Taras Hryhorovyč Ševčenko

Cigánska veštkyňa

V rovnakom roku bol Ševčenko prijatý na štúdium do petrohradskej umeleckej akadémie, a začal tvoriť v dielni Karla Briullova. Po prvom roku na akadémii získava striebornú medailu za svoju krajinku. V roku 1840 získal rovnakú medailu za svoju prvú olejomaľbu Malý žobrák dáva chlieb psovi.

Poéziu začal písať ešte ako nevoľník, no jeho prvá zbierka vyšla až v roku 1840 pod názvom Kobzar. Ivan Franko, predstaviteľ generácie ukrajinských spisovateľov po Ševčenkovi, napísal: Kobzar odhalil nový svet poézie, ktorý vytryskol silou čerstvého prameňa a blyští sa výrazmi v ukrajinskej literatúre dovtedy nepoznanými. V roku 1841 vydal epické dielo Hajdamaci. V septembri toho istého roka Ševčenko získal už svoju tretiu striebornú medailu za maľbu Cigánska veštkyňa.

Písal takisto divadelné hry, v roku 1842 to bola prvá časť tragédie Nikita Hajdaj. O rok neskôr vydal drámu Nazar Stodola, obe sa stretli s mimoriadnym úspechom. Finančné zabezpečenie využil na cestovanie po Ukrajine, navštívil príbuzných v Kyrylivke, je otrasený podmienkami, v akých žijú nevoľníci a do Petrohradu sa vracia plný rozčarovania. 22. marca 1845 však úspešne ukončuje štúdium na Akadémii umení.

Stáva sa spolupracovníkom Archeografickej komisie v Kyjeve, ktorá skúma históriu Ukrajiny. Veľa cestuje a zhotovuje množstvo kresieb pamiatok v rozmanitých regiónoch svojej vlasti. Opätovne citlivo vníma útlak nevoľníkov, čo dáva najavo v poetickej i výtvarnej tvorbe.

Počas ciest po Ukrajine sa stretol s historikom Mykolom Kostomarovom a ostatnými členmi Bratstva Cyrila a Metoda, tajného politického zoskupenia, ktoré bolo vytvorené na presadzovanie reforiem v zaostalom cárskom Rusku. Po odhalení spoločenstva bol 5. apríla 1847 uväznený spolu s členmi tohto zoskupenia, hoci je sporné, či bol jeho členom. Počas domovej prehliadky však bola nájdená jeho poéma Sen, v ktorej ostro kritizoval cársku moc, čiže bol považovaný za extrémne nebezpečného buriča. Bol uväznený v Petrohrade. Neskôr bol trest zmiernený na vyhnanstvo v Orenburgu (1478 km juhovýchodne od Moskvy). Samotný cár Mikuláš I. vyslovil rozhodnutie: Pod najsilnejším dohľadom so zákazom písania a maľovania. Vrátiť sa smel až v roku 1857, avšak musel žiť výlučne v Nižnom Novgorode. O dva roky neskôr dostal povolenie vycestovať na Ukrajinu. Rozhodol sa kúpiť pôdu neďaleko od dediny Pekariv. Už v júli v tomto roku bol však zatknutý za rúhanie, a hoci čoskoro prepustený, bolo mu nariadené bývať v Petrohrade.

Taras Ševčenko strávil posledné roky svojho života písaním nových diel, maľbou, ako aj úpravou predošlých prác. Roky vo vyhnanstve mu značne podlomili zdravie a deň po svojich 47. narodeninách - 10. marca 1861 - zomrel, sedem dní pred zrušením nevoľníctva. Najprv bol pochovaný na Smolenskom cintoríne v Petrohrade, avšak priatelia sa rozhodli naplniť jeho želanie, vyjadrené v diele príznačne nazvanom Testament - „byť pochovaný v zemi otčiny“, a tak presunuli mŕtve telo vlakom do Moskvy a odtiaľ na konskom povoze do vlasti. Tam bol pochovaný 8. mája v mieste nazývanom Černeča hora (Mníchova hora), dnes Tarasova hora pri rieke Dneper, neďaleko Kanivu.

Zo svojich 47 rokov

• 24 rokov prežil ako nevoľník
• 10 rokov vo vyhnanstve
• 3,5 roku pod policajným dozorom
• 8 rokov na slobode

• Kateryna
• Ivan Pidkova (1839),
• Tarasova noc (1839)
• Kobzar (1840) - zbierka
• Hajdamaci (1841)
• Hamalej (1842)
• Sen (satira feudálnych pomerov, v ktorej zároveň modernizuje ukrajinský verš) (1843)
• Čyhyryn, Čyhyryn (1844)
• Heretik (venované Jánovi Husovi)
• Kaukaz (1845)
• Chladná roklina (1845)
• Testament (1845)
• Lileja (1846)
• Rusalka (1846)
• Vidma (1847),
• Мaryna (1848)

• Najmyčka (Slúžka)
• Kňažná
• Muzikant
• Umelec

• Nikita Hajdaj
• Nazar Stodoľa