oficiálne bol v Anglicku preto, aby predával svoju knižnicu. Býval v Kensingtone počas strašného roka 1793, navštevoval emigrantov a vytváral si vzťahy s vplyvnými Angličanmi. Trpel nedostatkom peňazí i zaznávaním od starších utečencov. Koncom januára 1794 mu bolo oznámené, že kráľ Juraj III. nariadil jeho vykázanie podľa zákona o cudzincoch[32]. Pôvodca a inšpirátor dekrétu však bol minister zahraničia William Pitt.

Odišiel v marci 1794. Utiekol do Spojených Štátov na dva roky. Žil tam vo Philadelphii, New Yorku a Bostone. Mal šťastie pri špekuláciách s pozemkami, ktoré vyhľadával v lesoch Massachusetts[33]. Vyzbrojil tiež loď, aby obchodovala s Indiou, ale hlavne kvôli návratu do Francúzska[34].

Počas pobytu v Spojených štátoch až do roku 1796 bol osobným hosťom senátora Aarona Burra v New Yorku. Po rokoch Talleyrand odmietol byť rovnako veľkodušný voči Burrovi, pretože bol spriatelený s Alexandrom Hamiltonom, ktorého Burr zabil v súboji. Je tiež známe, že Talleyrand býval v Oyster Bay, New York, na adrese Wilson House.

Tesne po konci Teroru sa odvolal na zmluvu z thermidoru v petícii ohľadom svojej kauzy. V tom istom čase Madame de Staël, s ktorou Talleyrand korešpondoval, vybavila, že Marie-Joseph Chénier sa mohol vrátiť do Národného zhromaždenia. Podľa dohovoru z r. 1795, 4. septembra, Chénier na oplátku dosiahol dekrét povoľujúci stretnutie s Tayllerandom[35]. Talleyrand sa vrátil cez Hamburg a Amsterdam 20. septembra 1796 práve na začiatku Direktória[36].

Krátko po príchode Talleyrand vstúpil do Inštitútu Francúzska, kde bol zvolený 14. decembra 1795 do Akadémie etických a politických vied[37] ešte pred svojím odchodom zo Spojených štátov[38]. Publikoval dve eseje o novej medzinárodnej situácii podložené skúsenosťou zo svojich ciest mimo Francúzska. Zúčastnil sa na založení Krúžku republikánskej ústavy na požiadavku svojich priateľov Orleanistov v rozhorčení, že v ňom vidia kontrarevolucionára[39].

Dosiahnuť menovanie za ministra zahraničia namiesto Charlesa Delacroixa sa mu nepodarilo, no bol vyslaný ako ambasador do Batávskej republiky (severné Holandsko) za pomoci vplyvu viacerých žien, okrem iného aj Germaine de Staël[40]. Táto posledná zariadila stretnutie u najvplyvnejšieho vodcu Direktória Barrasa. V hre nominácií na ministerské kreslo Barras dosiahol súhlas ostatných direktorov, ktorí boli dovtedy nepriateľskí voči bývalému biskupovi[41].

O svojej nominácii do ministerského úradu sa Talleyrand rozprával s Benjaminom Constantom: „Držme si miesto, treba pomôcť Fortúne, väčšiemu šťastiu“[42]. Tento muž nekonečného espritu, ktorému stále chýbali peniaze, dodržiaval zvyk prijímať významné sumy peňazí od cudzích štátov, s ktorými dohováral zmluvy[43]. Koncom roku 1797 vyprovokoval diplomatický incident, keď žiadal „sudy s vínom“ (úplatok) od amerických vyslancov. Bola to aféra, ktorá vyvolala „Kvázivojnu“.

„Pán de Talleyrand sám odhadoval sumu, ktorú prijal počas svojej diplomatickej kariéry na 60 miliónov.“ – Charles Augustin Sainte-Beuve[44]

Po svojej nominácii do kresla ministra zahraničných vecí v roku 1797 aj zásluhou madame de Staël[45], Talleyrand pristúpil k výmene listov s Napoleonom Bonapartem, z čoho vznikla spolupráca pri dohadovaní zmluvy z Campo Formio (Zmluva z Campo Formio) zo 17. októbra 1797 medzi Talianskom a Francúzskom. 3. januára 1798 dal Talleyrand v budove ministerstva slávnostnú hostinu na počesť Bonaparta, na ktorej ho nakriatol na vojenskú expedíciu do Egypta[46].

Z direktorov to bol hlavne Jean-François Reubell, ktorý nenávidel Talleyranda. Reubell s ním dohodol dôležité veci a použil ho ako ich vykonávateľa[47]. Talleyrandova politika, ktorá išla niekedy do stretov s direktormi, mala za cieľ dosiahnuť rovnováhu a mier. Zúčastnil sa na politike uvoľňovania v dobytých územiach[48]. Ovládol úrad zahraničných vecí, ktorý mu bol lojálny, napriek tomu, že „Direktórium“ vyberalo vyslancov bez toho, aby to s ním konzultovalo[49].

Nadviazal kontakty so Sieyèsom a s generálmi Joubertom, Bruneom a Bonapartom, keď sa ten vrátil z Egypta 13. júla 1799. Vzal do úvahy útoky na svoju osobu v tlači vedené „akýmsi generálnym adjutantom“, ktorý proti nemu viedol proces a vyhral ho a podal demisiu na ministerstve, ktoré opustil 20. júla. Začal uskutočňovať prípravu štátneho prevratu 18. brumaira (9. novembra) 1799 konšpirujúc proti Direktóriu spolu s Bonapartom a Sieyèsom[50]. V menovaný deň oznámil svoju demisiu Barrasovi a zároveň si chcel s ním dohodnúť finančnú kompenzáciu, ktorá býva určovaná na konci.

