Leni Riefenstahlová

Od roku 1918 do 1925 sa venovala tancu, ktorý jej otec zakazoval. Na tanečné hodiny začala chodiť tajne ako šestnásťročná. V tom čase bola už gymnastickou, plaveckou a atletickou šampiónkou. Po tom, ako sa stala najlepšou študentkou tanečnej školy a po verejných vystúpeniach, s ktorými otec nesúhlasil, poslal Leni do internátnej školy. Na novej škole pokračovala tajne v tanci, začala písať poviedky, športové články a filmové scenáre.

Ako dvadsaťjedenročnej, po ukončení štúdia, jej otec dovolil venovať sa profesionálne tancu. Podpísala zmluvu so slávnym avantgardným divadelným režisérom Maxom Reinhardtom a absolvovala európske turné ako sólistka. Svoje prvé sólistické vystúpenie mala 23. októbra 1923 v Mníchove.

Ako tanečná virtuózka si choreografiu sama pripravovala, vyberala hudbu a aj keď jej tanečné vzdelanie bolo klasické, mala bližšie k vtedy populárnemu hnutiu za zdravie a krásu. Tancovala bez rekvizít, bosá, dôraz kládla na subjektívne vyjadrenie pocitu z hudby. Často sa choreograficky inšpirovala egyptskými a starogréckymi motívmi. Jej tanečnú kariéru ukončil úraz, keď si počas hosťovania v Prahe vážne poranila koleno.

V roku 1924 žila vo svojom prvom byte v Berlíne so snúbencom Ottom Froitzheimom, v tom čase známym tenistom. Zlomovým bodom v Riefenstahlovej živote bolo stretnutie s tvorbou filmového priekopníka Arnolda Fancka, ktorý bol pôvodne geológ. Náhodou videla jeho film Hora osudu („Der Berg des Schicksal“) z roku 1919, ktorý ju svojím zobrazením hôr natoľko nadchol, že nadobudla presvedčenie stať sa filmovou režisérkou a herečkou. V Berlíne sa stretla s Fanckom a presvedčila ho, že bude účinkovať v jeho filmoch.

Pokiaľ sa zotavovala z úrazu, napísal Fanck pre ňu scenár filmu Svätá hora. Leni sa rozišla so snúbencom a po rekonvalescencii sa film začal nakrúcať v Dolomitoch. Vo filme hrala tanečnicu Diotimu, do ktorej sa zamilujú dvaja muži, ktorí odídu na nebezpečnú horskú túru pri ktorej zahynú.

V horskom filme musela ovládať horolezectvo a lyžovanie, ale ako iné činnosti predtým, aj tieto zvládla. Okrem toho ju zaujímala filmová práca a spoznávala funkcie kamery.

Film Svätá hora mal premiéru 12. decembra 1926 v berlínskom paláci UFA v kine ZOO.

V rozpätí rokov 1926 až 1933 nakrútila päť horských filmov, v ktorých stvárnila postavy smelých výskumníčok. Fanckove estetické horské filmy (nakrúcané v riskantných a odľahlých exteriéroch s dôrazom na vizuálny efekt) ovplyvnili Leni Riefenstahlovú v jej ďalšom filmárskom a fotografickom smerovaní. Tieto filmy a postavy v nich prinášali romantický, nevinný a prírodný obraz sveta. Život v nich bol v symbióze s prírodou a naopak tvorili značný kontrast so štúdiovými filmami, ktoré boli expresionistické. Pesimistická, temná atmosféra týchto filmov bola obrazom vtedajšieho Nemecka.

Riefenstahlová bola nadšená filmovou technikou a po čase mala ambície nakrútiť vlastný film ako režisérka.

Jej režisérskym debutom sa stal film Modré svetlo, ktorý nakrútila v roku 1932. Scenár k filmu napísal Béla Balázs, kameramanom bol Hans Schneeberger, ktorý spolupracoval aj na slávnom Modrom anjelovi režiséra Josefa von Sternberga (týmto filmom sa preslávila Marlene Dietrichová). Už pri prvom filme bola okrem režisérky aj strihačkou, producentkou a hlavnou predstaviteľkou, pretože potrebovala mať všetky činnosti pod kontrolou.

Filmový dej sa zameriaval na chamtivosť ľudí v protiklade s jednotlivcami, ktorí nažívajú v harmonickom vzťahu s prírodou. Exteriéry sa nakrúcali v Dolomitoch, kde našla Riefenstahlová uzavreté spoločenstvo pastierov a farmárov. Ich životný štýl sa odlišoval od života v dvadsiatom storočí. Podarilo sa jej vytvoriť krásnu a záhadnú atmosféru a tým znova posunúť žáner horského filmu vyššie.

Film Modré svetlo mal premiéru v Berlíne 24. marca 1932. Na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach bol ocenený striebornou medailou, bol prijatý s nadšením a mal medzinárodný úspech. V kinách sa v roku 1932 premietal ako nemý film, neskôr vo zvukovej podobe. Meno maďarského scenáristu Bélu Balázsa, ktorý bol židovského pôvodu, sa v titulkoch zvukovej verzie už neobjavilo. V roku 1950 bol filmový materiál znova prepracovaný a hudbu k nemu nanovo skomponoval skladateľ filmovej hudby Giuseppe Becce.

