Igor Ciel

Narodil sa v Rožňave, ale od detstva býval a študoval v Brezne. Na gymnáziu navštevoval divadelný krúžok Jana Chalupku, kde sa prvýkrát prebudil jeho záujem o divadlo. V ochotníckom divadle pôsobila ako herečka aj jeho matka, ktorá sa mu v jeho divadelných začiatkoch snažila pomôcť zdokonaliť sa.

Jeho záujem o divadlo pretrvával aj naďalej a tak si podal prihlášku na Vysokú školu múzických umení v Bratislave na odbor divadelná réžia, kde ho však neprijali a tak začal študovať na Univerzite Komenského divadelnú vedu a estetiku. Po štúdiu si podal prihlášku znova na VŠMU, kde ho na druhý pokus už prijali. Hereckú tvorbu ho učil Andrej Bagar a réžiu Jozef Budský. Upozornil na seba réžiou chlapskej hry Herba Tanka: Tanková loď v Divadle mladých na Dunajskej ulici. Neskôr po odporúčaní pedagógov odišiel na moskovské divadelné učilište – GITIS, kde si obohatil svoje divadelné vedomosti od popredných umelcov. Po návrate v roku 1955 dokončil svoj odbor spolu Pavlom Hasprom a Otom Katušom. Po škole, skôr ako by sa stal divadelníkom, bol na krátku dobu rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene (1955 – 1959) a neskôr v Nitre (1960 – 1966). S výnimkou žilinského Divadla Petra Jilemnického hosťoval Igor Ciel vo všetkých mimobratislavských súboroch. Po odchode z Nitry v roku 1966 nastúpil ako režisér do Česko-slovenskej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. Vo svojich dielach spolupracoval s významnými slovenskými hercami a herečkami, ako napríklad Vlado Müller, Jozef Kroner, Štefan Kvietik, Ladislav Chudík, Karol Machata, Michal Dočolomanský, Jozef Adamovič, Božidara Turzonovová, Zdena Studenková, Emília Vášáryová, Zdena Gruberová, Magda Paveleková, Kamila Magálová atď. Je tiež známy tým, že pracoval takmer stále s rovnakým štábom. Jeho hlavným kameramanom bol Marián Minárik, hlavným kostymérom Milan Čorba, výtvarníkom Ladislav Hupka, hudobným skladateľom Jaromír Dlouhý a strihačom Ladislav Halama. Nakrútil viac ako stoštyridsať titulov, okrem televíznych filmov aj seriály, inscenácie i niekoľko dokumentárnych filmov. Do pamäti divákov sa však najviac zapísali jeho seriály: Parížsky mohykáni, Vivat Beňovský (1975), Louis Pasteur (1977), Barbora Rösellová (1979). Igor Ciel bol aj dlhoročným pedagógom na VŠMU. Na Divadelnej fakulte pôsobil od roku 1962, ale keď na fakulte otvorili v roku 1974 Katedru televíznej réžie, stal sa jej vedúcim. V školskom roku 1985/86 došlo k ďalšej zmene a katedra sa pretransformovala na Katedru filmovej a televíznej réžie a Igora Ciela nahradil na poste vedúceho Stanislav Párnický. Ciel v roku 1981 na škole obhájil vedecko-pedagogický titul docent a koncom roka 1989 bol menovaný za profesora. V roku 1990 stál pri formovaní Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, kde začínal ako jediný profesor a niekoľko rokov bol aj jej prodekanom. V 90. rokoch tiež pôsobil v rade Slovenskej televízie a v roku 1993 bol aj jej predsedom. Na prelome dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia vyučoval aj v Banskej Bystrici na Akadémii umení (1998 – 2003). Igor Ciel bol nie len režisérom a pedagógom, ale tiež hercom. Debutoval v roku 1958 v hranom filme Posledný návrat v réžií Františka Kudláčka. Neskôr sa tiež objavil vo viacerých divadelných hrách, ako napríklad Rómeo a Júlia, Výstrel nik nepočul, Majitelia kľúčov.

