Dejiny filmu

Prechod od nemého k zvukovému filmu reprezentujú Jean Vigo (Na slovíčko Nice, Taris, Trojka z mravov), René Clair, Jacques Feyder (Hriešne ženy Boomske, kostýmová komédia), Marcel Carné (Nábrežie hmiel, Deti raja, Návšteva temnôt), Julien Duvivier (Koniec dňa) a Jean Renoir (Pravidlá hry).

Ku významným režisérom patria Alexander Corda (6 žien Henricha VIII., Rembrant, Posledné lásky Chauna), Josef von Sternberg (Modrý anjel) a Alfred Hitchcock (predstaviteľ detektívneho a hororového žánru s osobitým rukopisom).

V Rusku pokračovala tvorba Ejzenštejna historickým filmom Alexander Nevskij. Prvé ruské zvukové dielo je film Cesta do života Nikolaja Eku. Profiluje sa kategória zidealizovanej postavy typickej pre socialistický realizmus. Vznikali taktiež hudobné veselohry (G. Alexandrov).

Občan Kane

Rozvoj animovaného filmu Walt Disneyho, gangsterského a westernu filmu (M. Lerov, H. Hauks, John Ford) a komerčných žánrov – najmä komédie a muzikály. Chaplin uviedol v 30. rokoch satirický pohľad na kapitalizmus vo filme Moderná doba a úspešného Diktátora s paródiou Adolfa Hitlera.[10]

Od 40. rokov film bojoval s televíziou a hľadal nové prostriedky. V Hollywoodskych štúdiách vznikal ponurý a temný film noir – Howard Hawks (pr. Hlboký spánok). V roku 1941 bola premiéra Wellesovho filmu Občan Kane.[11]

V neskoršej ére pôsobil významný režisér Stanley Kubrick (Lolita, Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu, 2001: Vesmírna odysea, Mechanický pomaranč).

Ako protipól komerčnému filmu v USA vznikol v taliansku neorealistický film, ktorý reprezentujú Vittorio De Sica, Luchino Visconti (film podľa T. Manna, Smrť v Benátkach; Roko a jeho bratia, Posadnutosť, Zem sa chveje, Súmrak bohov), Roberto Rosselini (Rím otvorené mesto).

Neorealizmus vznikal zároveň ako odpoveď na hrôzy druhej svetovej vojny. Vo filme hrajú neherci, dej sa odohráva v exteriéroch (negoval Hollywoodsku estetiku) a využíva dokumentaristický prístup. Eliminoval historické témy, zobrazoval biedu ľudu a priniesol nežánrový film a novú poetiku snímania reality (neprofesionálne zábery).

Trojicu najvýznamnejších talianskych režisérov tvoria:

• Frederico Felini (vlastný rukopis, osobné výpovede, existenciálne otázky: La strada, Kabirinine noci, Julieta a duchovia, La dolce vita, 8 a 1/2, Amarkord, Skúška orchestra),
• Michaelangelo Antonioni (Zabriskie Point, Červená pustatina, Zväčšenina)
• P. P. Pasolini (Evanjelium podľa Matúša, Accatone, Dekameron, Salò alebo 120 dní Sodomy) [12]

Prelom nastal v roku 1950 po premiére filmu Akira Kurosawu, Rašomon, ktorý sa presadil medzinárodne.

J. Luc. Godard

Vznikla v prostredí filmových kritikov, ktorí začali tvoriť filmy. Hlavnou témou je kritika žánrového klišé, tvorba nízko-rozpočtového filmu, psychologická autentickosť a autorský film. Novú vlnu rozprúdilo televízne vysielanie a v rokoch 1959 až 1960 prinieslo 67 nových francúzskych režisérov.

• Traffaut (debutoval filmom Nikto ma nemá rád; významný film Jules a Jim)
• C. Chabrol (významné filmy Krásny Serge, Bratranci)
• J. L. Goddard (významné filmy Na konci s dychom, Alphaville, Pohŕdanie, Číňaka, Week end)
• A. Vardová
• A. Resnais (film Hirošima moja láska).

K najvýznamnejším režisérom severu patrí švédsky režisér Ingmar Bergman, ktorého tvorba je pretkaná filozofiou existencializmu (Siedma pečať, Lesné jahody, Šepoty a výkriky). Bol inšpirovaný talianskym neorealizmom.

