Miroslav Horňák

Ako autor námetu a scenára spolupracoval so Štefanom Uherom na troch z jeho dokumentárnych filmov. Prvým bol Uherov dokumentárny debut Prvá brázda (1955), ktorý sa reportážnym spôsobom usiluje zachytiť situáciu slovenských presídlencov v českom pohraničí. Spolupráca pokračovala filmom Ľudia pod Vihorlatom (1956), ktorý je výpoveďou o osudoch ľudí v zapadnutej dedine na východnom Slovensku, o ich všednej a úmornej každodennej práci. Tretím, tematicky najodvážnejším dielom Uhra a Horňáka je film Tu kráčajú tragédie (1957), otvárajúci tabuizovanú tému mladistvých delikventov, zverejnenie ktorej sa považovalo za otvorenú kritiku politiky komunistickej strany.

V roku 1960 prešiel Horňák na pozíciu režiséra vo svojom diele Bez konca (spolupráca na námete a scenári Štefan Uher), ktorý je stvárnením témy človeka a práce. Film rezignoval na priamočiaru konštrukciu vzťahov slova a obrazu, funkciu komentára prevzali autentické ruchy, vyjadrujúce dynamiku úkonov skupiny robotníkov pri bezstykovom spájaní koľajníc. Príbeh je zatlačený do úzadia, minimum situácií je inscenovaných a zdôraznené sú reportážne prvky. Odpor proti ideologickým schémam doby tu vyústil v odmietnutie dramaturgického diktátu fabulácie.

Po dokončení Bez konca sa Horňák autorsky na dlhšiu dobu odmlčal, až v roku 1968 režíroval experimentálne Údolie večných karaván. V tejto bezdialógovej tanečnej rozprávke sa problémom stal nedostatok civilnosti pre autentickú poéziu ako nevyhnutnú podmienku hodnoty rozprávkového štylizovaného sveta. Po neúspešnom prijatí filmu Horňák na experiment rezignoval. Rok 1969 znamenal návrat k dokumentu vo forme krátkometrážneho filmu Dáma v čiernom. Táto čiernobiela metafora slobody a pocitu zrady patrila pre svoj "negatívny obsah" k filmom stiahnutým z distribúcie.

V období normalizačných sedemdesiatych rokov, ktoré zastavili sľubný vývoj slovenskej kinematografie a pre mladých novátorských tvorcov znamenali pozastavenie kariéry, režíroval Miroslav Horňák celkom štyri tituly. Prvým bola Noc s mačkou z roku 1970, tragikomédia o náhodnom stretnutí mladého muža s neznámym dievčaťom, rozprávanie o ľudských vzťahoch, dôvere a sklamaní. Nasledovala vojenská modelová dráma Hľadači svetla z roku 1971, kde sa skupina odsúdených a popravná čata spolu ocitnú v zavalenej šachte. Vďaka tlaku ideológie zostal tento film zúžený len na schematickú ilustráciu triednych poučiek.

Titulom, ktorý reprezentuje dobovo príznačné zníženie elementárnych profesionálnych kritérií v celej slovenskej kinematografii, sú Ohnivé križovatky z roku 1974, na ktorých Horňák spolupracoval so scenáristom Paľom Gejdošom. Pracovná tematika sa tu stáva príležitosťou na oslavnú ilustráciu víťaznej cesty socializmu na východnom Slovensku.

Posledný Horňákov režijný počin, Bludička z roku 1977, bola spoluprácou so scenáristom Ernestom Štricom. Film sa vracia k roku 1968 aj problémom emigrácie, náučnú moralitu o zvrátenosti kapitalizmu sa autori neúspešne snažili zatraktívniť detektívnou zápletkou. Západ je tu predstavený ako umakartový svet plný umelého lesku, rovnako neživý ako čiernobiele schematizované postavy.

V osemdesiatych rokoch Miroslav Horňák pôsobil v dabingovom oddelení Bratislavského filmového štúdia.

• 1955 – Prvá brázda
• 1956 – Ľudia pod Vihorlatom
• 1957 – Tu kráčajú tragédie
• 1962 – Baladická suita (spoluautor Tibor Vichta)

...a iné

• 1960 – Bez konca
• 1969 – Dáma v čiernom

• 1968 – Údolie večných karaván
• 1970 – Noc s mačkou
• 1971 – Hľadači svetla
• 1974 – Ohnivé križovatky
• 1977 – Bludička