Anatolij Kralickij

Anatolij Kralickij[1] (vlastným menom Alexander Fjodorovič Kralickyj; * 12. február 1835, Vyšné Čabiny, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko) – † 11. február 1894, Mukačevo, Rakúsko-Uhorsko (dnes Ukrajina)) bol mních baziliánskeho rádu sv. Bazila Veľkého, cirkevný činiteľ, pedagóg, spisovateľ, prozaik, etnograf, historik, literárny vedec, folklorista, novinár, fotograf[2] a významná osobnosť národného obrodenia Rusínov. Popri Alexandrovi Duchnovičovi a Alexandrovi Pavlovičovi sa stal najvýznamnejším spisovateľom karpatorusínskej literatúry druhej polovice 19. storočia.[3] [4]

Anatolij Kralickij
Osobné informácie
Rodné menoAlexander Fjodorovič Kralickyj
PseudonymAskoľd,
Ivan Noď,
Foma Fomyč,
Anatolij Fedorovyč
Narodenie12. február 1835
 Vyšné Čabiny, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)
Úmrtie11. február 1894 (58 rokov)
 Mukačevo, Rakúsko-Uhorsko (dnes Ukrajina)
Národnosťrusínska
Zamestnaniemních, cirkevný činiteľ, pedagóg, spisovateľ, prozaik, etnograf, historik, literárny vedec, folklorista, novinár, fotograf
Dielo
Žánrepoviedka, povesť, novela, črta
Obdobieromantizmus, realizmus
Témyslovanská vzájomnosť,
spoločenské problémy,
história monastierov
Významné práceKňaz Laborec (po slovensky Knieža Laborec)
Ovplyvnený
 
  • Alexander Duchnovič,
    Andrij Bačinskyj,
    Ioannikij Bazylovyč,
    Vasyľ Dovhovyč,
    Mychajlo Lučkaj,
    Alexander Pavlovyč
Odkazy
Anatolij Kralickij
(multimediálne súbory na commons)
 Literárny portál
 Biografický portál

Životopis
Monastier Zostúpenia Svätého Ducha

Anatolij Kralickyj sa narodil 12. februára 1835 v obci Vyšné Čabiny (dnes okres Medzilaborce) ako tretie z deviatich detí (3 synovia a 6 dcér) v rodine miestneho gréckokatolíckeho diakona a učiteľa Fedora Kralického a Anny Končovej (Anny Koncsovej).  Pokrstený bol 13. februára 1835 v miestnom gréckokatolíckom chráme kňazom Michalom Jakovičom[5][6]. Jeho otec Fedor sa narodil v Haliči (pri meste Stryj[7]) a keď bol mladý, prišiel do monastierskej školy v Krásnom Brode, aby sa vyučil za kantora a učiteľa. Mama pochádzala z obce Svetlice (dnes okres Medzilaborce). Súrodencami Anatolija Kralického boli Júlia, Terézia, Anton, Mária, Michal, Zuzana, Štefan a Anna. Základné vzdelanie najskôr získal od svojho otca v rodine a potom v škole v susednej obci Krásny Brod.

Anatolij Kralickyj sa koncom 40.rokov stretol s Alexandrom Duchnovičom, ktorý navštevoval Krásnobrodský monastier.[5] V roku 1850 sa ako 15-ročný dostal do Krásnobrodského monastiera. V roku 1854 sa dostal ako kandidát do monastiera v Mukačeve na odporúčanie od Alexandra Duchnoviča, ktorý si všimol jeho nadanie k dejinám a literatúre. Anatolij Kralickyj následne v rokoch 1854 – 56 študoval v Máriapovčianskom monastieri, neskôr medzi rokmi 1856 – 58 v Krásnobrodskom monastieri.

Monastier svätého Nikolaja

25.marca 1858 ho v Prešove prešovský biskup Jozef Gaganec vysvätil za mnícha a prijal rehoľné meno – Anatolij. Za necelý polrok bol prijatý do monastiera v Máriapócs ako profesor cirkevnej histórie a kanonického práva a zároveň získal právo viesť bohoslužbu. Tam sa naučil nemčinu, čo mu pomohlo pri štúdiu nemeckej literatúry. Od roku 1863 bol profesorom, neskôr tajomníkom igumena a od roku 1869 do smrti igumenom v Monastieri svätého Nikolaja v Mukačeve, ktorý bol od svojho začiatku hlavným strediskom náboženského, národného i kultúrneho života v Podkarpatskej oblasti.[8][9]

Anatolij Kralickyj sa v októbri 1866 zapojil do činnosti do kultúrno-osvietenského tovarišstva Obščestvo sv. Vasylija Velykoho (po slovensky Spoločnosť sv. Vasilija Veľkého), v rámci ktorého bol redaktorom novín Svit (po slovensky Svet) v rokoch 1867 – 71. Bol tiež členom literárnej spoločnosti v Ľvove – Halycko-Ruska matycja (po slovensky Haličsko-Ruská matica). Neskôr sa s Ivanom Siľvajom pokúšal o založenie vlastných literárno-občianskych novín, avšak myšlienku sa nepodarilo zrealizovať[5].

