Filmové ateliéry Koliba

S výstavbou filmových ateliérov na Kolibe sa začalo v roku 1949. Po mnohých komplikáciách ich slávnostne otvorili pri príležitosti augustového výročia Slovenského národného povstania v roku 1953. Pod obrovským transparentom Socialistickým filmom za upevnenie svetového mieru tak odovzdali prvú etapu stavby. Prevádzka sa začala 1. septembra 1953. Úplne prvým kompletne kolibským filmom bola veselohra Paľa Bielika V piatok trinásteho (1953).

Vtedajšie ateliéry boli veľmi skromné. V podstate išlo o dve nakrúcacie haly s rozlohou 600 štvorcových metrov, stolársku dielňu, transformátorovú stanicu, nevyhnutné zvukové zariadenia a administratívnu budovu. Pôvodne v nej bola aj ubytovňa pre mimobratislavských spolupracovníkov a hercov, ale v praxi sa neosvedčila, lebo ležala ďaleko od centra.

Čoskoro nastali prvé ťažkosti – zlá akustická izolácia, absencia hereckých šatní, obliekární a priestorov pre štáby. Museli sa vykonať aj menšie stavebné úpravy. Napriek tomu perspektíva postupného dobudovávania ateliérov dávala filmárom väčšie záruky na vhodné pracovné podmienky než dočasné, improvizované riešenia.

V rokoch 1949 – 1955 vzniklo na Kolibe trinásť celovečerných hraných filmov. Ideologické dôsledky februárového prevratu zasiahli ako prvú prácu dramaturgie, ktorá ani pri najlepšej vôli nedokázala vyhovieť politickým požiadavkám a pripraviť žiadaný počet scenárov pre filmovú tvorbu. "Slovenský sektor" sústavne neplnil plán. Táto situácia sa zračí v nerovnomernom počte titulov ročnej produkcie. Roku 1949 vznikol jeden film, roku 1950 dva, roku 1951 opäť iba jeden, roku 1952 dva, najúspešnejší bol rok 1953 s troma titulmi, ale v roku 1954 výroba znovu poklesla a realizoval sa iba jediný film. V rokoch 1955 – 1958 sa produkcia ustálila na troch tituloch ročne.

Normatívne chápanie filmového diela ako ideologického nástroja na výchovu širokých "ľudových más" charakterizuje kolibskú produkciu ešte aj v roku 1956. "Spoločenská dráma z prostredia veľkého závodu" Previerka lásky scenáristu Jána Mináča a režiséra Jozefa Medveďa sa sústreďuje na problémy pôsobenia českej technickej inteligencie v slovenskom priemysle a kombinuje ich so zapájaním ľudsky bezúhonných, ale zatrpknutých buržoáznych odborníkov do novej, radostnej práce pre blaho kolektívu. Druhým titulom roku 1956 bol teatrálne režírovaný film Kataríny Hrabovskej a Andreja Lettricha Čisté ruky. Tento príbeh o protidružstevnom "záškodníckom" centre na východnom Slovensku vychádzal z dobovej ideologickej propagandy, ktorá hospodárske ťažkosti prvých pofebruárových rokov potrebovala zvaliť na hlavu vykonštruovaného "nepriateľa". Takmer štyri roky trvala literárna príprava projektu demonštrujúceho stalinskú poučku "o vyhrocovaní triedneho boja v podmienkach súčasnosti" a vo februári 1956 zmietol Nikita Chruščov z rečníckej tribúny XX. zjazdu ako domček z karát aj túto snaživo vypiplanú konštrukciu slovenských filmárov. Nakrúcanie sa začalo v apríli a pri premietaní denných prác zmätené vedenie Koliby zistilo, že záškodnícky okresný tajomník Komunistickej strany Molčan sa ponáša na Stalina (v scenári sa o takejto koncepcii postavy nehovorilo). Nasledovali rôzne "porady", a nakoniec prekrúcanie hotového materiálu (škoda 156 000 Kčs). Podobnosť Viliama Záborského so Stalinom sa neutralizovala.

