Pozorovanie

Vyznačuje sa vysokou mierou formalizácie. Už pred začatím pozorovania je stanovené čo, ako, ako často, kde a ideálne s akými predpokladmi vývoja budeme pozorovať. Pozorovanie tohto druhu spravidla dovoľuje použitie záznamového archu ako aj aplikáciu viacerých zaškolených pozorovateľov súčasne. Typicky ide o kvantitatívny prístup k skúmaniu.

Pre neštandardizované pozorovanie je typický dosť nízky až nulový stupeň formalizácie[1]. Dokonca aj výber súboru pozorovaných objektov sa odohráva až v priebehu pozorovania a na základe rozhodovania pozorovateľa. V praxi často predstavuje predchádzajúcu fázu štandardizovaného pozorovania a v takom prípade je jeho cieľom konkretizácia parametrov pozorovania a vytvorenie hypotézy. Z charakteru neštandardizovaného pozorovania sa dá usúdiť, že sa väčšinou ide o metódu kvalitatívneho výskumu. 

Strednú cestu nájdeme v pološtandardizovanom pozorovaní, ktoré umožňuje na určité aspekty skúmaného javu nachádzať odpovede s použitím vysoko formalizovaného pozorovania a na zvyšný rozsah naopak nízkou mierou formalizácie pozorovania.

• Zúčastnené pozorovanie (taktiež vnútorné) je také pozorovanie, pri ktorom pozorovateľ vstupuje do skupiny skúmaných subjektov, stáva sa aktívnym členom skupiny. Obvykle býva súčasťou komplexnejšieho skúmania skupiny[1], s úlohou odhaliť vnútornú perspektívu účastníkov[3] a býva doprevádzané ďalšími metódami vedeckého výskumu (napr. neštandardizovaným rozhovorom). Tento druh pozorovania sa volí hlavne v prípadoch, kedy je objekt pozorovania do značnej miery neznámy, uzavretý (náboženská sekta), čo zároveň vylučuje použitie pozorovania štandardizovaného. Zároveň je zúčastnené pozorovanie spojené s otázkou etickosti omnoho výraznejšie ako pozorovanie nezúčastnené, už len kvôli nutnosti aktivity v rámci skupiny. Taktiež sa vyznačuje vyššou mierou rizika spochybnenia objektivity pozorovateľa a spravidla aj nemožnosťou vedenia komplexných priebežných záznamov.
• Nezúčastnené pozorovanie volíme v prípade zneprístupneného alebo pre výskum neopodstatneného vstupu do pozorovanej skupiny. V prípade vied prírodných býva takéto pozorovanie jedinou alternatívou, z dôvodu neživého charakteru objektu skúmania. Nezúčastnené pozorovanie môže mať ako štandardizovanú, tak neštandardizovanú podobu.

• V rámci zjavného (otvoreného) pozorovania sú si jeho subjekty vedomé, že výskumník nie je takpovediac jedným z nich. Výskumník tento fakt nielen nepopiera, ale ak si to vyžaduje nejednoznačnosť situácie, tak na neho dokonca upozorní. Najmarkantnejšia nevýhoda takéhoto pozorovania je možnosť výrazného skreslenia plynúceho z určitého rušenia pozorovaných, z ich následnej štylizácie[1]. Tento rozdiel medzi pozorovaným a výskumníkom je pri zúčastnenom pozorovaní stieraný časom stráveným v skupine. Výhodou otvoreného pozorovania je klasická možnosť voľby medzi štandardizovanou a neštandardizovanou formou ako aj možnosť viesť o výskume plnohodnotný záznam.
• Skryté pozorovanie ako také nenarúša prirodzenosť skupiny, a dovoľuje tak hlbšie pochopenie skúmanej skutočnosti. Zároveň však pozorovateľovi hrozí neustále riziko prezradenia, ktoré môže v istom sociálnom prostredí dlhodobo zdiskreditovať ako jeho výskum, tak výskum vôbec[1]. So skrytým pozorovaním sa tiež silnejšie spája otázka etickosti takéhoto výskumu. Podobne ako zúčastnenosť, zo samotnej podstaty skryté pozorovanie vylučuje použitie kvantitatívneho prístupu.