Obrazy starého sveta

Vo filme sa snaží pomocou rozhovorov s civilizačne nedeformovanými starými ľuďmi odpovedať na primárne otázky ľudskej existencie. Títo dedinskí ľudia, ktorých život sa vyznačuje jednoduchosťou a spätosťou so zvykmi ich predkov, rozprávajú svoje príbehy často poznačené smútkom a nešťastím. Každý z nich je dôkazom sily je ľudskej vôle a spolupatričnosti. Väčšina týchto starcov totiž dožíva svoje posledné roky osamote a priateľstvo nadväzujú so zvieratami, ktoré sú im vždy verné a sú tiež zdrojom ich obživy. Hanák vo filme nadväzuje na dielo fotografa Martinčeka pričom prekonáva limity fotografie. Rozpráva príbehy ľudí akoby dával tieto snímky do pohybu.

Ako Peter Michalkovič vo svojom článku pre film.sk uvádza: „V prípade fotografie môžeme hovoriť o schopnosti zachytiť moment, okamih, nehybný rez, lenže to, čo trvá, čo sa deje, pohyblivý rez už médium fotografie nie je schopné zachytiť. Jediné, čo zostáva, je buď doplniť fotografiu zdvojujúcim komentárom, alebo rozpohybovať obraz.“

Hanák vo svojom filme zvolil obidva postupy. Fotografie doplnil filmom, ale aj komentárom. Či už to bol štylizovaný komentár Ladislava Chudíka, alebo autentický komentár samotných predstaviteľov, dokázal takýmto kombinovaným spôsobom zachytiť život a jeho trvanie. Každý zo účinkujúcich starých ľudí rozpráva svoj osobitý príbeh, v ktorom figuruje istota prichádzajúceho konca. Títo ľudia sú s tým však vyrovnaní a neupadajú do depresie. Napriek tomu, že nejeden z nich prizná občasný smútok a beznádej, dokážu si svoje chvíle vylepšiť koníčkami, prácou, alebo niektorí aj alkoholom. Dušan Hanák sa tu snaží zachytiť pravdivý obraz jesene ľudského života a ako uvádza Anna Sláviková: „Obrazy starého sveta sú oslavou života, hovoria o sile človeka a jeho vôli žiť.“
Tento nevšedný dokument vykresľujúci podoby starých dedinčanov, žijúcich v podmienkach hraničiacich s biedou vyjadruje predovšetkým vnútornú harmóniu, múdrosť a slobodu svojich predstaviteľov. Hanák sa snaží vyjadriť základné otázky života pomocou jednoduchej ankety. Nechá svojich účinkujúcich odpovedať na otázku „čo je zmyslom života“? Mnohí z nich sa priamej odpovedi vyhýbajú, keďže to nie je otázka jednoduchá. Avšak neskôr sa dozvedáme, že najdôležitejšie hodnoty sú pre nich zdravie, láska, deti a práca a bez nich by život nemal zmysel. Už úvodný citát filmu diváka privádza k samotnému poslaniu tohto diela „Toto sú príbehy ľudí, ktorí ostali sami sebou. Zabudnutí a prostí, vrastení do zeme, z ktorej vyšli. Nemožno ich presadiť pretože by zahynuli.“ A práve vďaka zámeru vytvoriť film zachytávajúci ľudí, ktorých doba nezmenila, bol dokument Obrazy starého sveta v období normalizácie zatracovaný na základe pochybných ideových a estetických kritérií.^{[chýba zdroj]} Hanák mal síce šťastie, že po jeho prvotine 322 (1969), ktorá skončila v trezore, mu bolo umožnené opäť nakrúcať, avšak film Obrazy starého sveta zastihol podobný osud. Film bol v čase svojho vzniku v roku 1972 zakázaný a taktiež putoval do trezora. Na svetlo sveta sa dostal až o 18 rokov neskôr po páde režimu. V tom čase vďaka nemu získal Hanák uznanie doma aj v zahraničí a obdržal zaň takmer tridsať ocenení z filmových festivalov. Zaujímavosťou tiež je, že "v zahraničných recenziách z konca osemdesiatych rokov sa po uvoľnení filmu do verejnej distribúcie objavilo porovnanie filmu s dielami Roberta Flahertyho" a dokonca „na prehliadke v Japonsku Hanákovi prejavili uznanie a zároveň s retrospektívou Flahertyho tvorby sa uskutočnila aj retrospektíva diel slovenského režiséra.“ Hanákov film však na rozdiel od Flahertyho zachytáva iný prístup k téme bez použitia metódy spätnej rekonštrukcie. Napriek tomu, že Hanák vo svojom dokumente tiež štylizuje skutočnosť, nerobí to do takej miery ako Flaherty. Autorovým cieľom v Obrazoch starého sveta je najdôležitejšie odkrývanie pravdy o živote. Hudobná zložka, či pridaný komentár iba dotvára myšlienku a atmosféru filmu, ktorý sa pokúša zachytiť ľudí autenticky, bez akéhokoľvek prikrášlenia. "Celý film nie je len vonkajším pohľadom na starobu a jej problémy, je to skôr prienik do duše každého zo zachytených vyslúžilcov, ich čistá a úprimná spoveď a obdivuhodná dôvera, s ktorou sa tvorcovi vyznali." Títo ľudia majú spoločné odpútanie sa od svetových udalostí. Žijú vo svojom malom jednoduchom svete, len minimálne, alebo vôbec neovplyvnení modernou civilizáciou. Je to pre nich niečo cudzie, nepochopiteľné a nepotrebné. To čo majú im dokonale stačí a vrcholom nešťastia by pre nich bolo keby museli odísť z ich známeho prostredia. Ako citát z filmu vraví „sú vrastení do zeme , z ktorej prišli“ a do tej istej zeme sú aj pripravení sa navrátiť. Táto individuálna a intímna spoveď starých ľudí žijúcich veľmi jednoduchým spôsobom života je výnimočným dôkazom toho ako človek dokáže intenzívne prežívať vlastnú existenciu aj v tých najodľahlejších častiach Slovenska.

Dušan Hanák týmto celovečerným dokumentom vytvoril jedinečné dielo ťažko porovnateľné s akoukoľvek inou dokumentárnou tvorbou na Slovensku, či v zahraničí. Jeho autorská výpoveď a snaha zachytiť život taký aký je, vytvárajú z filmu Obrazy starého sveta jeden z medzníkov slovenskej kinematografie. Napriek tomu, že na rehabilitáciu tohto diela si musel autor veľmi dlho počkať, význam filmu bol natoľko nezávislý od dejinného času, že mal silu osloviť diváka aj o 18 rokov neskôr.

• Film na CSFD
• Film na kinema.sk
• Film na ASFK
• Film na SFD
• Film na filmklub.sk

• Macek V.: Dušan Hanák. Bratislava: FOTOFO, 1996
• Šmatláková R., Šmatlák M.: Filmové profily. Bratislava: SFU, 2005.
• Macek V., Pašteková J.: Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997.