Prvé filmové predstavenie sa konalo v decembri roku 1896 v Bratislave (K zelenému stromu, dnes Hotel Carlton) a Košiciach (Hotel Schalkház).[13] Prvé slovenské kino, Elektrobioskop sa taktiež nachádzalo v Hoteli Carlton, ktorý v tej dobe prevádzkoval obchodník s vínom Palugyay, Neskôr vznikali kiná Mladosť (1913), Apollo a Urania, prípadne boli upravené z divadiel. Od roku 1914 sa začínali premietať dánske, talianske a švédske filmy. V roku 1904 sa nakrúcal film Rýchlik Košice Bohumín a o dva roky neskôr film Posledná výprava Františka Rákocziho a jeho druhov. Počiatky slovenskej kinematografie siahajú do rokov 1908 až 1910, kedy začal nakrúcať filmy Eduard Schreiber (medzi kinematografické pokusy patrí Rúbanie ľadu na Váhu, Práca na píle, Žatva, Krojovaná procesia v Lednických Rovniach). V roku 1908 vznikla prvá maďarská filmová distribučná spoločnosť Projektograf, Móra Ungerleidera a Józsefa Neumanna a rok neskôr nakrúcal Alexander Lifka Košické korzo (premiéra filmu bola v kine Uránia, 27. 7. 1909);[14] taktiež vznikli filmy Boj o svet a hraný skeč Únos (E. Schreier). Od roku 1908 vychádzali Kino Noviny (publicista Marián Horváth) a v rokoch 1916 až 1968 vychádzali Košické Kino Noviny. Od roku 1918 vychádzali: nitrianská Filmová revue (od 1921), Kinový svet, mesačník Lúč. V roku 1921 vznikol prvý slovenský celovečerný film Jaroslava Siakeľa Jánošík (výrobcom bola spoločnosť Tatra-film) a v Nitre bol nakrútený film Siciliana.[14] Ku významným tvorcom 20. rokov patrili Cyril Kašpar (filmy od Tatier k Dunaju, Valašský rok), Pavol Jamriška a Ján Barto (Jarmok v Klenovci, Strídža spod hája). O rozvoj slovenského filmu sa neskôr zaslúžili najmä Karol Plicka a Matica slovenská, ktorá poskytla podmienky pre rozvoj filmu (prvý Plickov film Za slovenským ľudom vznikol v roku 1928 ako národopisná dokumentácia obdobia rokov 1926 – 1928; druhý film Po horách, po dolách vznikol o rok neskôr). V tvorivom kolektíve Bielik, Hollý, Kovačevič a ďalší vznikol týždenník Nástup (ich prvý hraný film Hanka sa vydáva vzniká v roku 1944). V roku 1933 mal premiéru slávny Plickov film Zem spieva a v roku 1935 druhá verzia Jánošíka.[14] V rámci filmového spravodajstva vznikol v rokoch 1939 – 1948 Elite-žurnál a Týždeň vo filme. V rokoch 1940 až 1949 fungoval Školfilm (Ústav pre školný a osvetový film), ktorého zásluhou vznikol celý rad školských, výukových a osvetových filmov. Počas Slovenského národného povstania vznikol dokumentárny film Za slobodu.

Prvý povojnovým filmom sa stal Varúj..! Martina Friča.[14] V roku 1945 vznikla filmová spoločnosť Slofis pod vedením Karola Plicku, ktorá spravovala kiná, zabezpečovala distribúciu a výrobu filmov (tvorivý tím tvoria Kadár, Bielik, Zimmer, Jamnický).

