322 (film)

Režisér Dušan Hanák dal filmu podtitul vo forme citátu F. M. Dostojevského: „Zo života človeka, ktorý stratil vieru a neodvažuje sa neveriť.“ Charakterizuje ním hlavnú postavu príbehu, Jozefa Lauka; bývalého funkcionára Krajského národného výboru.

Lauko vstupoval do strany s ideálmi, ktoré sa mu nepodarilo realizovať. Cíti vinu za jej zločiny v päťdesiatych rokoch, ktorých bol nielen svedkom, ale ako sa postupne ukazuje, aj vykonávateľom. Paradoxne však nie je negatívnou postavou. Svoju minulosť ľutuje a preto aj všetky rany, ako je bitka od podnapitých mládencov, ale aj ochorenie, ktoré mu diagnostikujú, prijíma ako spravodlivý trest za svoje previnenie. Jeho príbeh formou katarzie. Vo svojom okolí je svedkom klamstiev, podvádzania, ohovárania a pretvárky, neodsudzuje však. Reflektuje svoj život a snaží sa o zmierenie so sebou a so svetom. „Naráža na nepochopenie, pretože druhí žijú v pocite krivdy, ktorej zdroj vidia mimo seba, zatiaľ čo Lauko obracia vinu výhradne na seba.“ (Cieslar, 2005, s.74) V zdanlivo banálnych rozhovoroch im kladie otázky, ktoré trápia jeho samého, ale sú zároveň aj existenciálnymi otázkami človeka každej doby. Kolegu z práce, čašníka Čatloša, podvodníka neverného svojej žene, sa pýta: „Si spokojný sám so sebou?“ Odpoveďou na jeho otázky sú len nechápavé výrazy neporozumenia.

Okrem Lauka sú dôležitými postavami filmu najmä jeho bývalá žena Marta so svojim milencom Petrom, a dlhovlasý kučeravý chlapec Vladko, nezávislý typ, ktorý svojim bezstarostným správaním a zjavom irituje policajných príslušníkov. Vladko je predstaviteľom slobody a individuality, ktorú režim odsudzuje. Stáva sa Laukovým priateľom a sprievodcom. A ako píše Přádná (2005, s. 74), akoby pod jeho vplyvom dosiahne Lauko vytúžené vykúpenie. Vladko po operácii privádza Lauka opäť do života. Učí ho na primitívnych obrázkoch základné pojmy: jablko, lúka, strom. Lauko tak dostáva v závere nádej na nový začiatok.
Laukova bývalá žena Marta je nevyrovnaná osoba v stredných rokoch. Všemožne sa snaží udržať si svoju krásu, upína sa na veci a pred svojou vnútornou nespokojnosťou uniká do vzťahov, od ktorých však vopred očakáva sklamanie. Taký je aj jej vzťah k Petrovi. Naplno sa mu odovzdá a rovnakú pozornosť očakáva aj od neho. Keď sa však opäť blíži sklamanie, nezvláda to a spácha samovraždu. Film naznačuje jej vnútornú rozpoltenosť: aj keď je jej postava na prvý pohľad povrchná, je v nej zároveň aj hĺbka a melanchólia. K tomuto pocitu prispievajú aj dve ľudové piesne objavujúce sa v súvislosti s ňou. Ľúbostná pieseň „Povej vetrík, povej“ podfarbujúca Martino a Petrove naháňanie sa po lúke, akoby vyjadrovala jej silnú túžbu po láske a šťastí. Dojímavá rozlúčková svadobná pieseň znie, keď sa Lauko dozvedá o jej smrti a uteká do nemocnice. Znie ako Martina rozlúčka so svetom, v ktorom sa jej nepodarilo nájsť šťastie.

Kompozične je film sériou krátkych obrazov. Striedajú sa výjavy z Laukovho života, scény Marty a Petra, a podobne, so statickými zábermi či skôr fotografiami a takmer dokumentárnymi časťami.

• Lauko: Václav Lohninský
• Marta: Lucyna Winnická
• Peter: Josef Abrhám
• Vladko: Vlado Weiser
• ošetrujúci lekár: Miroslav Macháček
• čašník: František Zvarík

• Veľká cena mesta Mannheim e.a. (spolu s filmom Medium Cool režiséra H. Wexlera na 18. MFF Mannheim-Heidelberg 1969)
• Hlavná cena – Zlatý klinec v kategórii tzv. trezorových filmov za filmy 322, Ja milujem, ty miluješ a Obrazy starého sveta (Dni českého a slovenského filmu Bratislava 1990)

• Film v 1. slovenskej filmovej databáze
• Film v iMDB.com
• Film v Česko-slovenskej filmovej databáze

• CIESLAR, Jiří. 2005. In: HANÁK, Dušan. Tři scenáře. Praha : LIKA KLUB, 2005. ISBN 80-86069-37-0
• PŘÁDNÁ, Stanislava. 2005. In: HANÁK, Dušan. Tři scenáře. Praha: LIKA KLUB, 2005. ISBN 80-86069-37-0