Vladimír Bahna (režisér)

Vo filme začínal ako dramaturg a scenárista bulletinu Nástup (1944 – 1945). Koncom januára 1945 bol poverený funkciou tlačového referenta a redaktora povstaleckého časopisu Pohronie. Po porážke fašizmu a znárodnení kinematografie vznikla v roku 1945 Slovenská filmová spoločnosť (Slofis). Bahna sa stal dramaturgom krátkeho filmu a už v roku 1946 prišlo k reedícii Bahnovho scenáristického debutu Čierne umenie. Osvetová snímka spracúvajúca tematiku dejín kníhtlače na Slovensku vznikla v spolupráci s režisérom Vladimírom Zimmerom. V povojnovom období Vladimír Bahna pokračoval v nastúpenej ceste filmového žurnalistu. Bol členom redakčného kruhu časopisu Kino. Bahnovým režisérskym debutom bol autorský dokumentárny film Pukanskí kolári (1947). Po februárovom prevrate v Česko-Slovensku vytvoril Bahna reportážne filmy Čarovný prút (1948) a Údolie radosti (1948), inšpirované prácou na stavbách a protialkoholickú osvetovú snímku Nepriateľ medzi nami (1948).

Ďalšie skúsenosti filmového tvorcu získal Vladimír Bahna prípravou celovečerného filmu Oceľová cesta (1949). Tento agitačný dokument zobrazuje výstavbu Trate mládeže z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice. V línii a duchu predchádzajúcej snímky vytvoril Bahna aj prvý slovenský farebný celovečerný nehraný film s tematikou industrializácie, Dúha nad Slovenskom (1951). V prvej polovici päťdesiatych rokov pôsobil Bahna aj ako redaktor časopisu Film a doba.

V oblasti hraného filmu sa Bahna dramaturgicky podieľal na filme Boj sa skončí zajtra (1951). Pre svoj hraný debut Pole neorané 1953 si Bahna zvolil ako predlohu rovnomenný román Petra Jilemnického. Autorom scenára je Vladimír Mináč. Film pojednáva o živote chudobných kysuckých kopaničiarov počas hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch. Film Pole neorané, ako jeden z mála filmov vtedajšej produkcie, prekročil umelecké limity a aspoň čiastočne prekryl ideové schémy a to najmä vďaka réžii Vladimíra Bahnu a spoluréžii Tibora Rakovského. Dvojica tvorcov Mináč a Bahna realizovala aj ďalší celovečerný hraný film Žena z vrchov (1955). V roku 1956 sa v slovenskom filme decentralizovala dramaturgická práca a vznikli tri tvorivé skupiny, jedna z nich pod vedením Vladimíra Bahnu. K reorganizácii došlo v roku 1958, kedy sa z tvorivých skupín stali skupiny výrobné a Bahna, Bielik a Gajdošová sa vzdali svojich funkcií. Po práci so súčasnou tematikou Bahna realizoval historickú komédiu Zemianska česť (1957), ktorá vychádzala z Kalinčiakovej prózy Reštavrácia. Zároveň s nou nakrúcal aj Poslednú bosorku (1957), ktorú mal pôvodne režírovať Paľo Bielik, ale pre jeho nezhody s Bukovčanom poverilo vedenie Koliby Vladimíra Bahnu. Bahna ostal aj v tomto období naďalej verný svojim žurnalistickým začiatkom a pravidelne prispieval do časopisu Film a divadlo. Podieľal sa aj na literárnej príprave filmovej komédie Dáždnik svätého Petra (1958), ale vzdal sa zverejnenia svojej tvorivej účasti. V roku 1959 režíroval film Dom na rázcestí, o dva roky neskôr sa zameral na tému protifašistického odboja v melodramatickej snímke Predjarie (1961).

Začiatkom 60. rokov odišiel Vladimír Bahna do bratislavského televízneho štúdia, kde realizoval dramatickú reláciu Návraty. V televízii spracoval adaptáciu divadelnej hry Jozefa Hollého, Geľo Sebechlebský (1963), prepis poviedky Janka Jesenského, Slnečný kúpeľ (1963) a nadviazal na spoluprácu s Vladimírom Mináčom pri realizácii poviedky Prípad (1964). V tomto období sa v slovenskom filme sformovala skupina modernistov (Eduard Grečner, Stanislav Barabáš, Peter Solan), voči ktorej vystúpila línia tradicionalistov, medzi ktorými bol Jozef Tallo, Štefan Sokol a Vladimír Bahna. Scenár k ďalšej Bahnovej literárnej adaptácii Námestie svätej Alžbety (1965) napísal Štefan Sokol podľa románu Rudolfa Jašíka. Téme slovenského národného povstania sa Vladimír Bahna venoval vo filme Stopy na Sitne (1968) a v trojdielnom televíznom filme Generácia (1969). Aj napriek uvoľneniu v 60. rokoch trpia tieto filmy ideologickým schematizmom a ilustratívnosťou. Okrem režisérskej činnosti zastával Vladimír Bahna v tomto období aj miesto riaditeľa Štúdia hraných filmov a v periodikách sa pravidelne vyjadroval ku stavu slovenskej kinematografie.

Ďalšou adaptáciou Vladimíra Bahnu bol filmový prepis Zúbkovej prózy Skrytý prameň (1973). Ľudo Zúbek sa vrátil do doby majstra Pavla z Levoče. Scenár filmu však ešte zdôraznil schematizmus predlohy a film je tak veľmi transparentnou straníckou propagandou poplatnou obdobiu normalizácie, ako aj tvorbe Vladimíra Bahnu. Filmový prepis novely Skrytý prameň bol posledným celovečerným dielom režiséra Vladimíra Bahnu. K filmovej dokumentaristike sa Bahna vrátil až takmer po dvadsiatich rokoch filmom Deväťsto rokov niekdajšieho slobodného kráľovstva banského mesta Pukanca (1976). Pôvodne zamýšľaný dvojdielny veľkofilm Poéma o svedomí (1978) bol dokončený v podobe jednodielneho filmu, ktorý presne zodpovedal politickej mytológii 70. rokov. Po náhlej Bahnovej smrti film dokončil Zoro Záhon.

• Čierne umenie (1946) (námet, libreto a scenár)
• Kvapka Slnka (1946) (námet)
• Pukanskí kolári (1947) (námet, scenár, réžia)
• Čarovný prút (1948) (námet, scenár, réžia)
• Údolie radosti (1948) (námet, scenár, réžia)
• Nepriateľ medzi nami (1948) (scenár, réžia)
• Neznáme ruky (1949) (réžia)
• Oceľová cesta (1949) (námet, scenár, réžia)
• Dúha nad Slovenskom (1952) (námet, scenár, réžia)
• Chlieb a kvety (1954) (námet, scenár, komentár)
• Príďte všetci (1954) (námet, scenár, réžia)
• Deväťsto rokov niekdajšieho slobodného kráľovstva banského mesta Pukanca (1976) (námet, scenár, réžia)

• Pole neorané (1953)
• Žena z vrchov (1955)
• Posledná bosorka (1957)
• Zemianska česť (1957)
• Dom na rázcestí (1959)
• Predjarie (1961)
• Návrat Ondreja Baláža (1963)
• Mária (1963)
• Geľo Sebechlebský (1963)
• Slnečný kúpeľ (1964)
• Prípad (1964)
• Námestie svätej Alžbety (1965)
• Na brehu priezračnej rieky (1966)
• Stopy na Sitne (1968)
• Generácia I., II., III. (1969)
• Skrytý prameň (1973)
• Poéma o svedomí (1978)