Anatolij Kralickyj ovládal mnoho jazykov – ruštinu, ukrajinčinu, slovenčinu, češtinu, maďarčinu, nemčinu, francúzštinu, gréčtinu, latinčinu, karpatorusínsky[7].

Anatolij Kralickyj zomrel 11. februára 1894 v Mukačevskom monastieri a pochovali ho do krypty na cintoríne tohto monastiera. Nekrológ, v ktorom bol vyzdvihnutý prínos Anatolija Kralického, napísal Jevgenij Fencik[10]

Tvorba

Anatolij Kralickyj je autorom viac ako 400 vedeckých, publicistických a literárnych titulov. Svoje diela publikoval aj pod rôznymi pseudonymami a kryptonymami (Askoľd, Ivan Noď, I. Vasylevyč, Foma Fomyč, A. Fedorovyč, Laborčan, A. K....). Napísal veľa poviedok, povestí, noviel, čŕt, prekladov, publicistických článkov, etnografických a vlastivedných štúdií – Sivero-vostočnaja Uhorščyna (po slovensky Severovýchodné Uhorsko), Topografičesko-geografičeskoje opisanije (po slovensky Topograficko-geografický opis), Rusiny Laborskije v Uhorščine (po slovensky Rusíni Laboreckí v Uhorsku), Svadebnyji obrjady u Laborskych Rusinov (po slovensky Svadobné obrady u Laboreckých Rusínov), Narodnyji pesni iz okolicy Mističevskoj v Ugriji (po slovensky Národné piesne z okolia Mystyči v Uhorsku), Narodnaja etnografija (po slovensky Národná etnografia), Etnografičeskije mysli iz byta Ugorskich Slovakov (po slovensky Etnografické poznámky zo života Uhorských Slovákov), O sovremennnom položenii russkich v Ugrii (po slovensky O súčasnom postavení Rusov v Uhorsku). Jeho diela neboli za jeho života vydané knižne.

Práce a diela Anatolija Kralického boli publikované v rozličných publikáciách v Moskve, Sankt-Peterburgu, Budapešti, Viedni, Kyjeve, Ľvove a Užhorode. V rokoch 1856 – 59 písal do prvých novín na Podkarpatskej Rusi – Cerkovnaja gazeta (po slovensky Cirkevné noviny).[11] Prispieval taktiež do užhorodských novín – Svit (po slovensky Svet), Lystok (po slovensky Lístok) a haličských časopisov – Slovo (po slovensky Slovo), Žyťťa i slovo (po slovensky Život a Slovo), Sokol (po slovensky Sokol), Sova (Sova), Zorja halyckja (po slovensky Úsvit haličský), Halyčanyn (po slovensky Haličan), Novyj prolom (po slovensky Nový prelom), Novyj halyčanyn (po slovensky Nový Haličan), Vestnyk (po slovensky Vestník), Beseda (po slovensky Beseda), Naukovyj sbornik (po slovensky Náučný zborník), Otečestvennyj sbornik (po slovensky Vlastenecký zborník). Vyjadroval svoje kriticko-realistické názory, pre ktoré sa stal nepohodlným pre uhorskú vládu – poukazoval na veľký útlak rusínskeho a ukrajinského obyvateľstva v Rakúsko-Uhorsku.[7]

Prispel tiež k vytvoreniu zbierky informácií o slovanských národoch – Slavjanskij sbornik (po slovensky Slovanský zborník), ktorý bol vydaný v Sankt-Peterburgu.[12] V svojej tvorbe sa venoval aj histórii podkarpatských monastierov. Kralickyj v roku 1874 publikoval úryvok z Mukačevskej kroniky z 15. storočia (nebola dosiaľ nájdená)[12] a článok Pivnično-Schidna Uhorščyna (po slovensky Severovýchodné Uhorsko), v ktorom uviedol topograficko-geografický opis vtedajších 4 zakarpatských komitátov s charakteristikou miest, obcí, národnostnej štruktúry a postavenia tunajšieho obyvateľstva.

Vytvoril sériu článkov Naukovyj sbornik halycko-ruskoj maticy (r. 1866, I. – IV.) (po slovensky Vedecký zborník Haličsko-rusínskej matice), v ktorých vo forme reportáží napísal sériu biografií významných predstaviteľov rusínskej kultúry – Alexandra Duchnoviča, Arsenija Kocaka, Vasyľa Jurijovyča Popoviča, Michala Baluďanského a ďalších.[12] Je autorom mnohých poviedok a rozprávaní zo života rodného kraja, podkarpatských Lemkov (Rusínov). Tie sa neskôr stali podkladmi pre diela Alexandra Duchnoviča, Arsenija Kocaka, Vasyľa Jurijovyča Popoviča.