V rokoch 1956 – 1962 bola pri dramaturgickom výbere tém najpružnejšia takzvaná tvorivá skupina mladých Moniky Gajdošovej. Stredná generácia mala skôr autorské ambície, pretože až do roku 1957 na Kolibe zamestnávali predovšetkým scenáristov a dramaturgické problémy sa riešili v spolupráci s vedením Štúdia, s Umeleckou radou a s pražskou Ústrednou dramaturgiou. Až po zvýšení plánu produkcie na šesť titulov ročne sa znovu aktualizoval problém dôležitosti literárnej prípravy a všetkých scenáristov preradili za dramaturgov.

Vznik tvorivej skupiny mladých, ktorá mala pracovať najmä na súčasných témach, korešpondoval so súvekým generačným a názorovým vrstvením v jednotlivých umeniach. Myšlienková a umelecká sterilita tvorivej atmosféry na Kolibe sa veľmi naliehavo pociťovala prinajmenšom od roku 1953, keď na Aktíve tvorivých pracovníkov odznela požiadavka vyrábať krátke hrané snímky, ktoré sa mali stať experimentálnou liahňou slovenského filmu.

Vo výslednom tvare prvého slovenského veľkofilmu Posledná bosorka z roku 1957 sa zračí protirečivosť medzi povinnou "ideovosťou" a otvorenou túžbou nakrúcať divácky úspešnú komerciu. S literárnou prípravou sa začalo roku 1954 námetom Dušana Kodaja. O rok neskôr ju scenáristicky spracoval Ivan Bukovčan a réžie sa ujal Paľo Bielik. Jeho ambíciám tento žáner vyhovoval a dokonca napísal technický scenár. Koncepčné nezhody medzi Bukovčanom a Bielikom však napokon vyústili do sporu a vedenie Koliby poverilo ďalšou prácou Vladimíra Bahnu.

Prvým koprodukčným projektom našej kinematografie bola maďarsko-slovenská typická kostýmová veselohra Dáždnik svätého Petra z roku 1958. Scenár Imre Apáthiho a režiséra snímky Frigyesa Bána podľa rovnomenného románu Kálmána Mikszátha sa pripravoval v maďarskej dramaturgii. Možno práve to umožnilo slobodne pracovať s náboženskými motívmi, čo by na Kolibe považovali za ťažké rúhanie voči rodnej strane. Film sa nakrúcal v slovenskej i maďarskej jazykovej verzii (réžiu slovenskej mal Vladislav Pavlovič) a okrem účasti slovenských hercov, architekta, hudobného skladateľa (Šimon Jurovský), historického a výtvarného poradcu (Karol L. Zachar), Koliba poskytla aj výrobné služby.

Na rozdiel od progresívnych tendencií súvekej literárnej tvorby, kolibskej produkcii chýbal myšlienkový rozlet i vôľa prekonávať rigidný didaktizmus témy. Cez ušľachtilé ciele komunistickej výchovy vstupovala do scenárov ideológia, ktorá deformovala vzťahy medzi postavami a ich sujetové funkcie rozdeľovala podľa ľahko čitateľného triedneho kľúča.

Začiatkom šesťdesiatych rokov sa už reformné sily kolibskej dramaturgie začali spamätávať z rezolúcie Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska o filme z roku 1958 i z dôsledkov Banskej Bystrice. Opäť sa dostávajú na stôl "problematické" scenáre (Boxer a smrť), ale objavujú sa aj látky nové, využívajúce uvoľnenie tlaku ideologických direktív. Zmena situácie v dramaturgii, nový autorský prístup k témam i naakumulované sily filmovej réžie sa postupne začnú prejavovať v kvalite slovenskej produkcie.

Napriek tomu, že sa do výroby filmu Boxer a smrť (1962) nepodarilo zainteresovať Poliakov, prvýkrát sa narušila prax adaptovania výlučne domácich titulov, ktorá na Kolibe s malými výnimkami pretrvala až do deväťdesiatych rokov. Úspechy Televíznej filmovej tvorby z konca šesťdesiatych rokov stavali práve na voľnom výbere látok (Dostojevskij, Maupassant, Andrejev), ale vzájomnej konkurencii sa Koliba i televízia bránili tvrdým kurzom druhovej diferenciácie. Namiesto audiovizuálnej kooperácie oboch inštitúcií nastala éra úporného hľadania špecifík.