Od roku 1956 bol ženatý s herečkou Alžbetou Poláčkovou, s ktorou neskôr aj spolupracoval v niektorých divadelných hrách ako napríklad Dom pani Bernardy, Nepriatelia, Hosť, ale aj v niektorých televíznych filmoch ako Nenávisť, Oceliari, Toreador. Majú spolu dve deti, Hanu a Martina. S Hanou, ktorá študovala dramaturgiu a scenáristiku na FAMU, tiež spolupracoval na tvorbe viacerých televíznych filmov, ako napríklad Magma, Predohra, Aj tak zajtra umriem. Syn Martin vyštudoval filmovú a divadelnú vedu na VŠMU v Bratislave, kde dnes pôsobí ako docent na Katedre audiovizuálnych štúdií. So svojim otcom spoluúčinkoval v televíznom filme Stanislava Párnického z roku 2000, Ticho po búrke. Igor Ciel podľahol ťažkej chorobe 4. júla 2010.

V 60. rokoch prevládala v jeho tvorbe najmä televízna inscenácia, v 70. rokoch sú to seriály, v 80. rokoch televízne filmy a v 90. rokoch sa dostáva do popredia opäť televízna inscenácia. V jeho tvorbe prevládajú psychologické a sociálne drámy, ako napr. Jubelové deti (1980), Lúčenie (1988), komédie, ako Manželstvo na inzerát (1980), či Transplantácia slepého čreva (1983), detektívky ako Morská záhada (1969), Zabijak (1972), no tiež historické a dobrodružné filmy a seriály ako Dvojhlavý orol (1969), Vivat Beňovský (1975), Barbora Rösellová (1979). Do jeho tvorby spadajú však aj filmy o druhej svetovej vojne, ako napríklad Hra bez lásky (1962), Siedmi z radnice (1971), Podivné okolnosti (1982). Charakteristické sú pre neho adaptácie diel aj slovenských aj zahraničných autorov a pohrávanie sa s jednotlivými adaptačnými posunmi. Nakrútil viacero filmov z maďarskou tematikou, podľa predlôh maďarských spisovateľov, napr. Ossa Sepia (1982), Vinníkove spomienky (1983) a dva filmy nakrútil aj priamo v Maďarsku – A tévedés joga/Právo na omyl (1982) a Szonatina egy páváért/ Sonatína pre páva (1990). Jeho filmy sú vyrozprávané zväčša lineárne, prípadne s občasným využitím retrospektívy. Nepracuje príliš so symbolikou, ani metaforami, ale napriek tomu v niektorých dielach bádať snahu o určitý filozofický presah. Alebo tiež snahu o spoločenskú reflexiu podanú satirickým spôsobom, ako napríklad v jeho starších divadelných hrách z 50. rokov Začalo sa v múzeu? (Veselé kádrovanie) (1956), či Nepokojná mladosť (1957).

• Toreador, film o Mexiku (1963)
• Výber z diel Jána Kollára. Slávy dcéra (1966)
• Koniec cesty (1969)
• Výber zo Štúrovej poézie. Básne (1972)
• Návšteva pod rovníkom (1975)
• Stretnutie s národným umelcom Viliamom Záborským (1982)
• Stretnutie s národným umelcom Ladislavom Chudíkom (1983)
• Stretnutie s herečkou Emíliou Vášáryovou (1984)
• Máte doma alergika? (1996)

• Posledný návrat (1958)
• Skryté pramene (1966)
• Nero na slobode (1971)
• Výmyselníci: Dobrý skutok (1972)
• Hľadači (1977)
• Haló, Mami ! (1984)

• Ladislav Széplaki: Tvorivosť a významnosť režiséra Igora Ciela v televíznom umení (Diplomová práca). Univerzita Konštantína filozofa v Nitre, Nitra, 2014.
• Ladislav Széplaki: Televízna tvorba Igora Ciela (Rigorózna práca). Univerzita Konštantína filozofa v Nitre, Nitra, 2015.
• Václav Macek, Jelena Paštéková: Dejiny slovenskej kinematografie. Osveta, Martin, 1997.
• http://ftf.vsmu.sk/node/8889