Zámok Valençay – Talleyrandovo sídlo

Po prevrate 18. Brumaira 1799 sa ocitol v kresle ministra, no bol konfrontovaný s nespokojnosťou kráľovských dvorov s koncom Direktória. Bonaparte a Talleyrand sa dohodli na tom, že zahraničné veci budú spadať do exkluzívnej domény prvého konzula: Talleyrand mal na to svoj názor. Podľa Françoisa Fureta bol Talleyrand počas ôsmich rokov druhým mužom režimu[51].

Bonaparte vyhovel Talleyrandovmu názoru a napísal priateľské listy anglickému kráľovi a rakúskemu cisárovi, ktorí odmietli návrhy na uzmierenie bez toho, aby potvrdili príjem listov[52][53]. Ruský cár Pavol I. sa ukázal príjemnejším: zmluva bola dohodnutá a podpísaná. Následne, Pavol I. bol zavraždený skupinou bývalých dôstojníkov v roku 1801. Na trón nastúpil jeho syn Alexander I.

Zmluvy z Mortefontaine 30. septembra 1800 o mierových vzťahoch so Spojenými štátmi a v Lunéville 9. februára 1801 o mieri s Rakúskom vydobytým v Marengu, takisto ako mier v Amiense 25. marca 1802 so Spojenými štátmi a Španielskom, boli vyjednávané hlavne Napoleonom a Josephom Bonapartem: podľa Madame Grand (Noëlle-Catherine Verlée), Talleyrandovej manželky, prvý konzul všetko kontroloval[54]. Ak si odmyslíme brutálnu metódu vyjednávaní, Talleyrand dosiahol všeobecný mier, ktorého dohadovanie mu dovolilo vyťažiť z toho veľa peňazí[55]. Vmanévroval Talianov do zvolenia Bonaparteho za prezidenta Talianskej republiky[56].

Talleyrand, princ de Bénévent, v roku 1808. Portrét od maliara Gérarda

V tom istom roku si kúpil zámok vo Valençay za svoje i z finančnej výpomoci Napoleona. Oblasť okolo mala výmeru 200 km²[57], čo ju robilo jednou z najväčších súkromných majetkov danej epochy. Talleyrand tam býval pravidelne medzi svojimi pobytmi v termálnych kúpeľoch v Bourbon-l’Archambault[58].

V roku 1804 zoči-voči zvyšovaniu počtu atentátov vedených rojalistami proti Bonapartemu, Talleyrand spĺňal úlohu vyšetrovateľa a poradcu pri poprave potomka Bourbonovcov vojvodu d'Enghien, úlohu, ktorej dôležitosť podnietila debaty trvajúce celú Reštauráciu, objaviace sa v odsúdení Savaryho. Podľa Barrasa Talleyrand radil Napoleonovi položiť medzi Bourbonovcov a neho rieku krvi[59], podľa Chateaubrianda inšpiroval zločin[60]. 21. marca 1804, keď ešte poprava vojvodu nebola oznámená verejne, Talleyrand vyhlásil o druhej hodine ráno: „Posledný Condé prestal existovať”[61]. Vo svojich memoároch Bonaparte naznačil, že to bol Talleyrand, ktorý rozhodol zatknúť vojvodu d'Enghien[62]. Počas Reštaurácie v roku 1814 Talleyrand nechal zmiznúť všetky dokumenty týkajúce sa tejto aféry[63]. Vo svojich memoároch tvrdí, že sa vôbec nezúčastnil na rozhodnutí o poprave[64].

Korunovácia Jozefíny de Beauharnais Napoleonom I. za cisárovnú Francúzska, maliar Jacques-Louis David, Talleyrand celkom vpravo v červenom dlhom plášti.

11. júla 1804 bol vymenovaný za hlavného komorníka. Talleyrand, ktorý tlačil na Napoleona, aby uzákonil dedenie moci[65], asistoval 2. decembra pri pomazaní Napoleona I. 1. februára 1805 mu bola udelená veľká stuha Čestnej légie[66].

V roku 1805 začal rakúsku kampaň. Talleyrand nasledoval cisára na jeho trase cez Európu. Pri príchode do Štrasburgu bol prítomný pri záchvate epilepsie, ktorý prepadol Napoleona[67]. Deň po víťazstve pri Ulme poslal do Štrasburgu cisárovi správu o potrebnom osobnom pozorovaní v Rakúsku, aby sa dosiahla rovnováha medzi štyrmi veľmocami: Rakúskom, Spojeným kráľovstvom, Francúzskom a Ruskom, ku ktorým pridal Prusko.

Po skvelom víťazstve pri Slavkove a zdrvujúcej porážke pri Trafalgare, podpísal Talleyrand 26. decembra 1805 zmluvu v Pressburgu (Bratislava), nazvanú Bratislavský mier[68]. Zmluva stanovila vytvorenie Rýnskeho spolku a tvoril ju pod dohľadom Napoleona. Skúšal v nej zjemniť podmienky dané Rakúsku. Súhlasil s desaťpercentnou zľavou na finančné sankcie a poplatky, čím spôsobil Napoleonovu nespokojnosť[69]:

Rakúsko, v stave rozvratu, nemôže nič iné, len prijať podmienky kladené dobyvateľom. Boli tvrdé a zmluva urobená s M. d'Haugwitzom žiadala ich pre mňa nemožné zjemnenie kontribúcií v súvislosti s inými článkami zmluvy. Napoleon mi napísal po nejakom čase: Urobil ste mi v Presbourgu zmluvu, ktorá mi veľmi prekáža. citát: Talleyrandove memoáre[70].

V roku 1806 prijal Talleyrand titul „princ de Bénévent (Benevento)“. Bol to štátik konfiškovaný pápežom, kam sa neunúval Talleyrand prísť ani raz, poslal tam len guvernéra[71].