Pamätník Anatolija Kralického v Čabinách

Filozofia a názory Anatolija Kralického boli výrazne ovplyvnené antickými filozofmi starovekého Grécka a Ríma ako aj ideou všeslovanskej vzájomnosti.[7] V svojej tvorbe a národno-uvedomovacom procese nasledoval svojich veľkých predchodcov – Andrija Bačinského, Ioannikija Bazylovyča, Vasyľa Dovhovyča, Mychala Lučkaja, Alexandra Duchnoviča, Alexandra Pavlovyča, keď bránil kultúru svojho národa v období silnej maďarizácie. Považoval sa za stúpenca a pokračovateľa buditeľskej činnosti Alexandra Duchnoviča.[13] Záchranu proti maďarizácii Rusínov videl rovnako ako Alexander Duchnovič v šírení idey slovanstva a slovanskej vzájomnosti. Zastával názor, že Rusko je záchrancom slovanských národov a veril v ich lepšiu budúcnosť.[7]

V spolupráci s Cyrillom Szabóom vytvoril knižnú sériu Narodnoje čtenije (po slovensky Národné čítanie) a vydali ju v roku 1869. Ich cieľom bolo šíriť osvetu národa.[5]

Zostavil veľkú knižnicu vďaka dávnym archívom. Jeho knižnica obsahovala diela významných ukrajinských, ruských, slovenských, poľských, srbských a nemeckých spisovateľov (Hryhorij Savyč Skovoroda, Ivan Petrovyč Kotľarevskyj, Taras Hryhorovyč Ševčenko, Marko Vovčko, Oleksa Petrovyč Storoženko, Michal Lučkaj, Alexander Sergejevič Puškin, Vasilij Andrejevič Žukovskij, Nikolaj Vasilievič Gogoľ,  Pavol Jozef Šafárik, Ján Kollár, Adam Mickiewicz...).[7] Mnoho kníh mu daroval ukrajinský vedec Michail Petrovič Drahomanov, ktorý mu posielal etnografické a folklórne materiály a zbierky. Medzi nimi boli Maloruské národné piesne (Maloruski narodni pisni) a Maloruské národné povesti (Maloruski narodni perekazy). Diskutovali spolu aj o problémoch národnostných menšín v Rakúsko-Uhorsku a v Ruskej ríši[7]. Anatolij Kralickyj si dopisoval s Jakovom Fjodorovičom Holovackým, ktorý využil jeho materiály o folklóre a vo svojej štvordielnej práci Ľudové piesne Haličskej a Uhorskej Rusi (Narodnyje pesni Galickoj j Ugorskoj Rusi, 1878), Osypom Andrijovyčom Mončalovským a Ivanom Jakovyčom Frankom. Ivan Jakovyč Franko publikoval niektoré Kralického zápisy v časopise Žyťťa i slovo (po slovensky Život a slovo)[14]. Kralickyj udržiaval vzťahy s mnohými osobnosťami vedy a kultúry, napríklad s Antonom Semjonovičom Budilovičom, Bohdanom Andrijovyčom Didyckym, Andrijom Petrovyčom Deškom, Mychajlom Drahomanovom, F. Jezberovym, A. Petrovym, Kornylom Suškevyčom, Izmailom Ivanovičom Sreznevskim, Michailom Fjodorovičom Rajevskim.

„ Knihy sú tie komory, v ktorých sú spojené poklady minulých rodov a duševné zisky súčasníkov. “
– citát Anatolija Kralického

Anatolij Kralickyj prekladal z nemčiny, slovenčiny, češtiny, ruštiny, maďarčiny a francúzštiny. Osobitnou časťou prekladateľskej činnosti Anatolija Kralického sú preklady diel Nemca Jeremiasa Gotthelfa a švajčiarsko-nemeckého spisovateľa Johanna Heinricha Daniela Zschokkeho, ktorí pôsobili v období osvietenstva. Anatolij Kralickyj sa snažil preklady prispôsobiť prostrediu Užhorodskej Rusi (napríklad postavy v jeho dielach slávia Vianoce podľa Juliánskeho kalendára).[5] Zo slovenskej literatúry prekladal diela  Jána Hollého, Pavla Jozefa Šafárika, Svetozára Hurbana-Vajanského a Antona Bieleka, ktoré uverejňoval v novinách Lystok (po slovensky Lístok). Dopisoval si s Jankom Kráľom, o ktorom napísal biografiu.[7][15] V rámci publicistickej činnosti uverejnil články aj o Štefanovi Moyzesovi, Pavlovi Jozefovi Šafárikovi, Jozefovi Hložníkovi[16] a Františkovi Víťazoslavovi Sasinkovi.[17]

