Na krásnom modrom Dunaji

Celý príbeh tridsiatnikov Juraja, Vlada a Maroša sa odohráva prevažne v bratislavských reáliách (od natáčania v New Yorku sa nakoniec upustilo). Už bláznivá naháňačka s policajtmi kvôli krádeži Warholovho obrazu a scéna v známej bratislavskej reštaurácii UFO v úvode filmu naznačuje, pre slovenský film, netradičnú poetiku. Cítiť tu inšpiráciu francúzskou novou vlnou či americkým nezávislým filmom. Kriminálna zápletka, nepotrestaný zločin, bezcieľne potulky po krajine v kradnutých autách, nezariadený byt, bezstarostná ranná prechádzka mestom po novinových stánkoch, mnoho ďalších situácií a najmä správanie hlavných hrdinov nám pripomína anarchistického hrdinu v podaní Belmonda z Godardových filmov. Večerné jazdy autom po uliciach Bratislavy podfarbené zvukom saxofónu Johna Lurieho (ktorý nakoniec autorom predal práva na jeden zo svojich albumov) zase navodzujú atmosféru nočného New Yorku z amerických filmov. Veľký priestor na improvizáciu hercov, aj obsadenie nehercov pripomínajú slávnejšie časy československej kinematografie. Napriek všetkému sa však nezrodil nový slovenský filmový zázrak. Ide skôr o pokus, zaznamenanie pocitu jednej generácie tridsiatnikov (tvorcovia filmu aj herci sú v podstate rovesníci) v podivnom období porevolučných rokov so všetkými jeho špecifikami. Sú v spojenectve s mafiou, vekslákmi, skúšajú drogy, listujú v erotických časopisoch a pijú v striptízových baroch. Aj keď rozprávanie má mnoho vtipných momentov a dobre navodenú atmosféru, miestami stráca dynamiku a stáva sa príliš rozvláčne.

Súdobá kritika však akoby nevidela žiadne pozitíva. Nájdeme niekoľko liberálnejších viet, napríklad v denníku Pravda: „Snímka je svojským pohľadom na mladých ľudí, ktorých život vybočuje z rámca normálnych koľají. Tak trochu bláznivý, kriminálny, dobrodružný príbeh plný neočakávaných zvratov a prekvapení...“ alebo „S otvorenou sebairóniou hovorí aj o Slovákoch, o tom, čo je v nich svetové, či skôr svetácke a čo malé.“ Zväčša však sa ale v súdobých článkoch stretávame s negatívnou kritikou. Ich autori kritizujú nejasnosť myšlienky: „Nielenže je ťažké určiť žáner, ale základná filozofia tohto filmu je proti akejkoľvek kategorizácii, proti logickému mysleniu vôbec..(...)..Ako keby sa exhibícia, absurdita a provokácia stali základným zmyslom celého diela...“ či neprofesionálnu formu: „Film nesie znaky začiatočníctva, jeho forma nie je zvládnutá... “ alebo: „ Ambície režiséra i jeho ostatných spolupracovníkov sa pri takomto neujasnenom zámere, scenáristickej amatérskosti a režijnej neobratnosti mohli spoľahnúť len na výkony trojice hlavných predstaviteľov...“ Pojmy ako nelogický dej či neujasnený zámer sa objavujú takmer u všetkých recenzentov z čoho je jasné, že Semjanovu poetiku neboli ochotní prijať.

Avšak smiešne moralizujúco vyznievajú argumenty kritizujúce správanie hlavných predstaviteľov. Akoby nešlo v príbehu o antihrdinov, ale zobrazenie obyčajného života obyčajných ľudí: „Hoci nepatrím k ctiteľom čistých hrdinov, prezentácia zlodejov, hochštaplerov, ktorí drogujú, cigaretu neodložia z úst a prázdne fľaše od alkoholu sú najčastejšou dekoráciou ich bytu, je na uváženie. Zvlášť, keď je film odporúčaný aj neplnoletej mládeži.“ Kritické reakcie, ktoré tento (na svoju dobu priam kontroverzný) film vyvolal, zaujímavým spôsobom dotvárajú obraz spoločnosti, o ktorej sa snaží vypovedať. Perličkou je článok v promečiarovskom denníku Slovenská republika, kde si autorka mimochodom pomýlila aj meno režiséra a nazýva ho Demjan. Okrem toho, že v ňom samozrejme s pohoršením kritizuje skazenosť morálky hrdinov, vadí jej aj príliš špinavý Dunaj: „Dokonca aj ten Dunaj sa podarilo zachytiť v extrémnom suchu, keď vyzerá ako biedny špinavý brod. No, slovom, obraz biedy, nihilizmu, degenerácie, úpadku. (...). samozrejme, pre zahraničných posudzovateľov bude takýto kritický obraz postkomunistického Slovenska domácej proveniencie vďačné sústo. Šitý ako na objednávku – presne podľa (utkvelých) predstáv, aké si o nás svet i vďaka našej vlastnej reprezentácii utvára.“

• víťazstvo v českej a slovenskej časti scenáristickej súťaže Hartley-Merrill Prize a účasť v užšom výbere súťaže Nadácie Roberta Redforda Sundance Institute – Štefan Semjan, Martin Hečko

• Architekt: Juraj Mojžiš
• Návrhy kostýmov: Katarína Bieliková
• Strih: Peter Kordáč
• Vedúci výroby: Nataša Černilová
• Exteriéry: Bratislava
• Premiéra: 3. jún 1994
• Televízna premiéra: 1. august 1997

• IVANOVÁ, M.: Rozpačitý debut. In.: Práca 1994, č.130 (6. 6. 1994), s.5
• rubrika NOVÉ FILMY v kinách : Na krásnom modrom Dunaji. Práca - voľná príloha TV, 1994, č. 24, , (3. 6. 1994)
• ŠČEPKA, M.: Generační vydedenci okolo Marilyn? In.: Smena, č. 47, 1994, (31. 5. 1994), s.7
• MJARTANOVÁ, J.: Hodina pre debut alebo premárnená šanca. In.: Národná obroda, č.153, 1994, ( 2. 7. 1994), s. 8
• ŠIMULČÍKOVÁ, J.: Trápny obraz našej biedy. Slovenská republika 1, č. 24 (8. 6. 1994), s. 8