12. júla toho istého roku Talleyrand podpísal zmluvu tvoriacu Rýnsky spolok, ktorej podpis sa predlžoval podľa vôle Napoleona mnohými vyjednávaniami[72]. Zahájením kritiky vojnovej politiky Napoleona, stále brzdený vo svojich radách vo vyjednávaní a v kontakte s Rakúskom v nádeji zblíženia, začal oznamovať informácie cárovi Alexandrovi I. cez vojvodu Dahlberga[73]. V roku 1807 po sérii Napoleonových víťazstiev v Bagrationovsku (Eylau), Gdansku, Lidzbark Warmiński, Dobrom Miaste - Friedlande revidoval a podpísal zmluvu v Tilsite. Vyhlásil sa za nehodného zmluvy vymedzenej víťazstvami, osobitne vo vzťahu k pruskej kráľovnej, a za nespokojného byť „ministrom zahraničných vecí bez zamestnania“[74].

Zmluva v Tilsite – Mária-Lujza Pruská, Napoleon, Alexander I., Fridrich Wilhelm III., Talleyrand na schodoch, maliar Nicolas Gosse

Pri tejto príležitosti sa rozhodol podať demisiu na svoj post ministra počas svojho návratu do Varšavy[68][75]. Toto nemohlo napomôcť zblíženiu medzi Napoleonom a Marie Walewskou[76]. Jeho demisia sa uskutočnila 10. augusta 1807. 14. augusta bol menovaný za paira cisárstva (člen komory pairov oprávnený voliť monarchu). Napoleon prijal v Erfurte vyslanca Rakúska pod dohľadom Talleyranda v súkromnom rozhovore.

Talleyrand sa postupne vzďaľoval cisárovi, ale zároveň zostával jeho poradcom[77]. Dôrazne mu neodporučil začať vojnu so Španielskom, zvýraznil nemorálnosť a nebezpečenstvo podobného podniku[78]. Cisár nepočítal so zajatím španielskych infantov Rusmi, potom ich zveril do opatery Talleyrandovi, ktorý ich ubytoval na sedem rokov vo Valençay a ktorého hostiteľstvo bolo väzňom príjemné[79].

Erfurt – Talleyrand je v strede za stolom medzi Napoleonom a Alexandrom I. Autor: Nicolas Gosse. 27. septembra – 14. októbra: Stretnutie v Erfurte medzi Napoleonom, Alexandrom I. a princami-nemeckými vazalmi. Napoleon dúfal, zbytočne, že Rusko odrazí rakúsky útok počas jeho španielskej expedície.

V septembri 1808, Napoleon ho poveril sekundovať pri stretnutí v Erfurte s ruským cárom a pritom ignoroval, že Talleyrand je nepriateľsky naladený proti aliancii, ktorú si želal Napoleon, lebo uprednostňoval rakúsku cestu[80].

Počas rozhovorov o stretnutí cisárov Talleyrand zašiel až tak ďaleko, že neporadil Alexandrovi, aby sa spojil s Napoleonom vyhlásiac: Sire, čo treba urobiť? Ste to vy, čo zachránite Európu a to sa podarí len tak, že nepodržíte Napoleona. Francúzsky národ je civilizovaný, jeho suverén nie. Ruský vládca je civilizovaný, jeho ľud však nie. Z toho vyplýva, že ruský vládca sa musí spojiť s francúzskym ľudom. Potom Rýn, Alpy, Pyreneje sú dobyté Francúzskom. Zostáva dobyť cisára. Francúzsko ho nepodrží.[81] To je „erfurtská zrada“, ktorú detailne opisuje v memoároch zdôvodňujúc ju zachovaním rovnováhy v Európe. V Erfurte som zachránil Európu od kompletného rozvratu, ktorá by sa stala súkromnou vecou bonapartistov[82].

Rozlúčka Napoleona a Alexandra I. po mieri v Tilsite 9. júl 1807. Talleyrand celkom vpravo. Obraz sa nachádza vo Versailles. Maliar Serangeli

Napoleon ignoroval sabotáž a bol prekvapený, že rozhovory s Alexandrom I. sa neuskutočnili a aliancia tiež, čo bolo uňho neobvyklé. Zatiaľ čo Talleyrand bol bez správ od cisára o Španielsku, kde sa vzňala vzbura, a čo sa rozšírila klebeta o jeho smrti, intrigoval s Josephom Fouchéom o nastolení regentstva pre cisárovnú Jozefínu de Beauharnais hľadajúc podporu Joachima Murata[83]. 17. januára 1809 sa Napoleon v Španielsku dozvedel o dohodách a prišiel do Paríža, kde počas tridsiatich minút zosadil Talleyranda slávnou frázou „vy ste hovno v hodvábnej bielizni“, ktorá však nemohla byť prednesená pri tejto príležitosti, odsúdil zradu a stiahol ho z postu najvyššieho komorníka.

Talleyrand sa bál, že ho zatknú, ale zostával pasívny. Na zasadaní rady povedal: „Aká škoda, páni, že taký veľký muž je tak zle vychovaný“. Na rozdiel od Fouchého, ktorý mal nižší pôvod, sa predstavoval vždy na dvore. Počas týchto audiencií u Napoleona nechával hrať za seba ženy z jeho okolia, pričom nezakrýval svoju opozíciu. Napoleon mával zlý zvyk (a neskôr sa ukázali následky) zahŕňať nechuťou Talleyranda, ktorý mal jemný a brilantný esprit, vyberaný vkus a ktorý, okrem iného, mu v politike poskytoval služby vo vysokej diplomacii, zaisťujúce jeho bezpečnosť. Ale Napoleon nemohol prepáčiť Talleyrandovi, keď hovoril vždy o španielskej vojne s detinskou voľnosťou. „Čoskoro sa stali budoáry a salóny Paríža divadlom nemej vojny medzi prívržencami Napoleona na jednej strane a Talleyrandovými priateľmi na druhej, vojny, ktorej epigramy a bonmoty boli delostrelectvom a v ktorej vládca Európy bol vždy premožený.“— Memoáre Josepha Fouchého[84].