Svoju literárnu tvorbu začal v 60. rokoch 19. storočia. Patril k slovanofilom a usiloval sa o presadenie myšlienky slovanskej vzájomnosti, ktorá ovplyvňovala spoločensko-politický život inteligencie v tomto čase. Pôsobil v období romantizmu a realizmu. Bol hlavným predstaviteľom karpatorusínskeho romantizmu. V jeho romantických dielach sa postavy nepodrobia osudu, snažia sa pomáhať druhým  bez viery v nadprirodzené sily, čo bolo dôkazom viery Anatolija Kralického v silu národa a lepšie vlastnosti človeka. Presadzoval úprimnosť a lásku, nie odlúčenosť i samostatnosť ako iní romantici.[7]

Anatolij Kralickyj pod vplyvom realizmu napísal viacero sociálno-spoločenských poviedok. Poukazoval v nich na rôzne problémy a ťažkú sociálno-ekonomickú situáciu na území dnešného východného Slovenska a Zakarpatskej Rusi. Venoval sa problematikám sociálnej,  národnej a kultúrnej obrody, sociálnej nespravodlivosti, biedy ľudu a emigrácie.[5] V dielach sa venoval aj alkoholizmu – veľkému problému tunajšieho obyvateľstva, ktorý zneužívali hospodári, obchodníci a krčmári. Druhým problémom, ktorý spôsoboval podľa Anatolija Kralického chudobu na vidieku v tejto oblasti, bola exekúcia.[7]

Etnografia

Anatolij Kralickyj sa tiež zaoberal etnografiou a folklórom. Zoznamoval sa často s obyčajnými dedinčanmi a pri stretnutiach si zapisoval piesne, múdrosti, vedomosti o národných obradoch, hádanky, príslovia, porekadlá, rozprávky, koledy... Napísal viaceré etnografické články aj o rôznych slovanských národoch – Srboch, Bulharoch, Rusoch, Ukrajincoch... Riešil v nich tiež sociálno-ekonomické, politické, kultúrne či historické otázky.[7]

Anatolij Kralickyj v roku 1863 strávil dva týždne na východnom Slovensku, kde ho zaujali tunajšie svadobné zvyky, o ktorých napísal v článku Svadebnyji zvyčaji u šaryšskych Slovakov (po slovensky Svadobné zvyky šarišských Slovákov). Článok uverejnil v časopise Halyčanyn (po slovensky Haličan) v roku 1868.[7]