Slovenská a česká kinematografia boli v rokoch 1963 – 1970 úzko organizačne, technicky a personálne previazané. Celé toto obdobie platili rovnaké cenzorské zásady a jednotná distribučná politika, kolibské štúdio patrilo do rámca Československého filmu, jediná vysoká filmová škola aj pre slovenských záujemcov bola v Prahe. V roku 1963 po nástupe nového riaditeľa kolibského štúdia Pavla Gejdoša sa začala diskusia o schvaľovacích postupoch nezávislosti od českej produkcie. Nielen scenáristi a režiséri, ale aj riaditeľ Koliby žiadal, aby sa scenáre na slovenské hrané filmy neschvaľovali na pražskom ústredí, ale len v Bratislave. Rastúcu snahu o autonómiu tvorby, ale aj vzostup sebavedomia dosvedčuje presadenie zmeny názvu podniku. Od 1. januára 1964 sa Filmová tvorba a distribúcia Bratislava – nadpis urážajúci našu národnú kinematografiu – premenovala na Československý film Bratislava. Paralelne s inštitucionálnym odpútavaním sa Koliby od Barrandova rozvíjala sa aj diskusia o odlišnosti slovenskej a českej kinematografie. Odstredivý proces vzďaľujúci vedenie Koliby od centrálneho vedenia Československého filmu v Prahe charakterizuje celé obdobie 1963 – 1970. Utvorenie Oblastného riaditeľstva Československého filmu Bratislava v roku 1967 ešte viac zdôraznilo, že kolibský podnik nie je len jedným z podnikov Československého filmu, ale je takmer samostatným subjektom.

V druhej polovici šesťdesiatych rokov sa zásadne, ale nie absolútne, uvoľnila kontrola filmovej výroby. Na Kolibe sa vyrobilo 20 celovečerných titulov, z toho 8 vlastných hraných, 8 televíznych a 4 ako služby pre zahraničie. O zaradení jednotlivých titulov do výroby rozhodovali predovšetkým tvorivé skupiny a riaditeľ kolibského štúdia, nie ideologické oddelenie Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. V tých rokoch sa viacerými titulmi prezentovala najmladšia, III. tvorivá skupina, ktorá vznikla v roku 1963. Vedúcim skupiny bol Ján Beer, prvými dramaturgmi Peter Ševčovič a Svätopluk Šablatúra, cieľom výroba filmov pre deti a mládež.

Výrazne vzrástol aj počet koprodukcií. Do roku 1965 sa nakrútili len dve. V rokoch 1966 až 1970 ich vzniklo za päť rokov deväť (Siedmy kontinent, 1966, Muž, ktorý luže, 1968, Sladký čas Kalimagdory, 1968, Zbehovia a pútnici, 1968, Kráľovská poľovačka, 1969, Vtáčkovia, siroty a blázni, 1969, Rozsudok, 1970, Dovidenia v pekle, priatelia, 1970, Eden a potom, 1970). Väčšina z týchto koprodukčných titulov vznikla v I. tvorivej skupine Alberta Marenčina a Karola Bakoša, najčastejší zahraničný partner bol Samy Halfon (Como-films). Po obmedzení zahraničnej spolupráce nakrútili na Kolibe nové koprodukcie s inou ako okupačnou krajinou až osemdesiatych rokoch.

Otvorenie Koliby zahraničnému kapitálu pomohlo dodatočne prekonať nedostatok finančných prostriedkov na kúpenie kvalitnej filmovej suroviny a modernej techniky. Všetky pôvodné domáce tituly sa nakrúcali len na ORWO-materiál, iba pre koprodukcie bol k dispozícii podstatne citlivejší a kvalitnejší Eastmancolor. Zároveň sa rozšírili možnosti na prekonanie izolácie, do ktorej uzavreli českú i slovenskú kinematografiu komunistickí vládcovia. Koprodukcie zabezpečili ekonomický prospech štúdia, ale aj myšlienkovú a pracovnú konfrontáciu, bezprostredné overenie si vlastných schopností, už nie iba v rovine duchovnej, ale aj praktickej, v rovine schopnosti všetkých členov štábu splniť požiadavky zahraničných partnerov.

Vnútri kolibského filmového podniku patrilo k najdôležitejším zmenám rokov 1963 – 1970 utvorenie skupiny animovaného filmu (1965). Odvtedy sa začala odvíjať tradícia animovanej tvorby na Slovensku.