Ohrozený exilom aj so svojím komparzom, v konečnom dôsledku nebol znepokojený, zachovával si zvyšné pozície a cisár sa s ním vždy radil. Podľa Jeana Orieuxa bol pre Napoleona neznesiteľný, nevyhnutný a nenahraditeľný[85]. Talleyrand pracoval na jeho rozvode a ďalšom sobáši sugerujúc mu rakúske manželstvo[86]. Bol aj pod tlakom nedostatku financií následkom straty funkcií a výdavkov za hostenie španielskych infantov, na čo nestačili dotácie od Napoleona[87].

Úpadok banky Simmons, v ktorej stratil pol druha milióna, ho staval do delikátnej pozície, čo spôsobilo prosbu u cára. Zároveň však prijímal „sudy s vínom“(úplatky) a ukončil nové rozpredávanie svojej knižnice[88]. V roku 1811 mu Napoleon kúpil Hôtel Matignon a o dva roky neskôr sa Talleyrand presťahoval do Hôtel de Saint-Florentin[89].

V roku 1812 v rámci prípravy na vojenskú kampaň do Ruska, Napoleon zvážil uväznenie Josepha Fouchého (ministra vnútra) a Talleyranda poslal ako vyslanca do Poľska. Talleyrand prijal správu o vojne s Ruskom vyhlásením: Toto je začiatok konca.[90] Následne zintenzívnil svoje intrigánske vzťahy.

V decembri 1812 neúspešne inicioval, aby Napoleon vyjednával mier a udelil dôležité koncesie. Odmietol pozíciu ministra zahraničných vecí, ktorú mu znovu navrhol Napoleon[91]. Napísal Ľudovítovi XVIII. cez svojho strýka, čo bol začiatok korešpondencie v nasledujúcom roku[92]. Cisárska polícia prečítala mnohé listy a cisár rozmýšľal, že ho pošle do exilu[93]. V decembri 1813 Napoleon I. súhlasil s návratom Bourbonovcov na španielsky trón[94] a nanovo mu ponúkol post ministra zahraničia, za čím nasledovalo ďalšie odmietnutie[95].

16. januára 1814 sa Napoleon rozhodol dať ho zatknúť[96]. 23. januára ho menoval radcom regentstva. Naposledy sa videli pred odchodom cisára na beznádejné vojenské ťaženie – Francúzsku kampaň[97].

28. marca 1814, keď spojenci ohrozovali Paríž, radca regentstva rozhodol evakuovať dvor, čo sa dialo dva nasledujúce dni[98]. 30. marca večer Talleyrand vykonal manéver, aby zostal pánom Paríža: tváril sa, že sa ponáhľa prekročiť bariéru v Passy, potom počas noci vyjednával kapituláciu maršala Marmonta[99], ktorý riadil obranu mesta. Deň po, 31. marca, Talleyrand zopakoval svoj Prevrat 18. Brumaire v opačnom poradí, teda nechal spojencov vstúpiť do Paríža. V tento večer pruský kráľ a cár prišli a ubytovali sa tam. Žiadali návrat Bourbonovcov a odpovedajúc na ich pochybnosti, Talleyrand žiadal poradiť sa so Senátom. Cár oznámil: Reštaurácia je učinená[100].

1. apríla 1814 Senát zvolil Talleyranda do vedenia dočasnej vlády, ktorý do nej dosadil svojich whistových spoluhráčov, ako sa vyjadril François-René de Chateaubriand. Na druhý deň Senát zosadil z trónu cisára, čo bolo dohodnuté ešte so Spojencami, a to v prospech jeho syna Napoleona II.(Orlík) a regentky Márie-Lujzy. Napoleon Bonaparte bol konečne stratený zradou Marmonta a abdikoval 6. apríla. Talleyrand zverejnil celú svoju korešpondenciu s Marmontom. Aplikoval bezprostredne svoje liberálne myšlienky a začal znovunastoľovať normálny život v krajine:

• Nechal vrátiť brancov z posledného napoleonského verbovania k rodinám,
• oslobodil politických väzňov,
• vymenil vojnových zajatcov,
• nastolil slobodné fungovanie pošty,
• uľahčil návrat pápeža do Ríma a španielskych princov do Madridu,
• stiahol policajných agentov cisárstva.
• Usiloval sa hlavne všetkých upokojiť a nechať všetkých funkcionárov na svojich miestach. Len dvaja prefekti boli nahradení[101].

Jeho pozícia bola ťažká, hlavne v Paríži. Spojenci obsadili mesto, rojalisti a bonapartisti neuznali dočasnú vládu[102]. Počas prvých aprílových dní, on, jeho vláda a Senát uzákonili narýchlo novú ústavu, ktorá uzákonila konštitučnú monarchiu s dvojkomorovým parlamentom a rovnovážnymi mocami, uznanie verejných slobôd a vyhlásila kontinuitu dohodnutých zmlúv za cisárstva[103].

12. apríla 1814 gróf d'Artois (brat Ľudovíta XVIII.) vstúpil do Paríža a obsadil Tuileries tak isto ako vláda[104]. 14. apríla 1814 Senát uznal formálnu autoritu dočasnej vlády. Gróf d'Artois prijal základy ústavy v mene svojho brata[105], ale oznámil aj ich budúce úpravy[106].

Po zmluve vo Fontainebleau, 11. apríla 1814, Talleyrand podpisuje 23. konvenciu so Spojencami, ktorej podmienky posudzuje ako bolestné a pokorujúce[107]. Francúzsko sa vrátilo do hraníc z roku 1792 a stratilo 53 pevností[108]. Zmluva je bez alternatívy Francúzska mocného na ľudské a finančné zdroje[107].