V roku 1948 bol zorganizovaný Filmový festival pracujúcich v Zlíne, vznikol film Paľa Bielika Vlčie diery a v roku 1949 vznikla filmová spoločnosť Koliba, ktorá začala prevádzku v roku 1953. Nasledujúci vývoj slovenského filmu 50. a 60. rokov výrazne ovplyvnili osobnosti ako dvojica Ján Kadár (zakladateľ novej vlny na území Slovenska) a Elmar Klos (dvojica Kadár-Klos spracúvala vo svojej tvorbe silné príbehy cez hlavné postavy z prostredia 2. sv. vojny, pr. Smrť sa volá Engelchen podľa L. Mňačka a Obchod na korze), Martin Hollý (Havrania cesta, Medená veža) a P. Solana (filmy Boxer a smrť, Čert nespí, Muž, ktorý sa nevrátil). 50. roky priniesli najmä poetiku socialistického realizmu, ktorá bola aplikovaná aj vo filmovom umení (Katka, Čertova stena, Kozie mlieko, Pole neorané, Štvorylka). V roku 1950 vzniklo štúdio poviedok, v roku 1953 spravodajský film a dokumentárna tvorba (Štúdio dokumentárnych filmov). V rokoch 1946 až 1955 vychádzali Česko-slovenské filmové noviny. Po roku 1956 (destalinizácia) sa slovenská filmová tvora liberalizovala a vznikli tri tvorivé skupiny, ktoré sa zaoberali aktuálnymi spoločenskými problémami (okolo osobností Bielik, Bahna, Gajdošová). V roku 1958 boli tvorivé skupiny reorganizované na výrobné (Jaššo, Oravec, Bukovčan, Mináč). 22. februára 1959 bol zorganizovaný Prvý pracovný festival slovenských filmov v Banskej Bystrici (boli tam prezentované filmy Dáždnik svätého Petra, Posledný návrat, Šťastie príde v nedeľu).[15] Ku významným filmom 50. rokov patrí aj Kapitán Dabač (1959, Bielik) a Zemianska česť (1959, Bahna). V 50. rokoch vznikol žáner štylizovaného folklóru, ktorého najvýznamnejším predstaviteľom je Martin Ťapák. V polovici 50. rokov vznikla televízia, ktorá prevzala a rozvinula klasické filmové žánre.

Svetovú kinematografiu významne ovplyvnila aj Česko-slovenská nová vlna. Česko-slovenskú novú vlnu predznamenali už filmy Obchod na korze (Klos-Kadár-Herz) a Slnko v sieti (Uher). Už v roku 1963 prišli debuty V. Chytilovej a M. Formana. Smer vznikal na pražskej FAMU, vychádzal z Francúzskej novej vlny, kľúčová je autentickosť (obsadzujú sa neherci). Delí sa na sociologickú (trilógia Homolkovci, Hoří má panenko, Lásky jedné plavovlásky) a umeleckú líniu (Chytilová, Menzel, Jakubisko, Grečner, Havetta, Hanák, Herz, Šajmovič, Barla, Matula, Klein, Hollý, Fenič). Ku ďalším významným filmom sa radí Nylonový mesiac, Drak sa vracia (Grečner), 322, Obrazy starého sveta, Ružové sny (Hanák), Vtáčkovia, siroty a blázni (Jakubisko), Slávnosť v botanickej záhrade, Ľalie poľné (Havetta), Polnočná omša (Krejčík), Kým sa skončí táto noc (Solan) a iné. Na Slovensku vznikol smer orientálny manierizmus (spracovanie tém magického realizmu, nadrealizmu a naturizmu – Malka, Drak sa vracia, Nevesta hôľ, Javor a Juliana, Letokruhy, Panna zázračnica, Koncert pre pozostalých), ktorý sa naplno prejavil v 70. rokoch.[16] V 60. rokoch slávila úspech humorná dvojica Lasica a Satinský vo svojich televíznych šou.

V 60. rokoch prišlo k silnému prepojeniu českej a slovenskej scény. Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy roku 1968 niekoľko režisérov a umelcov emigrovalo (napr. Kadár, Forman, Luther, Barabáš).

1. 1. 1972 vzniklo Ústredie slovenského filmu (strešná inštitúcia slovenského filmu, ktorej podliehali riaditeľstvá Slovenskej požičovne filmov a podnik Česko-slovenský film; taktiež Slovenský filmový ústav). Vznikli filmy podľa knižných predlôh Petrolejové lampy (1971, Herz), Páni sa zabávajú (1971, Lacko), Skrytý prameň (1973, Bahna), Rysavá Jalovica, Nevesta hôľ, Pacho hybský zbojník, Krutá ľúbosť (1970, 1971, 1975,1978, Ťapák), Červené víno (1976, Andrej Lettrich), Hriech Kataríny Padychovej (1973, Hollý) či koprodukčný historický film Vivat Beňovský (1975, Ciel), populárna komédia z prostredia vidieka Sváko Ragan (1976, Ťapák) a taktiež celý rad filmov pre deti ako Zločin slečny Bacilpýšky (1970, Jozef Režuch), Putovanie do San Jaga (1973, Ťapák), Sebechlebskí hudci (1974, Jozef Zachar), Hodina modrých slonov (1971, Radim Cvrček, Zdeněk Rozkopal), Otec ma zderie tak či tak (1980, Otakar Krivánek podľa Vincenta Šikulu);[16] a taktiež animované rozprávky ako napr. Pásli ovce valasi.