Dielo

Povesti
  • Kňaz Laborec (po slovensky Knieža Laborec) je najvýznamnejšie a najznámejšie dielo Anatolija Kralického. Dielo bolo publikované v zborníku Halyčanyn (po slovensky Haličan) v roku 1863. Dej romantickej povesti sa sústreďuje na knieža Laborca, jeho snahu ubrániť sa vo svojej užhorodskej pevnosti proti Uhrom. Zradou bol nútený utekať so svojou dcérou Virou a svojimi najbližšími spolubojovníkmi až k rieke Sviržava, na brehu ktorej ho Uhri chytili a popravili. Jeho verní spolubojovníci ho tam pochovali. Kralickyj opisuje tragický koniec slovami: „Pochovali ho na tom mieste pri Sviržave a nazvali tú nešťastnú riečku Laborec“. Dielo bolo následne niekoľkokrát vydané (napríklad v roku 1925 Augustínom Vološinom[5]).
  • Svjato-Jurskyj monastryr v Livadiyi (po slovensky Sväto-jurský monastier v Livadii) je povesť z obdobia oslobodzovacích bojov v Grécku. Anatolij Kralickyj ju napísal v roku 1862 a bola vydaná v roku 1865 v 10 vydaniach časopisu Slovo (po slovensky Slovo).[5]
  • Abeľar i Heloysa (po slovensky Abélard a Heloisa) je povesť, ktorú Anatolij Kralickyj vydal pod pseudonymom Laborčan v roku 1866.[5]
  • Kazň neba (po slovensky Nebeská poprava) je povesť, ktorá bola publikovaná v roku 1863.[5]
  • Ďak (po slovensky Kostolník) je povesť, ktorú Anatolij Kralickyj publikoval v roku 1866 v zborníku Otečestvennyj sbornik (po slovensky Vlastenecký zborník)  vo Viedni pod pseudonymom Laborčan.[5][7]
  • Prometej (po slovensky Prometeus) je povesť s prvkami gréckej mytológie, ktorú Anatolija Kralickyj vydal v novinách Svit (po slovensky Svet) pod pseudonymom Foma Fomyč v roku 1867.
  • Mojsej je povesť, ktorá bola až publikovaná v roku 1998.[5]
  • Sіľskyj učyteľ (po slovensky Dedinský učiteľ) je realistická povesť, ktorú Anatolij Kralickyj vydal pod pseudonymom Askoľd v novinách Svit (po slovensky Svet) v roku 1868. Inšpiroval sa dielami nemeckých spisovateľov Johanna Heinricha Daniela Zschokkeho a Jeremiasa Gotthelfa. Dej sa odohráva v obci Blažovce, ktorej obyvatelia sú opísaní ako leniví, zaostalí a mnohí závislí na alkohole. Hlavnou postavou je nový učiteľ Hryhorij, po príchode ktorého nastáva v dedine zmena. Hryhorij je pracovitý, čestný, presný, dochvíľny a čistotný. Rád číta a rozmýšľa nad tým, ako zlepšiť život ostatných v dedine. Odmieta akékoľvek telesné tresty na vyučovaní. Snaží sa o rozvoj obce – otvorí nedeľnú školu pre dospelých, pekáreň, detský domov, knižnicu, domov dôchodcov a iniciuje výstavbu kamenných domov. Postava je inšpirovaná Alexandrom Duchnovičom. Vo výučbe a rozvoji dedinského života mu pomáha aj jeho manželka, ktorá miestne ženy učí domácim prácam. Do mnohých aktivít sa zapája aj miestny kňaz Luka.[5][7]
  • Brytva i mylo (po slovensky Britva a mydlo) je povesť, ktorá bola uverejnená v novinách Novyj Prolom (po slovensky Nový prielom) v roku 1883.
  • Juhoslov'janski amazonky (po slovensky Juhoslovanské amazonky) je romantická povesť s námetom histórie obrany slovanských národov, ktorú Anatolij Kralickyj publikoval v roku 1891. Témou je povstanie v juhoslovanskej dedine pod vedením Ivana Holovyča, ktorého neskôr zradia a vydajú nepriateľovi. Preto ho nahradí jeho manželka Terka – hlavná postava povesti. Anatolij Kralickyj prostredníctvom diela odsúdil vtedajšie pomery v mnohonárodnostnej spoločnosti.[7]
  • Fon Mynkač je povesť, ktorú Anatolij Kralickyj publikoval pod pseudonymom Ivan Noď v roku 1892.
  • Žitejskije drjazgi (po slovensky Každodenné škriepky) je povesť, dej ktorej sa odohráva na jarmokoch v mestách Mukačevo a Berehovo. Témou sú príhody bežných ľudí – siroty Marišky, dedinčanov Zozuli a Andráša, ktorí predávajú zakázaný tabak.[7]
  • Ďak (po slovensky Kostolník) je povesť, ktorú Anatolij Kralickyj publikoval v roku 1866 v zborníku Otečestvennyj sbornik (po slovensky Vlastenecký zborník)  vo Viedni pod pseudonymom Laborčan.[5][7]
  • Pastyr u polonynach (po slovensky Pastier na holiach) je povesť, ktorá je kompozične rozdelená na 6 častí s 2 dejovými líniami. V prvej dejovej línii sa dej sústreďuje na chudobného pastiera Volodymyra. Miluje Olenu, ktorú však zámožný otec už sľúbil rozmaznanému boháčovi Tichomírovi. Druhá línia sa odohráva vo Valašsku, kde bojar Dumyriu vyznáva lásku Flore, pričom vo vedľajšej izbe na smrteľnej posteli leží jeho žena. Flora ho obviní z neľudskosti a chce sa mu pomstiť. Anatolij Kralickyj vydal dielo v roku 1860.[7]

Romantické poviedky
  • Obraz žyzni (po slovensky Obraz života) je poviedka, ktorá je literánym debutom Anatolija Kralického. Bola publikovaná v šlabikári Knyžnycja čytaľnaja dľa načynajuščych v roku 1847. V poviedke vystupuje starec, ktorý má predstavovať Alexandra Duchnoviča.[7]
  • Ivan je romantická poviedka, ktorá vznikla na základe prekladu diela Uli der Knecht nemeckého spisovateľa Jeremiasa Gotthelfa. Anatolij Kralickyj ju publikoval v užhorodských novinách Svit (po slovensky Svet). Neskôr ju knižne publikoval s Cyrillom Szabóom v rámci knižnej série Narodnoje čtenije (po slovensky Národné čítanie) v roku 1869. Hlavnou postavou je 20-ročný Ivan, ktorý sa stáva múdrym ekonómom. Nie je však spokojný so svojím životom a východisko nachádza v alkohole.[7]
  • Pugačov je romantická poviedka, ktorá vznikla na základe prekladu diela A vakmerő (po slovensky Smelý) od maďarského spisovateľa Móra Jókaia. Anatolij Kralickyj však konečný text upravil – preklad zdynamizoval vynechaním vedľajších postáv a epizód. Bol to zároveň jeho prekladateľský debut.[5]
  • Napoleon v Moskve[18]
  • Ne chody, Hrycju, na večornyci! (po slovensky Nechoď, Hryc, na večerné posiedky!) je romantická poviedka s prvkami mystiky a folklóru, ktorej námetom boli aj známe ľudové piesne z východného Slovenska a Zakarpatskej Rusi. Jednou z nich bola pieseň o večnej láske a boji o ľudskú dôstojnosť Oj ne chody, Hrycju, ta j na večornyci (po slovensky Oj, nechoď Hryc, na večerné posiedky)[19], ktorá bola prvýkrát uvedená v roku 1805. Časť zo začiatku piesne uviedol na koniec pooviedky. Dielo vydal v ľvovských novinách Slovo (po slovensky Slovo). Týmto dielom inšpiroval viacerých spisovateľov (Alexander Alexandrovič Šachovskoj, Volodymyr Ivanovyč Samijlenko, Mychaljo Petrovyč Staryckyj, Oľha Julianivna Kobyľanska...). Dielo bolo publikované až v roku 1865.[5][7]
  • Fedir Petrjuk je romantická poviedka s historickou témou, ktorá bola publikovaná v zborníku Otečestvennyj sbornik (po slovensky Vlastenecký zborník)  vo Viedni v roku 1862. Dej sa odohráva v pohorí Munții Maramureșului v období turecko-tatárskych nájazdov. Hlavnou postavou je vidiecky hospodár Fedir Petrjuk, ktorý zradou nadobudol bohatstvo a kvôli peniazom je ochotný spraviť čokoľvek. Na druhej strane sú vzbúrenci, ktorý vedie Vasyľ Bahoš. Na konci sa Fedir Petrjuk stáva žobrákom ako trest za to, že spolupracoval s nepriateľom a zapredal jedinú dcéru do osmanského háremu.[7]
  • Bratovbyvcja (po slovensky Bratovrah) je romantická poviedka s biblickým námetom, ktorej rukopis sa nenašiel – stratený v redakcii literárneho zborníka Halyčanyn (po slovensky Haličan).[5][7]