Provizórna vláda trvala len mesiac. 1. mája Talleyrand stretol Ľudovíta XVIII. v Compiègne, kde tento ho nechal čakať v predsieni niekoľko hodín[109]. Potom mu povedal počas chladného stretnutia: Som rád, že vás vidím, naše rody sa datujú od tej istej epochy. Predsa len, moji predkovia boli spôsobilejší. Ak vaši boli viac ako moji, hovorme o našich záležitostiach. Dnes ma riadite vy. Vezmite si stoličku, poďte bližšie, hovorme o našich záležitostiach: dnes som to ja, kto vám hovorí, sadnite si a dôvoďte[110]. V tej istej konverzácii sa ho Ľudovít XVIII. pýtal, ako mohol vidieť koniec režimu, na čo mu Talleyrand odpovedal: „Môj bože, Sire, skutočne som pre to nič neurobil, je niekoľko nevysvetliteľných vecí, ktoré mám v sebe a ktoré prinášajú nešťastie vládam, čo ma opomínajú[111].

Ľudovít XVIII. neprijal ústavu od Senátu. Dal prednosť konštitučnej charte, ktorá prijala liberálne myšlienky, ale odmietla rovnováhu mocí. Kráľ súhlasil s dvoma komorami parlamentu[112]. 13. mája bol Talleyrand menovaný prezidentom Rady ministrov (nemal autoritu prvého ministra) a ministrom zahraničných vecí[113]. 30. mája podpísal zmluvu v Paríži, ktorou dojednal:

• mier medzi Francúzskom a Spojencami,
• návrat k hraniciam z 1792 (navyše niekoľko miest, časť Savojska a staré pápežské komitáty)[114]
• oznámil konanie Viedenského kongresu[115], ktorého základy boli položené.
• Medzi dispozície patrili aj zamietnutie otroctva v kolóniách
• vrátenie umeleckých diel ulúpených Bonapartom stávajúcich vo Francúzsku.

Bol povýšený na Rytiera Zlatého rúna[116]. Kniežatstvo Bénévent bolo vrátené pápežovi a kráľ ho urobil princom de Talleyrand a francúzskym pairom[117].

8. septembra obhajoval rozpočet pred komorou pairov. Prvýkrát, tak ako v Anglicku, štát sa považuje za povinného platiť pasíva (dlhy) vyplývajúce zo zmlúv[118].

Viedenský kongres – kresba autora Isabay. Talleyrand má číslo 22, pozri po rozkliknutí.

Ľudovít XVIII. logicky poveril reprezentovaním Francúzska na kongrese Talleyranda, s inštrukciami, ktoré navrhol Talleyrand[119]. Išlo o štyri body uvedené v Parížskej zmluve[120]:

• predísť požiadavke Rakúska na Sardíniu
• konať tak, aby Neapol pripadol Ferdinandovi IV. Bourbonskému
• brániť Poľsko pred Ruskom
• odovzdať Prusku Sasko a Porýnie „Instructions pour les ambassadeurs du roi au congrès“ [121]

16. septembra 1814 začal Viedenský kongres. Talleyrand, ktorý asistoval vojvodovi Dahlbergovi a markíz de la Tour du Pin a gróf de Noailles tam prišli 23. septembra[122], otvorenie bolo predpokladané na 1. októbra. Držiac sa rámca základných spojenectiev medzi štyrmi krajinami (Spojené kráľovstvo, Rakúsko, Prusko, Rusko), ktoré boli dané do protokolu 22. septembra, bol Talleyrand zároveň pozvaný na rozhovor 30. septembra, kde Metternich a Hardenberg použili slová „spojenecké sily“. Reagoval na to:

Spojenci, vravím, a proti komu? To nie je viac proti Napoleonovi, on je na ostrove Elba. To nie je viac proti Francúzsku, mier je učinený. To nie je určite proti francúzskemu kráľovi: je garantom trvania tohto mieru. Páni, hovorme úprimne. Ak sú tu ešte spojenecké sily, som tu zbytočný. A zároveň, keby som tu nebol, chýbal by som vám určite. Páni, som tu možno jediný, ktorý nič nežiada. Veľké ohľady, to je všetko, čo chcem pre Francúzsko. Je dosť veľké svojimi zdrojmi, rozlohou, množstvom a duchom obyvateľov, rozložením provincií, jednotnou administratívou, svojou obranou, ktorému príroda a umenie zaručujú hranice. Nechcem nič, opakujem vám. A prinášam vám veľa. Prítomnosť ministra Ľudovíta XVIII. uskutočňuje tu princíp, na ktorom spočíva celý sociálny poriadok. Ak niekoľko privilegovaných mocností by chcelo na kongrese skúšať diktátorskú moc, musím povedať, že v zmysle podmienok parížskej zmluvy, nemohol by som súhlasiť na tejto schôdzi so žiadnou nadradenou mocou v otázkach, ktoré sú v kompetencii kongresu a že sa nebudem zaoberať návrhmi, ktoré by prišli z jej strany.[123]

Talleyrand provokoval hnev štyroch (Metternich vyhlásil, že urobili by sme lepšie dohodnúť sa medzi sebou). 3. októbra hrozil, že nebude viac asistovať žiadnej konferencii, kládol sa do pozície obrancu malých národov[124], ktorý podporuje v tej chvíli ich oslobodenie a využíval rozdiely medzi ostatnými štyrmi stranami[125]. Tlačený Spojeným kráľovstvom a Španielskom dosiahol tiež, že slovné dohovory predošlých spojenectiev boli anulované[126]. Kongres sa otvoril konečne 1. novembra. Podľa Jeana Orieuxa žiaden dôležitý bod nebol stanovený na oficiálnych rokovaniach: všetko sa dialo v salónoch. Malé národy boli opustené a neboli pripustené k účasti. Talleyrand zostal na tom, že skutočné oslobodenie začalo (spojil výbor mocností 8. januára): Preto, lebo výbor štyroch sa stal výborom piatich[127].

Spojenci Rakúsko a Británia (tajná zmluva bola podpísaná 3. januára 1815), boli v opozícii proti Prusku a Rusku[128]. Prví dostali len kúsok Saska a druhí len časť Poľska, ktoré sa rozdelilo. Výsledok bol, že Talleyrand bol stúpencom nemeckej federácie, ktorá bola centrom rovnováhy moci, čiastočne Pruska a Rakúska[129]. Prusko a Francúzsko sa našli v spoločných hraniciach. To, čo ich zblížilo, podľa časti historikov, sa stalo zdrojom francúzsko-nemeckých vojen v budúcnosti.