V roku 1933 pozvali Riefenstahlovú do Berlína, kde sa stretla s Hitlerom a ministrom propagandy Goebbelsom, ktorí boli jej obdivovatelia. Na stretnutí ju žiadali, aby nakrútila zjazdy NSDAP a aby dohliadala na filmovú tvorbu v Nemecku. Leni Riefenstahlová najprv odmietla s odôvodnením, že nie je zorientovaná v revolučných zmenách a súčasnej politike a dokumentárny film ešte nenakrúcala. Hitler ju však chcel získať, pretože mal obavy, že stranícki filmári zo zjazdov urobia bežné spravodajstvo. On chcel umelecké dielo, vzorom mu bol Krížnik Potemkin ruského režiséra Ejzenštejna. Nakoniec režisérku presvedčili tvrdiac, že politika a umenie sa nemajú miešať a že môže zamestnať vlastný štáb (jej ostatnú prácu vláda dočasne pozastavila).

V auguste 1933 začala Riefenstahlová nakrúcať prvý film z norimberskej trilógie Víťazstvo viery (počas vojny sa stratil), 1. decembra mal film premiéru. Režisérka s ním nebola spokojná, podľa nej bol esteticky nedokonalý v porovnaní s neskoršími filmami trilógie.

Druhý diel trilógie Triumf vôle, z roku 1934 ktorý dokumentoval 6. zjazd NSDAP ukázal, že Riefenstahlová je všestranná kreatívna režisérka. Masové scény, prejavy a nočné zhromaždenia použila vo filme esteticky a tým vytvorila nový druh filmového umenia. Nikto pred ňou takýmto spôsobom nenakrúcal dokumentárny film. 28. marca 1935 mal Triumf vôle za osobnej účasti Hitlera premiéru v paláci UFA v Berlíne.

Za film Triumf vôle dostala režisérka v roku 1934 "Národnú cenu" a minister propagandy Joseph Goebbels ju chválil: „Je to najväčší film o Fuehrerovi, aký bol kedy urobený.“ Na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach v roku 1935 získal film cenu ako najlepší zahraničný dokumentárny film a na svetovej výstave v Paríži v roku 1937 dostal zlatú medailu.

Po vojne bol film odsúdený ako propagandistický, zameriavajúci sa na nacionalistické emócie a oslavujúci Hitlera a jeho teóriu árijskej rasy. Napriek tomuto odsúdeniu sa film aj dnes premieta na filmových školách ako technicky dokonalé dielo, ktoré sa prihovára gestami, sloganmi a symbolmi, jeho finále je založené na choreograficky pôsobivom pochode vojakov, zástupy ktorých sa menia na geometrické tvary, a koncu dominuje Hitlerova postava.

Špeciálne pre Triumf vôle vymyslela Riefenstahlová výťah, na ktorom sa pohybovala kamera po vysokom vlajkovom stožiari. Zábery nasnímané takýmto dynamickým spôsobom znázorňovali zástupy SS, ktoré sa zdali nekonečné.

Posledný zo zjazdových filmov nakrútila Riefenstahlová v roku 1935. Film mal názov Deň slobody - naša armáda, bol nakrútený bez komentára, použila v ňom dvojité expozície, rozostrenie, tiene a evokatívnu hudbu.

Roku 1936 poveril Riefenstahlovú generálny sekretár Medzinárodného olympijského výboru Dr. Carl Diem, aby zdokumentovala XI. olympijské hry v Berlíne. Riefenstahlová založila spoločnosť, v ktorej bola ona a jej brat Heinz spoločníkmi. Peňažné prostriedky na nakrútenie filmu dostala jej produkčná firma aj z ministerstva propagandy.

Olympia, ktorej realizácia trvala osemnásť mesiacov, bola nakrútená ako dvojdielna poéma. Pri jej výrobe bolo zostrihaných štyristotisíc metrov filmu. V dejinách kinematografie znamená výrazný predel svojim spracovaním.

Vo filme bola použitá efektná svetelná kombinácia, trikové zábery a kamery na vozíku, pohybujúcom sa na koľajniciach. Riefenstahlová použila v Olympii efektné kombinácie umelého a denného svetla, trikové zábery na oživenie diskobola, priamo na štadióne dala vykopať šesť šácht, v ktorých boli umiestnené kamery snímajúce športovcov oproti nebu, aby vynikli ich hrdinské atletické telá. Unikátne zábery dosiahla tým, že skokanom a maratóncom upevnili pri tréningu na telá kamery, prvý raz sa použila kamera pod vodou, aby bol zdokumentovaný skok do vody po častiach.

V roku 1956 bola Olympia zaradená medzi desať najlepších filmov sveta.[1]

Norimberská trilógia spolu s Olympiou ukončili úspešnú režisérsku kariéru Riefenstahlovej. Od roku 1938 nemala žiadnu zmluvu so sponzorom, ani s filmovým štúdiom.

21. marca 1944 sa Riefenstahlová vydala v Kitzbüheli za nadporučíka Petra Jacoba, ale o dva roky sa po nezhodách rozišli.