Maliarstvo

Maľby stále uchovávané na stenách jaskýň v Španielsku a južnom Francúzsku zobrazujú s výnimočnou presnosťou bizóny, kone a jelene. Tieto obrázky boli namaľované jasnými farbami vytvorenými z rozličných minerálov rozdrvených na prach a zmiešaných so živočíšnym tukom, vaječnými bielkami, rastlinnými šťavami, prípadne krvou. Tie boli na steny nanášané štetcami vyrobenými z vetvičiek a trstiny, prípadne na stenu vyfúkané. Obrázky by mohli byť súčasťou rituálov, hoci ich skutočný pôvod nie je známy.To znamená ,že ľudia maľujú od veľmi dávnej doby.

• 
  Altamira, Španielsko 15,000-12,000 rokov pred Kr.

Pred viac ako 5000 rokmi začali Egypťania maľovať na steny faraónskych hrobiek výjavy z každodenného života – napríklad lovu, rybolovu, obrábania pôdy, slávnostných hostín a pod. Podobne ako u egyptského sochárstva prevládali 2 štylistické konštanty: obrázky, ktoré sú viac konceptuálne ako realistické, prezentujú najcharakteristickejšie anatomické črty a tak kombinujú frontálne a profilové pohľady na tú istú postavu, veľkosť taktiež naznačuje dôležitosť – preto faraón je zobrazený väčší ako jeho manželky, deti a pod.

• 
  Nefertari – manželka Ramsesa II., Egypt, 1298-1235 pred Kr.
• 
  Za vlády Thutmosisa III., Egypt, 1500-1450 pred Kr.

Kréťania vytvorili živé, realistické maľby na stenách ich palácov na Kréte a tiež na keramike.

• 
  freska, Knossos, Kréta

Až na niekoľko fragmentov, grécke nástenné maľby a plátna sa nezachovali do dneška. Naturalistické zobrazenia mytologických výjavov na gréckej keramike môžu napomôcť pri predstave, ako mohli vyzerať veľkoplošné maľby. V helenistickom období, výjavy a náčrty reprezentované v podobe mozaiky sú pravdepodobne tiež imitáciou stratených monumentálnych malieb v iných podobách.

• 
  nástenná maľba, hrobka Paestum, Taliansko, 480 pred Kr.
• 
  maľba na váze, Aphrodite a Adonis, 410 pred Kr.

Zdobili svoje vily mozaikovými podlahami vynikajúcimi nástennými freskami zobrazujúcimi rituály, mýty, krajinky, zátišia a vyobrazenia každodenných činností. Používajúc techniku vzdušnej perspektívy, pri ktorej farby a siluety vzdialených objektov sú zmiernené a rozostrené pre dosiahnutie priestorového efektu. Rímski umelci vytvorili ilúziu reality. V meste Pompeje, zničenom výbuchom Vezuvu v roku 79 nášho letopočtu a vykopanom až v súčasnosti, boli nájdené pozostatky sekulárnych i náboženských malieb.

• 
  freska, prechod Židov cez Červené more, 244-256 pred Kr.
• 
  freska, Paquius Proculus so ženou, 20-30.

Zachovanými skorými kresťanskými maľbami pochádzajúcimi z 3. až 4. storočia sú fresky v rímskych katakombách a mozaiky na stenách kostolov. Existujú isté štylizačné a umelecké konvencie charakteristické pre tieto zobrazenia – najmä výjavy Nového zákona. Medzi najvýraznejšie diela tohto včasnokresťanského obdobia patria mozaiky nájdené v šiestich kostoloch zo šiesteho storočia v Taliansku.

Tieto zobrazenia večnosti sa stali charakteristické pre Byzantské umenie, štýl sa spája s cisárskym kresťanským súdom v Konštantínopole (dnešný Istanbul), ktorý existoval od roku 330 do roku 1453. Byzantaký štýl možno vidieť aj na ikonách, štylistické maľby na drevených podkladoch zobrazujúce Krista, Pannu Máriu a svätých, určených na uctievanie.

• 
  freska Nariekanie za Kristom, Skopje, Macedónsko, 1164

Maľovanie v štýle gotiky sa objavilo až okolo roku 1200, teda asi 50 rokov po prvých dielach gotickej architektúry a sochárstva. Prechod od románskej ku gotickej kultúre je veľmi nejasný a nezrejmý, napriek tomu, že nástup nového štýlu je možné badať podľa pochmúrnosti a tmavosti nastupujúceho umenia. Túto zmenu je možné badať najprv v Anglicku a Francúzku, okolo roku 1200, v Nemecku okolo 1220 a Taliansku okolo roku 1300.

V gotike sa objavujú najmä tieto 4 techniky maľby: freska, ikonografia, iluminácia rukopisov a maľba na sklo. Fresky ostali hlavným nástrojom na výzdobu stien kostolov v južnej Európe, ako pokračovanie tradície raného kresťanstva a románskej éry. Na severe je veľmi populárnou maľba na sklo až do 15. storočia. Samotná ikonografia vznikla v 13. storočí v Taliansku. Do 15. storočia sa však rozšírila po celej Európe a vytlačila aj maľbu na sklo. Iluminácie rukopisov predstavujú najreprezentatívnejší záznam o používaných štýloch aj na miestach, kde sa nezachovali žiadne monumentálne práce. Olejomaľba sa stala populárnou až v nastupujúcom období renesancie.

Medzi najznámejších predstaviteľov tohto obdobia patria Pietro Cavallini, Simone Martini, Segna di Buonaventure, Nino Pisano a mnohí ďalší.

• 
  Simone Martini, Ukrižovanie, 1333, Koninklijk Museum voor Schone Kunsten, Antverpy, Belgicko
• 
  Simone Martini, Anjel Zvestovateľ, 1333, Koninklijk Museum voor Schone Kunsten, Antverpy, Belgicko