Talleyrand podpísal konečný akt kongresu 9. júna 1815. Na výmenu ako reštitúciu za kniežatstvo Benevento Talleyrand dostal finančnú kompenzáciu a titul vojvoda z Dino (ktorý mu vydal Ferdinand I. – kráľ Dvoch Sicílií), ktoré previedol svojmu synovcovi a týmto svojej obľúbenej neteri – jeho manželke Dorothei Courlandskej, ktorá sa skvela počas celého kongresu.

Talleyrand v roku 1817, maliar Proudh'on

Počas kongresu si Francúzsko zachovalo svoje územia z roku 1792 ale Napoleon I. odišiel z ostrova Elba v triumfálnom pochode na Paríž vítaný Francúzmi. To zničilo zámer Spojencov. Talleyrand sa spojil s Montrondom, vyslancom Napoleona I., aby dali do poriadku záležitosť. Montrond odmietol[130]. Hoci bol vo veľmi zlom vzťahu s Ľudovítom XVIII., od tejto chvíle Talleyrand zostal v exile. Očakávajúc porážku Napoleonovu (Je to otázka týždňov, bude rýchlo zosadený[131]) čakal na stretnutie s kráľom v Gand[132].

Po bitke pri Waterloo 23. júna 1815 prišiel do Monsu, kde sa nachádzal kráľ. Podľa Emmanuela Warresquiela, Talleyrand tlačil na kráľa počas búrlivej schôdzky, aby znovu poslal svojho radcu Blacasa potvrdiť liberálnejšiu ústavu a oznámiť to Spojencom, ale dosiahol len Blacasov odchod[133]. Podľa Georgesa Lacour-Gayeta sa Talleyrand odmietol ukázať u kráľa, F.-R.Chateaubriand bol v úlohe sprostredkovateľa. Talleyrand tentoraz stratil svoj pokoj a odišiel s hnevom. Ľudovít XVIII. sa spojil s armádou Spojencov a vydal reakcionárske prehlásenie. Toto vyprovokovalo nespokojnosť Angličanov, ktorí oponovali kráľovi. Kráľ vymenoval Talleyranda do čela rady ministrov. V zmysle stretnutia z 27. júna poznačeného verbálnymi útokmi, Talleyrand priniesol liberálne znenie ústavy grófovi d'Artois a vojvodovi de Berry (šéf strany ultraliberálov) a toto bolo prijaté[134].

Fouché ako prezident dočasnej vlády držal Paríž, tlačený republikánmi. Talleyrand donútil Ľudovíta XVIII. menovať Fouchého za ministra polície, ktorý na súde v Národnom konvente hlasoval za smrť jeho kráľovského brata.(podľa Lacour-Gayeta[135] a Franza Bleia) Podľa memoárov Talleyranda a E. Waresquiela to bol Talleyrand, ktorý nesúhlasil so zvolením Fouchého[136]. V každom prípade, Talleyrand vyjednával s Fouchém, aby vydal Paríž kráľovi a zorganizoval s ním stretnutie[137]. V slávnej pasáži svojich memoárov Chateaubriand porozprával o výstupe:

Talleyrand a Fouché – dobová kresba – anglická karikatúra, rok 1832

Konečne som sa dostal k jeho veličenstvu, povedal na úvod, v jednej z kráľových predizieb, nenašiel som nikoho. Sadol som si do kúta a čakal. Naraz sa otvorili dvere a v tichu kráčal Talleyrand podopieraný Fouchém, pekelná vízia pomaly kráčajúca predo mnou, prenikla do kráľovho kabinetu a zmizla. Fouché prišiel sľúbiť vernosť a česť svojmu pánovi: kráľovražedný vazal, na kolenách, vložil ruky, ktoré nechali padnúť hlavu Ľudovíta XVI. do rúk brata kráľovského martýra. Biskup – odpadlík dal záruku vernosti.[138]

Talleyrand si uchoval svoju pozíciu a na druhý deň príchodu kráľa do Tuilerií – 9. júla 1815 – bol menovaný za predsedu rady ministrov napriek opozícii ultrapravičiarov[139]. Dokázal uzákoniť, na rozdiel od roku 1814, vládu, ktorú riadil a bola solidárna s jeho liberálnou politikou. Začal revíziu Charty ľudských a občianskych práv podľa nariadenia z 13. júla 1815, aby organizoval delenie moci medzi kráľa a komorami parlamentu (členstvo v komore pairov sa stalo dedičným, Talleyrand zostavil zoznam pairov[140]), uzákonil liberalizáciu volieb a slobodu slova v tlači[141].

Vládny stan sa tiež snažil zabrániť spojeneckým armádam, ktoré okupovali Paríž, odniesť umelecké diela ukoristené z celej Európy Napoleonom[142]. Pokúšal sa dostať tieto armády preč z krajiny. Európski vládcovia vyžadovali premrštené podmienky pri podpise mieru, čo Talleyrand vyriešil dojednaním skrátenia a zníženia reparácií zo 100 na 8 miliónov frankov[143]. Francúzsko stratilo zároveň svoje hranice z roku 1792.

Vstúpil do konfliktu s Fouchém (ktorý potreboval dať platy rojalistom) na začiatku Bieleho teroru na Le Midi (Juh). Talleyrand bol ťahaný k tomu, aby znovu nastolil cenzúru[144] a aby podľa zoznamu bonapartistov (Ney, Huchet de la Bédoyère, atď.) týchto súdil. Minister polície zaplatil svojím miestom túto rozdvojenosť pohľadov, čo rozveselilo kráľa a členov ultras. To nestačilo: po voľbách, ktoré viedli ku „komore neexistujúcich“ znovu ustanovenej rojalistami, Talleyrand podal svoju demisiu 19. septembra, aby dosiahol najprv zamietnutie a neskôr podporu kráľa. Kráľ, pod tlakom ultrarojalistov a cára Alexandra I., ju prijal 23. septembra[145] a vymenil ministra menujúc vládu vedenú vojvodom de Richelieu.