Sociálno-spoločenské poviedky
  • Pivnycja (po slovensky Pivnica) je sociálno-spoločenská poviedka a jedno z najvýznamnejších diel Anatolija Kralického. Rieši problém svojho rodného regiónu – zrod krčmárstva vďaka rýchlemu vývoju kapitalizmu a veľkého nepriateľa – alkoholizmu. Časté exekúcie mali za následok ešte väčšie zúboženie dedín.
  • Ekzekutor (po slovensky Exekútor) je realistická sociálno-spoločenská poviedka na vtedy aktuálnu tému – bieda a následné exekúcie na vidieku, ktorá bola publikovaná v roku 1892 pod pseudonymom Ivan Noď v časopise Beseda (po slovensky Beseda). Rozprávačom diela s jednoduchou kompozíciou a dejom je exekútor, ktorý cestuje do biednej dediny Iršavka.[7]  Autor v diele ukazuje veľkú prázdnu chyžu, ktorú je tiež potrebné dať do exekúcie. Exekútor odtiaľ berie jedinú vec – teplú perinu, pod ktorou leží chorá manželka dedinčana. Svoje konanie vysvetľuje povinnosťou. Neskôr sa však zamýšľa, či jeho konanie bolo ozaj spravodlivé.
  • Pijavycja (po slovensky Pijavica) je sociálno-spoločenská poviedka, ktorú Anatolij Kralickyj publikoval s Cyrillom Szabóom v roku 1869 v rámci knižnej série Narodnoje čtenije (po slovensky Národné čítanie). Má jednoduchý dej a kompozíciu tvorí 9 častí, z ktorých prvých osem je pomenovaných. Názov označuje hlavnú postavu – krčmára Rozenfeľda, ktorý sa usiluje iba o čo najväčší zisk. Používa aj nemorálne spôsoby ako napríklad riedenie pálenky špinavou vodou. Je vdovec s 3 synmi. Jednému z nich – Mendeľovi chce dať skryté peniaze v pivnici. Peniaze objavila dedinčanka Mária, ktorá sa v pivnici skryje a pred odhalením predstiera smrť. Otec a syn prenesú jej telo do lesa, kde ho chcú spáliť. Mária je však dôvtipná – zoberie peniaze, hodí ich do ohňa a utečie, za čo sa jej chce Rozenfeľd pomstiť. Mendeľ si následne otvorí vlastnú krčmu a založí aj fabriku. Hoci predáva pálenku lacnejšie, má nemorálne spôsoby ako otec. Na konci diela Mendeľa postavia pred súd.[5][7]