Pôsobenie Ctibora Štítnického na Kolibe v rokoch 1966 – 1969 sa zhoduje s obdobím vzniku organizačného členenia, ktoré vrátilo slovenskej kinematografii samostatnosť okliešťovanú od roku 1945. Štítnický nastúpil s ambíciou ukončiť éru dogmatického a direktívneho riadenia kinematografie, súhlasil s programom filmárov, ktorí sa usilovali o čo najväčšiu nezávislosť od ideologického vedenia štátu. V období rokov 1968 – 1969 sa túto víziu podarilo do značnej miery aj realizovať, počas Štítnického vedenia vznikli niektoré z najvýznamnejších filmov v dejinách slovenskej kinematografie. Rozšírením právomocí Zahraničného oddelenia na Kolibe vznikol slovenský Filmexport – Slovakofilm.

Dĺžka schvaľovacieho a výrobného procesu spôsobila, že v kolibskej produkcii rokov 1971 a 1972 existovali popri sebe "dobiehajúce" tituly spolu s filmami pripravenými "skonsolidovanou" novou dramaturgiou. Na pozadí liberlizácie konca šesťdesiatych rokov sa stále veľmi zreteľne pociťovala prirodzená hranica medzi umením a propagandou, medzi spontánnym aktom tvorby a direktívnym riadením tohto procesu.

V sedemdesiatych rokoch sa tematické prelínanie pracovných a súkromných problémov stalo najmä doménou televíznej tvorby a ďalšie pokusy kolibskej dramaturgie naplniť najžiadanejšiu položku výrobného plánu možno pokladať za prehry. Problém spočíval v tom, že zrážka individuálnej morálky hrdinu, ktorá sa prejavovala v odlišnej mravnej interpretácii navonok bezúhonnej spoločnosti, nemohla nikdy priznať farbu rozkladu skorumpovaného systému. Vždy sa skrývala za "pravdu" zvolenej východiskovej tézy o jeho neomylnej humanite nepripúšťajúcej žiadnu diskusiu.

Až v druhej polovici desaťročia sa po piatich rokoch nehybnosti na Kolibe zjavujú nové mená: Zoroslav Záhon, Dušan Trančík, Vladimír Kavčiak, Ivan Húšťava, Ján Zeman. Ich nástup nemal rovnakú razanciu (najvýraznejšie sa vedel presadiť Dušan Trančík), ale predsa len predstavoval možnosť zmeny sterilnej tvorivej atmosféry, ktorá už pozvoľna prerastala do umeleckej degenerácie.

Vedúcich nových dramaturgických skupín vymenovali roku 1980. Boli nimi Pavel Gejdoš, Andrej Lettrich, Ivan Húšťava a Martin Ťapák. V skupinách sa zjavili aj mená nedávnych absolventov Vysokej školy múzických umení a čiastočne sa prelomila tradícia realizácie scenárov predovšetkým internými dramaturgmi. Scenáristické zázemie sa rozšírilo aj mimo tvorivo-výrobných skupín a zvýšila sa pravdepodobnosť vzniku kvalitných látok.

Oproti sedemdesiatym rokom dostatok príležitostí na tvorbu získali aj režiséri strednej generácie – Ján Zeman, Juraj Lihosit, Eva Štefankovičová, Stanislav Párnický, Miloslav Luther, Dušan Trančík, Peter Hledík. Aj keď príchod úspešných televíznych režisérov narážal na odpor kolibských autorov, predsa len napokon debutoval aj Stanislav Párnický s Miloslavom Lutherom. Nástup Jaroslava Hlinického, spoľahlivého funkcionára a zároveň ambiciózneho manažéra, ktorého v predchádzajúcom vedení reprezentoval iný spoľahlivý nomenklatúrny káder Dušan Roll, umožnil, aby sa napriek ideologickým postihom a cenzúre zdvihla úroveň tvorby. Základnou ambíciou týchto ľudí už nebola izolácia, ale úspech aj v zahraničí, vždy však s istiacou zábezpekou, že to neohrozí ich postavenie. O ich postavení rozhodovali najvyššie stranícke orgány. Zároveň sa dbalo o to, aby sa na Kolibe nikdy priveľmi neznížil počet členov komunistickej strany. Ešte na začiatku osemdesiatych rokov sa perzekvovalo za názory z obdobia 1968 – 1969. Diskusia v predsedníctve Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska o filme dokumentuje duchovnú úroveň a názory najmocnejších ľudí autoritatívneho režimu. Ustavične existovala skupina filmárov, ktorá bola pod špeciálnym dohľadom. Nič podstatné sa nemohlo stať bez súhlasu komunistickej centrály. Nezanedbávalo sa ani schvaľovanie filmov najvyššie postavenými funkcionármi.