Talleyrand bol menovaný hlavným komorníkom kráľa 28. septembra 1815[146]. Prvýkrát od svojho návratu zo Spojených štátov nebol pri moci. Rozhádal sa so svojím nasledovníkom vojvodom Richelieuom, ktorý v minulosti zariadil, že preto, lebo Talleyrand nemá legitímneho syna, jeho dedičné tituly budú prenesené na jeho brata[9]. Na jar 1816 sa vrátil do Valençay kde nebol už osem rokov[147], potom sa navrátil do Paríža kvôli oznámeniu rozpustenia „Komory neexistujúcich“[148]. 18. novembra 1816 jeho kritika Élie Decazesa, ministra polície, presiahla hranice a mal zakázané objavovať sa na dvore (nazval ho makrelou), čo trvalo do 28. februára 1817[149]. Jeho opozícia voči vláde ho priviedla do tábora ultrarojalistov, ktorí boli v opozícii voči Richelieuovi a Decazesovi a títo pokračovali čiastočne v liberálnej politike Talleyrandovej. V roku 1818 mal príležitosť vrátiť sa k moci, ale kráľ, ktorý ho nemal rád, uprednostnil Jeana Dessollea, potom Decazesa, potom znova Richelieua v roku 1820. Bol nešťastný, že nedosiahol, aby ho kráľ prijal[150].

Teda, keď ultrapravičiari boli čoraz vplyvnejší, znechutený Talleyrand sa postavil na zvyšok Reštaurácie do liberálnej opozície. Predniesol reč v Komore pairov 24. júla 1821, vo februári 1822 reč tiež v Komore pairov na obranu slobody tlače[151], 3. februára 1823 reč proti vojenskej expedícii do Španielska, ktorú chcel minister Chateaubriand[152]. Bol znechutený ultrarojalistami, ktorí vytiahli naňho aféru vraždy vojvodu d'Enghien za pomoci Savaryho vyhnaného Ľudovítom XVIII. Tento posledný si želal ochrániť česť svojho vrchného komorníka[153].

V septembri 1824 ako 70-ročný vrchný komorník musel asistovať dlhej agónii a smrti Ľudovíta XVIII.[154], potom pri jeho pohrebe a pomazaní jeho následníka[155]. Nastolenie Karola X. (šéfa strany ultrarojalistov) na trón odnieslo jeho posledné nádeje k návratu k moci.

Zblížil sa s vojvodom d'Orléans a jeho sestrou Adélaïde[156]. Na niekoľko rokov sa stal mladý novinár Adolphe Thiers jeho rodinným priateľom: Talleyrand mu pomáhal vydávať liberálne protivládne noviny Le National[157]. Tieto noviny sa stali centrom protestov proti Ordonnances de Juillet (Júlové nariadenia), ktoré vyprovokovali Les Trois Glorieuses (tri slávne dni 27., 28. a 29. júla 1830 – Júlovú revolúciu) a pád Karola X.

Monarchovia sú monarchami len v duchu aktov, ktoré ich ustanovujú riadiť občiansku spoločnosť. Tieto akty, ako je pravda, sú neodvolateľné pre každého monarchu a jeho potomkov a zároveň vládnuci monarcha zostáva v hraniciach svojej danej kompetencie; ale ak sa panujúci vládca snaží konať viac ako monarcha, stráca všetky práva na titul, ktorý vlastným učinením urobil lživým. Taká je moja doktrína, nikdy som ju nepotreboval zaprieť počas rôznych vlád, aby som mohol prijať funkcie, ktoré som zastával[193].

Historici podčiarkujú vytrvalosť Talleyrandových liberálnych názorov počas celého jeho života, ak ich bolo treba uplatniť reálne hlavne počas Cisárstva. Napoleon však vyhlásil: Talleyrand je filozof, ale taký, ktorého filozofia sa vie zastaviť pred návrhom[194].

Svetské a politické formovanie Talleyrandove prebehlo počas Osvietenstva. Georges Lacour-Gayet nasledovaný Franzom Bleiom a Jeanom Orieuxom rozprával ako sa Talleyrand išiel hádať s Voltairom[195]: pretože revolúcia vypukla, bol to muž na vrchole ideálov roka 1789. V tomto dobovom kontexte vyhlásil Talleyrand jeden z najdôležitejších manifestov vyvolaných hnutím roku 1789, skutočnú syntézu ambícií ľudí osvietenstva inšpirovanú britským systémom. V tomto významnom rozhovore podľa Sainte-Beuva hlasoval za parlamentnú monarchiu zabezpečujúcu rovnosť pred zákonom a majetkové práva. Navrhol odstrániť zastarané ekonomické podmienky feudalizmu, napríklad colnice medzi regiónmi a splniť body, ktoré vyznačil už projekt reforiem Calonnových tesne pred revolúciou. Žiadal ešte, nech je zabezpečená sloboda tlače[196].

Talleyrand a Isaac Panchaud vypracovali návrh eskontných úverov ako súčasť plánu Charlesa Alexandra de Calonna[197]. Talleyrand vniesol doň svoj príspevok vo viacerých častiach, chcel ozdraviť financie kráľovstva, odstrániť bariéry tvorené vnútroštátnymi clami, zjednodušiť tak administráciu, oslobodiť obchod racionalizáciou daní. Tento plán sa však vtedy neaplikoval. Talleyrand, ktorý nezabudol finančne profitovať zo svojej blízkosti k ministrovi financií, prevzal aj návrhy ekonomického a finančného Calonnovho plánu v celej šírke.

