Pitelová

Leží v južnej časti Kremnických vrchov nad východným výbežkom Žiarskej kotliny. Nadmorská výška v strede obce je 445 m n. m., v chotári dosahuje 257 až 606 m n. m.[4] Obec Pitelová sa delí na sedem územných častí. V južnom úseku obce sa nachádza časť Záhrady, ktorá je pravdepodobne prvou osídlenou časťou. Ďalej sa tu nachádza časť Čierne zeme a na juhovýchodnej hranici chotára susedí s obcou Trnavá Hora časť Dolina. V centrálnej časti uprostred obce dominuje budova obecného úradu, kostol, cintorín a miestny park. V severnom úseku chotára sa nachádza časť Horný koniec a smerom na severovýchod sa rozprestiera dnes prevažne chatárska oblasť Kuricovci. Južne od tejto oblasti leží časť Pitelovský mlyn.

Najstaršia a súčasne dochovaná písomná zmienka o obci pod názvom Pythelewa pochádza z roku 1465, keď sa pri štatúcii panstva Šášov ako sused spomína istý Šimon Abakwk de Pythelewczky, azda úradník ostrihomského arcibiskupa.[5] V Tekovskej stolici patrili Ostrihomskému arcibiskupstvu panstvá: Svätý Kríž, Vráble a Tekovské Lužany. Do svätokrížskeho panstva so sídlom správy vo Svätom Kríži (dnes Žiar nad Hronom) bola okrem tohto mestečka a iných dedín začlenená aj Pitelová. V roku 1776 prešlo svätokrížske panstvo do vlastníctva Banskobystrického biskupstva.[6]

Dlhodobé tvrdenie, že prvá písomná zmienka o Pitelovej (Kiszelw-Pecheny), ako majetku benediktínskeho opátstva v Hronskom Beňadiku, pochádza z roku 1264, bolo vyvrátené v roku 2005.[7] Stotožňovanie obce Kiszelw-Pecheny s obcou Pitelová vyplývalo z výkladu maďarského historika Györgya Györffyho, prezentovaného v diele o historickej geografii Uhorska v dobe Arpádovcov.[8] Györffyho interpretáciu napokon nezachytáva a Pitelovú medzi kláštornými majetkami nemenuje ani podrobná a dosiaľ najpresnejšia monografia o dejinách opátstva v Hronskom Beňadiku v 11. – 14. storočí [Keglevich, K. 2012: A garamszentbenedeki apátság története az Árpád- és az Anjou-korban (1075 – 1403).].

Obec Pitelová sa do roku 1710 rozkladala na rovine medzi Žiarskou cestou a Hronom. V dôsledku tejto polohy ju v období tureckých vojen a stavovských povstaní často drancovali priateľské i nepriateľské vojská, až počas bitky medzi Rákociho a cisárskou armádou v roku 1710 bola úplne vypálená. Celá dedina sa potom presťahovala do blízkeho lesa, kde si jej obyvatelia nanovo postavili svoje domy.[9] Anton Zarevúcky, rímskokatolícky kňaz, kanonik a historik, vo svojom Katalógu farností a kostolov Banskobystrického biskupstva zaznamenal, že dedina spočiatku ležala pri Brode.[10] Na katastrálnej mape obce Pitelová z roku 1860 je plocha oproti územnej časti Záhrady, od dnešnej Žiarskej cesty až po rieku Hron, nazvaná „Proti Brodu“. Zvyšky základov starších stavieb, železného vozového kovania, sekier (čakanov) a rozličných nádob, nájdených pri výstavbe domov v Záhradách po prvej svetovej vojne,[11] naznačujú, že príbytky Pitelovčanov mohli byť postavené po oboch stranách Žiarskej cesty na úrovni časti Záhrady.