Oproti nedávnej minulosti, pri všetkej skromnosti povedané, nastal na Kolibe kvalitatívny obrat, ktorý možno dokumentovať konkrétnymi dielami: Pomocník, Kosenie Jastrabej lúky, Noční jazdci, Nevera po slovensky, Plavčík a Vratko a iné. Posledné spomínané tituly pritiahli do kín aj divákov, ktorí inak takmer nechodili na domáce filmy.

Sedemdesiate roky možno nazvať desaťročím filmov o Slovenskom národnom povstaní, osemdesiate desaťročím rozprávok. V období 1981 – 1989 sa nakrútilo dvanásť rozprávok. Roku 1979 bolo potrebné vybaviť takzvaný Dom zvuku v kolibských ateliéroch technickým zariadením, ktoré bolo k dispozícii len vo vyspelých demokratických krajinách. Štátna banka československá poskytla Slovenskému filmu devízovo-návratný úver na kúpenie techniky splatný po niekoľkých rokoch. Pretože slovenské filmy sa na mimosocialistických trhoch nijako výrazne nepresadzovali, voľba musela padnúť na koprodukcie, aby sa zabezpečili devízy na splácanie úveru.

Vedenie kinematografie dávalo pozor, aby sa nenakrútili diela podobné ideologicky kritizovaným koprodukciám z konca šesťdesiatych rokov. Za takýchto okolností boli rozprávky najvhodnejším riešením. Koprodukcia so západnými producentmi priniesla okrem financií na splatenie úveru aj kvalitnú filmovú surovinu pre čisto kolibské filmy (inak by sa museli nakrúcať na ORWO). K rozmachu koprodukčných projektov prispelo aj využívanie služieb Slovartu. Po čase však zanikol a kontakty so zahraničím sa centralizovali založením pobočky Filmexportu v Bratislave 1. januára 1984.

V prvom období po revolúcii v roku 1989 sa zdalo, že štát síce bude i naďalej finančne dotovať filmovú výrobu, ale odstráni sa ideologický tlak a vytvorí priestor aj na súkromné filmové iniciatívy.

V roku 1993 založili filmoví pracovníci Slovenskú filmovú spoločnosť, aby sa mohli uchádzať o privatizáciu Koliby. Proti odštátneniu filmového štúdia sa v rokoch 1993 – 1994 stavali najmä ľudia sústredení okolo Hnutia za demokratické Slovensko a Slovenskej národnej strany, filmové ateliéry dokonca zaradili medzi takzvané strategické podniky podobne ako plynárenstvo či zbrojný priemysel a nemali sa vôbec privatizovať. V katastrofických víziách tejto skupiny o umeleckom úpadku a zániku slovenskej kinematografie rezonovali argumenty ich českých názorových súputníkov – Věry Chytilovej, Jiřího Menzla, Jiřího Krejčíka. Len s jedným rozdielom. U nás sa podarilo oproti privatizácii Barrandova zdržať odštátnenie kolibských ateliérov o tri roky.

O morálnom stave spoločnosti svedčí nasledujúci fakt: pôvodní odporcovia privatizácie a kritici Slovenskej filmovej spoločnosti sami požiadali o privatizáciu – a uspeli. Rozhodnutím Prezídia Fondu národného majetku z 22. decembra 1995 bola Slovenská filmová tvorba predaná firme Štúdio Koliba, a. s. Predsedom predstavenstva akciovej spoločnosti sa stal Vladimír Ondruš, bývalý riaditeľ Slovenskej filmovej tvorby.

• 1965 – Koliba nakrúca (r. Michal Rábek)
• 2009 – Koliba (r. Zuzana Piussi)
• 2020 – Koliba - Forgotten Glory of Slovak Film Studios (r. Martin Lev)