Diakon
Diakon je v katolíckej a pravoslávnej cirkvi duchovný s vyšším vysvätením (nižším ako kňaz), ide o prvý stupeň sviatosti kňazstva. V rímskokatolíckej cirkvi je oprávnený krstiť a kázať a za diakona môže byť vysvätený aj ženatý muž. Vo východných katolíckych cirkvách i ostatných východných cirkvách (napr. pravoslávnych) diakon nemôže samostatne sláviť žiadne bohoslužby ani vysluhovať sviatosti, je de facto pomocníkom biskupa alebo kňaza.
V protestantských cirkvách môže byť diakonom i žena a tento termín v nich označuje kazateľa bez teologického vzdelania (laický kazateľ) s poverením spravovať zbor.[1]
V letnično-charizmatických a evanjelikálnych zboroch termín označuje osobu, ktorá nie je kazateľom (aj keď môže kázať) a v zbore vykonáva dobrovoľne rôzne pomocné a praktické práce.
Diakon bol pôvodne pomocníkom apoštolov, ktorý sa staral o chudobných a chorých. Neskôr v cirkevnej štruktúre slúžil biskupom a presbyterom. Podľa vyjadrenia Ignáca Antiochijského, diakoni v súlade s biskupmi a presbytermi jasne učili veriaci ľud „Pánove príkazy“.
Znakom diakonskej hodnosti vo východných katolíckych a pravoslávnych cirkvách je orár.
Úloha diakona
- Katolícke cirkvi
Liturgickou službou diakona je prednášanie ekténií, čítanie evanjelia a ďalších textov počas svätej liturgie, nevyhradených kňazovi. Môže mať na starosti tiež charitatívnu službu (návštevy chorých) alebo administratívu (správa farnosti).
Diakoni môžu byť označovaní ako dočasní – tí sú na diakonov svätení iba prechodne, pretože túto službu má po nejakú dobu zastávať každý, kto sa má stať kňazom. Tí, ktorí neašpirujú na kňazské svätenie, sú označovaní ako diakoni trvalí. Za trvalého diakona v rímskokatolíckej cirkvi môže byť vysvätený aj ženatý muž.
- Evanjelické cirkvi
V evanjelických cirkvách diakoni poskytujú najmä charitatívnu službu.
História
Vystúpenie diakonov ako osobitej kategórie vyšších svätení v katolíckej cirkvi je zaznamenané v Skutkoch apoštolov, kde sa opisuje voľba a ustanovenie siedmich mužov pre službu starostlivosti o stolovanie, obsluhovanie pri stoloch. O týchto mužoch sa hovorí ako o mužoch „plných Ducha a múdrosti“. Obsluhovanie pri stoloch a pomáhanie počas tzv. agapé bolo spájané v apoštolskej dobe so slávením Eucharistie, lebo po liturgii sa spotrebovávali ostatky eucharistických prínosov. Povinnosťou diakonov bolo vyberať, či oddeľovať z prinesených darov chlieb a víno ako matériu pre Eucharistiu.
V 3.-4.storočí sa okruh diakonských povinností rozšíril a prísne stanovil. Na základe Apoštolských konštitúcií má byť diakon uchom, okom a taktiež srdcom a dušou biskupa. Diakon mal oboznamovať biskupa o všetkom, čo sa deje v živote Cirkvi, pričom otázky tzv. druhostupňovej záležitosti mohol riešiť aj sám. Hlavná činnosť diakona však spočívala v aktívnej účasti pri vykonávaní bohoslužieb. V dobe katechumenátu bol diakon povinný nad tými, ktorí sa pripravovali na vstup do Cirkvi, čítať modlitby a privádzať ich k biskupovi. Potom ich privádzal na miesto krstu, pomáhal pri obradoch (zobliekanie z odevov, mazanie celého tela krstným olejom…). Pomerne často boli diakoni splnomocnencami biskupov na všeobecných a miestnych snemoch.
Činnosť diakonov bola najviac badateľná pri vykonávaní svätej božskej liturgie. V raných časoch kresťanstva diakoni oboznamovali cirkevnú obec o čase a mieste bohoslužieb a počas samotných obradov dohliadali na poriadok v čase ich trvania: ukazovali veriacim ich miesta a dohliadali, aby bol pokoj a ticho. Ukazovali tiež, kedy sú veriaci povinní stáť, sedieť alebo skláňať sa na kolená. Diakoni tiež posluhovali biskupovi a kňazovi v oltárnej časti chrámu, kde pripravovali bohoslužobné predmety a oblečenie pre slúžiacich.
Pozri aj
Zdroj
- PAULIČKA A KOL., Ivan. Všeobecný encyklopedický slovník. Praha : Ottovo nakladatelství, 2005. ISBN 80-7181-618-3. Kapitola (I.zväzok), s. 710.