Rozprávky
  • Kazka pro hory (po slovensky Rozprávka o horách) je rozprávka o stvorení hôr. Kde Pán Boh zasial zrno, tam vznikla hora. Pôvodne ich chcel rozmiestniť rovnomerne. Stvorenie nového sveta sa však nepáčilo Diablovi, ktorý v podobe osy uštipol Pána Boha. Tomu sa zrná rozsypali a hory boli rozmiestnené nerovnomerne.[7]
  • Sv. Petr i Kolesar (po slovensky Sv. Peter a kolesár) je rozprávka o chudobnom, dôvtipnom, čestnom a neúnavnom kolesárovi Ivanovi Kukynovi. Šesť dní v týždni ťažko pracuje a siedmy deň prehrá všetko v kartách. Raz ho navštívia Ježiš Kristus a sv. Peter. Na znak vďaky za pohostinnosť mu splnia 3 želania. Praje si, aby vždy vyhrával v kartách, aby bol obesený ten, kto mu bude z jablone kradnúť plody, a aby nemohol vstať z jeho lavičky ten, kto si na ňu sadne. Dlhý čas sa Ivanovi darí a koná dobré skutky. Jedného dňa za ním príde Smrť, ktorá si sadne na lavičku a už nemôže vstať. Ivan ju pustí, ak mu predĺži život o 100 rokov. Neskôr si chce zobrať jeho jablko, ale musí predĺžiť Ivanovi život o ďalších 300 rokov. Po 150 rokoch sa Smrť rozhodne veľmi starého Ivana vziať so sebou. Do neba však Ivana nepustia, a tak musí ísť so Smrťou do pekla.[7]
  • Ohoň (po slovensky Oheň) je rozprávka, ktorú Anatolij Kralickyj publikoval v časopise Beseda (po slovensky Beseda) pod pseudonymom Ivan Noď v roku 1893. Vystupujú v nej Ježiš Kristus a sv. Peter, ktorí odmeňujú dobrých pracovitých biednych ľudí. Trestajú tých, ktorí sú pyšní a prišli nečestne k bohatstvu. Negatívne postavy sú dvaja bratia. Starší je dedinský boháč a mladší je valach. Obidvaja po zbohatnutí zabudnú na niekdajšiu chudobu a spyšnejú. Za trest všetko ich bohatstvo spáli oheň.[7]
  • Frajir na husjačych nohach (po slovensky Frajer na husacích nohách) je rozprávka, ktorá bola publikovaná v časopise Žyťťa i slovo (po slovensky Život a Slovo) v roku 1894. Hlavnou postavou je Mária, ktorá ako jediná spomedzi kamarátok nemá priateľa a je ochotná pre to urobiť  čokoľvek.

Legendy
  • Dobra baba i čort (po slovensky Dobrá baba a čert) je legenda, ktorú publikovala Oľha Fedorivna Franko v časopise Žyťťa i slovo (po slovensky Život a slovo) v rámci rubriky Novely i fablio (Novely a fabliau) v roku 1894. Dej sa dohráva sa v dedine, kde ešte nikdy neprišiel kominár. Raz si ho zavolá miestny statkár. Kominár sa spýta na cestu stareny, ktorá zbiera v lese hríby. Tá si myslí, že je čert. Preto mu odporučí dlhšiu cestu, aby nestretol kríž.[7]
  • Zvidky vzjalasja žaba? (po slovensky Odkiaľ sa vzala žaba?) je legenda, ktorá bola publikovaná v časopise Žyťťa i slovo (po slovensky Život a slovo) v roku 1894. Je o mužovi, ktorému sa narodí dieťa, no nikto nechce byť jeho kmotor. Plakať na konci dediny ho nájdu Ježiš Kristus a sv. Peter. Ježiš Kristus sa ponúkne, že pôjde za kmotra. Pokrstia dieťa a doma je bohatá hostina. Muž postupne zbohatne a spyšnie. Po roku ho znovu navštívia Ježiš Kristus a svätý Peter. Nechce ich už však pohostiť a vyháňa ich z domu. Ježiš Kristus ho preto hodí do mláky a z muža sa stane žaba.[7]

Pamiatka

Na počesť Anatolija Kralického boli v mestách Užhorod a Mukačevo pomenované po ňom ulice a v rodnej obci Čabiny stojí jeho pamätník, ktorého autorom je Juraj Gavula.[5][20] V Čabinách bola otvorená aj prvá škola s vyučovacím jazykom rusínskym na Slovensku.[2] Rusínski aktivisti v roku 2006 na budove monastiera v Mária Pócsi odhalili jeho pamätnú tabuľu v rusínčine a maďarčine.[5]