Pod vplyvom normalizácie vznikli filmy o zápase komunistickej strany v zlomových obdobiach slovenskej histórie Ďaleko je do neba (1972, Lacko), Nie (1978, Ctibor Kováč), Cesta ženy (1974, Dušan Kodaj), Horúčka (1975, Hollý), Keby som mal dievča (1976, Uher), Rosnička (1979, Ľudovít Filan), Bludička (1977, Horňák) či historická, koprodukčná trilógia ZSSR-ČSSR: Dny zrady, Sokolovo a Osvobození Prahy (Otakar Vávra). Najvýznamnejším autorom animovaného filmu sa stal Viktor Kubal.[16]

V roku 1980 boli vymenovaní noví vedúci dramatických skupín (Gejdoš, Lettrich, Húšťava, Ťapák). Kinematografiu riadilo Ústredie Slovenského filmu. Ku významný filmom slovenskej kinematografie 80. rokov patria filmy Iná láska (Trančík) a Pásla kone na betóne (Uher), ďalej filmy: Pomocník (1981, Záhon) Pavilón šeliem (1982), Štvrtý rozmer (1984, D. Trančík), Uhoľ pohľadu (1984, V. Balco), Mŕtvi učia živých (1984, Hollý), Tisícročná včela, Nevera po slovensky, Perinbaba, Sedím na konári a je mi dobre (Jakubisko), Tichá radosť (1985, D. Hanák), Kára plná bolesti (1985, S. Párnický), Zabudnite na Mozarta (1986, Luther) a Ja milujem, ty miluješ (Hanák), Utekajme, už ide! (1986, Rapoš). Autori sa zamerali na všednosť, karnevalizáciu životu (čo bolo dedičstvom 60. a 70. rokov). V 80. rokoch sa nahralo niekoľko významných rozprávok ako Popolvár najväčší na svete, Soľ nad zlato, Kráľ drozdia brada, Falošný princ, Galoše šťastia, Nekonečná nevystupovať! a iné. V animovanom filme sa presadili filmy Krvavá pani, Boli tu Ufóni (1984, Popovič), Keby som bol vtáčkov (1986, Slivka), Údel (1988, Havettová).[16] V roku 1981 vznikol muzikál Neberte nám princeznú s hudbou Deža Ursinyho, Miroslava Žbirku a Mariky Gombitovej.

Po roku 1989, v roku 1996 prišlo ku privatizácii filmových štúdií Koliba. Slovenský film 90. rokov zastupujú režiséri ako M. Šulík, V. Balco, J. Heriban, M. Šindelka. Situáciu po roku 1989 dokumentuje film D. Krnáča, Baščovanský a zať (1994) a kultovým filmom sa stala Záhrada M. Šulíka, Fontána pre Zuzanu Dušana Rapoša či Papierové hlavy Dušana Hanáka, ďalej Gemini, Neha, Na krásnom modrom Dunaji, Nejasná správa o konci sveta, Koniec veľkých prázdnin a iné. Pre detského diváka vznikli animované rozprávky ako Jurošík alebo Čertík Lucifuk. Českí a slovenskí tvorcovia spolu naďalej spolupracovali a aj napriek rozdeleniu republiky je ťažké oddeliť českú a slovenskú filmovú scénu.

Slovenský film ožil až po roku 2000 filmami ako Jánošík - Pravdivá história, Báthory, Polčas rozpadu, Kandidát, Sokoliar Tomáš, Slnečný štát, Útek do Budína, Konečná stanica, Kruté radosti, Krajinka, O dve slabiky pozadu, Bratislavafilm, Cinka panna, Cigán, Dom, Pokoj v duši, Lóve, Muzika, Démoni, Návrat bocianov a ďalšie.