"Snažím sa nastoliť všeobecný mier v protiváhe k revolúcii." (J'essaie d'établir la paix du monde en équilibre sur une révolution.)-Talleyrand Lamartinovi[198]

Talleyrandov záujem o diplomatické témy začal pod vplyvom Étienna Françoisa de Choiseul (strýka jeho priateľa Augusta de Choiseul), od ktorého prebral spôsob vedenia štátnych záležitostí a to: vládnuť delegovaním úloh na zodpovedných pracovníkov, nechať si čas na nadviazanie potrebných vzťahov[199].

Od svojich prvých misií až po misiu v Spojenom kráľovstve počas Revolúcie, Talleyrand zaviedol svoju metódu vyjednávaní, obozretnú a bez prenáhlenia, plnú realizmu a porozumenia zároveň z pohľadu svojho partnera v jednaní a situácie Francúzska. Jeho slávna veta „Au point d'en faire“ – Z hľadiska tohto konania – z neho urobila princa diplomatov[200].

Pre Metternicha bol Talleyrand politikom v najlepšom zmysle a ako taký bol mužom existujúcich systémov majúcich za konečný cieľ nastolenie európskej rovnováhy, kvôli ktorej bol zničený Vestfálsky mier z roku 1648[201].

Absolútna rovnosť síl medzi štátmi, mimochodom, ktorá nemôže nikdy existovať, nie je vôbec potrebná pre politickú rovnováhu a mohla by byť, môžbyť, z určitých pohľadov, škodlivá. Táto rovnováha pozostáva zo vzťahu medzi silami odporu a silami agresie rôznych politických telies.[…] Taká situácia ponúka len rovnováhu umelú a pochybnú, ktorá môže trvať len práve toľko, kým sa niekoľko mocností oživí duchom vyjednávania a spravodlivosti, ktorá ho uchováva. – Inštrukcie pre vyslancov kráľa na kongrese editované Talleyrandom[202].

Medzi týmito systémami, podľa Emmanuela de Warresquiela Talleyrand nedôveroval Rusku[203] a skúšal nastoliť mierovú rovnováhu medzi Rakúskom a Pruskom. Odtiaľto pochádza myšlienka viackrát opakovaná: vytvoriť federácie viacerých malých kniežatstiev na čele s princami na „vypĺznutom bruchu Európy“, ktoré by slúžili ako zátka medzi dvoma tábormi[204] a ktoré by uzákonili práve tie možnosti pre „sudy s vínom“ pre Talleyranda[205].

Želal si, aby nastal koniec britskej hegemónie na moriach, tak vojenskej ako aj obchodnej[206]. Pre neho, od jeho začiatkov v diplomacii, proti požiadavke Direktória, a Bonaparteho, európska rovnováha prechádza spojenectvom medzi Francúzskom a Anglickom[207] a mier medzi nimi by mohol byť sústavný: Blízke spojenectvo medzi Anglickom a Francúzskom bolo na začiatku a na konci mojej politickej kariéry mojím najdrahším prianím a presvedčením, a takisto, že svetový mier zahŕňajúci liberálne myšlienky a civilizačný pokrok môže spočinúť len na tomto základe. – Memoáre Talleyranda[208]

Hľadal tiež alianciu s Rakúskom proti spojenectvu s Pruskom[209][210]. Opisuje sa úsmevne ako rakúska „malá troška“, nikdy nie ruská a vždy francúzska, osvedčujúca, že spojenci zachovávajú vzájomné ohľady, starostlivosť a výhody.

Bol v opozícii proti „diplomacii meča“[211], tejto politiky vývozu revolúcie dobýjaním, podľa neho čistého vytvárania nenávisti Francúzskom. Podľa príznačného spôsobu, Direktórium posielalo bývalých konštitucionalistov ako vyslancov a Bonaparte generálov, napriek kritikám ministra. V tomto uprednostňoval myšlienku stabilných režimov, ktorých vyrovnávajúce sa sily zaručujú mier: „Skutočná rovnováha držaná vojnou je temer nemožná[212].“ Teoretizoval tiež o non-intervencii: „Skutočná suverenita je byť pánom doma a nemať nikdy smiešnu ctižiadosť byť pánom u iných[213].“

Je to štát, ktorý musí byť spojený s verejnými právami, ktoré rozvíja zmluvami a stavom hospodárskych síl[214].

Uplatnenie týchto princípov bolo za Napoleona ťažké[215] a Talleyrand mu pomáhal, ako dobrý dvoran, idúc mu v ústrety počas viacerých rokov, prehováral ho lichôtkami. Po Slavkove cítil, že Napoleon uprednostňuje nadradenosť pred spojenectvom, v nevôli nad pokusmi o zmier zoči-voči Anglicku. Talleyrand podal demisiu[216], pretože Napoleon aplikoval opak jeho myšlienok: spôsobiť nerovnováhu medzi Rakúskom a Pruskom, pokorenie posledných, zblíženie s Ruskom, útok proti Anglicku, všetko silou meča[68].

Hoci vytrval povedľa Napoleona, len Reštaurácia mohla uskutočniť tieto jeho princípy, prvýkrát počas parížskych a viedenských rokovaní. Európska rovnováha bola v nich hlavným princípom[217]. Spojenectvo s Anglickom, táto aliancia dvoch liberálnych monarchií, založená jednou i druhou podľa rozhodnutia národov, ktorá otvárala cestu srdečného spojenectva, bola spečatená počas jeho misie vyslanca v Anglicku. Princíp non-intervencie bol uložený ostatným mocnostiam a bol prejavený pri príležitosti Belgickej revolúcie[13]. V hodine jeho odchodu, podpis zmluvy Quadruplealliance (1813) (Štvordohoda z roku 1813), ktorý bol ukončením tohto procesu, Talleyrand bilancoval svoje poslanie: V týchto štyroch rokoch, udržiavaný všeobecný mier má osvedčenie zjednodušiť všetky naše vzťahy: našu politiku izolácie, ktorá bola a bila sa s politikou iných národov. Bol prijatý, ocenený, uctený statočnými ľuďmi a dobrým duchom všetkých krajín. – Talleyrandov list ministrovi zahraničných vecí Spojeného kráľovstva[218]