Referencie
  1. KRALICKIJ, Anatolij. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok V Km – L. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2013. 852 s. ISBN 978-80-8149-011-8. S. 316 – 317.
  2. lem.fm - Радийо Руской Бурсы [online]. 2014-03-05, [cit. 2021-02-12]. Dostupné online.
  3. FENCIK, Eugen. Očerk Uhro-russkoj pysmennosty. Lystok, čís. 5., s. 55.
  4. KONEČNÝ, Stanislav. Náčrt dejín karpatských Rusínov [online]. [Cit. 2021-02-06]. Dostupné online.
  5. PAĎAK, Valerij; PAVLIČ, Michal. Anatolij Kralický - Tvorba. 1.. vyd. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2019. 440 s. (Rusínska klasika.) Https://www.unipo.sk/public/media/35202/Kralickij-18.02.2020-LR.pdf. ISBN 978-80-555-2344-6. S. 14, 15, 22, 32, 34 – 36, 38 – 46, 143. (rusínčina)
  6. www.grkatpo.sk - Gréckokatolícke arcibiskupstvo Prešov - Schematizmus [online]. www.grkatpo.sk, [cit. 2021-02-12]. Dostupné online.
  7. HOLENDOVÁ, Jolana. Anatolij Kralickyj. 1.. vyd. Prešov : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1984. 256 s. S. 12, 13, 17, 18, 25, 28 – 34, 39, 40, 42, 44, 45, 47 – 49, 51 – 59, 61, 62, 65, 67 – 71, 142, 205 – 207, 218. (ukrajinčina)
  8. Український Центр - Освітньо-Інформаційний Портал Для Українців - Бібліотека, Галерея, Форум [online]. www.ukrcenter.com, [cit. 2019-10-05]. Dostupné online.
  9. КРАЛИЦЬКИЙ АНАТОЛІЙ ФЕДОРОВИЧ [online]. resource.history.org.ua, [cit. 2019-10-05]. Dostupné online.
  10. Zvony nad krajinou - NEV - RTVS.sk [online]. www.rtvs.sk, 2020-03-11, [cit. 2020-09-23]. Dostupné online.
  11. Закарпатська Обласна Універсальна Наукова Бібліотека ім. Ф. Потушняка::Видатні закарпатці [online]. www.biblioteka.uz.ua, [cit. 2021-02-12]. Dostupné online.
  12. Ivan Pop: Osobnosti našich dějín - KRALICKIJ Anatolij Fedorovič [online]. rusyn.sk, [cit. 2019-10-05]. Dostupné online.
  13. MAGOCSI, Paul Robert. Chrbtom k horám. Prešov : UNIVERSUM, 2016. 593 s. ISBN 978-80-89046-97-3. Kapitola Karpatská Rus v Rakúsko-Uhorsku v rokoch 1868 – 1914, s. 177.
  14. Чернець та його доба: національна та релігійна ідентичність у спадщині о. Анатолія Кралицького, ЧСВВ (1835–1894) [online]. www.osbm.org.ua, [cit. 2021-02-12]. Dostupné online.
  15. Zvony nad krajinou - NEV - RTVS.sk [online]. www.rtvs.sk, 2020-03-11, [cit. 2020-09-23]. Dostupné online.
  16. Hložník, Jozef [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2021-02-12]. Dostupné online.
  17. Kralickyj, Anatolij. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok III. K – M. Bratislava : Veda, 1979. 656 s. S. 218.
  18. АЛЕКСАНДР ЗЕМЛЯНУХИН: [online]. За Веру Царя и Отечество, [cit. 2021-02-12]. Dostupné online. (po rusky)
  19. Ой не ходи Грицю [online]. Українська пісня, [cit. 2021-02-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  20. WEBEX.SK. Obec Čabiny | Oficiálne stránky obce | Fotogaléria | Anatolij Králický [online]. Obec Čabiny, [cit. 2021-02-14]. Dostupné online.

Literatúra
  • HOLENDOVÁ, Jolana. Anatolij Kralickyj. 1.. vyd. Prešov : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1984. 256 s. (ukrajinčina)
  • HOLENDOVÁ, Jolana. Ukrajinska literatura 2. 2.. vyd. [s.l.] : [s.n.], 1985. S. 87 - 88. (ukrajinčina)
  • PAĎAK, Valerij; PAVLIČ, Michal. Anatolij Kralickyj - Tvory. 1.. vyd. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2019. ISBN 978-80-555-2344-6. S. 440.
  • MAGOCSI, Paul Robert. Chrbtom k horám. Prešov : UNIVERSUM, 2016. 593 s. ISBN 978-80-89046-97-3.
  • MAGOCSI, Paul Robert; POP, Ivan. Encyklopedija istoriji ta kuľtury karpatskych rusyniv. [s.l.] : Vydavnyctvo V. Paďaka, 2010. ISBN 978-966-387-044-1.
  • JASÍK, Milan. Anatolij Kralický, rusínsky spisovateľ a historik 19. storočia. Čabiny : Gréckokatolícky farský úrad, 2004. ISBN 80-969100-0-0. S. 50.
  • VIDNYANSKY VASYLOVYCH, Stepan. Encyklopedija istoriji Ukrajiny. [s.l.] : [s.n.], 2008.

Pozri aj

Iné projekty

Externé odkazy
  • ZAKARPATSKA UKRAJINA - ZHADKA PO ODNOHO PROSVITYTEĽA [online]. [Cit. 2012-02-12]. Dostupné online.
  • Kto bol Anatolij Kralickyj? [online]. Rusyn.sk, [cit. 2008-09-15]. Dostupné online.
  • POP, Ivan. Osobnosti našich dějín - KRALICKIJ Anatolij Fedorovič [online]. Rusyn.sk, [cit. 2015-05-24]. Dostupné online.
  • V Uhorščyni vidkryto memoriaľnu došku rusynskomu pysmennyku Anatoliju Kralickomu [online]. Žyťťa karpatskoho narodu, [cit. 2011-01-30]. Dostupné online.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.