Pôvod názvu obce Pitelová

Názov Pitelová sa považuje za názov vlastníckeho charakteru, a to pre tvar privlastňovacieho prídavného mena (prípona -ová). Vytvoril sa podľa mena asi prvého majiteľa či zakladateľa osady. Osobné meno, z ktorého názov vznikol, bolo Pitel/Piteľ. Pravdepodobne sa toto osobné meno utvorilo zo všeobecného podstatného mena piteľ s významom „pitec, kto veľa pije alkoholické nápoje“.[12] Pôvodne to mohla byť napríklad Pitelova osada, pričom určovaný člen osada sa vypustil, prvotný privlastňovací vzťah sa prestal pociťovať a nadobudol samostatný slovný význam, čo sa v tvare podstatného mena ženského rodu (osada) prejavilo zavedením dlhej samohlásky v prípone -ova > -ová. Keby sa bral do úvahy vplyv nemeckej kolonizácie a nemčiny na okolí Kremnice, mohol názov vzniknúť z osobného mena Pittel, ktorému je pripisovaný tiež nemecký pôvod a odvodzuje sa od všeobecného podstatného mena Büttel s významom „dráb, úradný sluha“.[13] Dráb bol do roku 1848 príslušníkom zemepanskej alebo obecnej ozbrojenej strážnej a poriadkovej služby v Uhorsku. Poveroval sa rôznymi úlohami: dozorca pri poľných prácach, posol, strážnik, vykonávateľ telesných trestov a pod. Názov Büttelsdorf skutočne prislúchal obci Pitelová. Použitý bol napríklad v Schematizme evanjelickej cirkvi augsburského vyznania z roku 1855 pri vymenovaní filiálnych obcí cirkevného zboru v Kremnici.[14]

Ľudová etymológia, vychádzajúca z nesprávneho chápania etymologickej štruktúry slova a usilujúca sa objasniť význam slova iba z jeho vonkajšej (zvukovej) podoby, vysvetľuje pôvod názvu Pitelová na základe povesti o tom, ako pri loveckých potulkách pánov v miestnych lesoch pomáhali aj tunajší osadníci, ktorí členov družiny ponúkali chutnou medovinou so slovami: „Nuž, pite, lovci!“ Raz jeden, potom zase druhý niečo ulovil. Po každom úspešnom zásahu pomocníci počastovali celú družinu so slovami: „Pite, lovci!“ Keďže sa ponúkanie nápojom často opakovalo, obyvateľov odvtedy nevolali inak než Pitelovci.

Dejiny do roku 1918

V 17. storočí ovplyvnili život v Pitelovej protihabsburské stavovské povstania vypuknuté z dôvodu obmedzovania šľachtických privilégií, násilnej protireformácie a presadzovania habsburského absolutizmu. Pitelová ležala v blízkosti banských miest, ktoré boli v centre záujmu viedenského dvora i jeho odporcov, a tak ju neobišli žiadne významnejšie udalosti. Ľudia žili v ustavičných obavách o vlastný život a majetok. Do histórie obce sa najvýraznejšie zapísalo stavovské povstanie vedené Gabrielom Betlenom a Františkom II. Rákocim. Časť Pitelovej s osamotenou skupinou domov mimo hlavnej obytnej línie, zvaná Kuricovci (predtým tiež Kuricobreziny, Breziny), dostala meno podľa označenia účastníkov stavovských povstaní v 17. a 18. storočí v Uhorsku – kurucov, čo malo odkazovať na tu prebiehajúcu Betlenovu bitku o banské mestá.[15] Strata banských miest bola pre Betlena citlivou ranou a nezastavil sa, kým ich znovu nezískal späť. Štefan Pálfi, hlavný veliteľ cisárskeho vojska, sústredil posádku na hornom konci svätokrížskej doliny, aby pred Betlenom bránil banské mestá a uzatvoril kremnickú cestu. Betlen, posilnený tureckou pomocou, napadol Pálfiho 2. júla 1621 a po dvojdňovej bitke medzi Trnavou Horou a Pitelovou porazil cisárske vojsko.[16] Zatiaľ čo v roku 1601 mala Pitelová 30 domov,[17] na konci 17. storočia bola charakterizovaná ako osada prv obývaná, ale pre rôzny nátlak i strach pred vojskami v tom čase vyľudnená, pretože obyvatelia zanechali svoje príbytky a rozptýlili sa do blízkych lesov a na kopce. Túto informáciu poskytuje dikálny súpis Tekovskej stolice z roku 1696. Zároveň sa v ňom píše o zničených domoch, z ktorých bolo obývateľných osem sedliackych a päť želiarskych. Ďalších päť sedliackych domov bolo opustených. V súpise sa konštatovala obťažnosť obrábania polí pre ich polohu vedľa dôležitej kráľovskej cesty (dnes Žiarska cesta).[18] Definitívny podnet na zmenu pôvodného sídla dediny prinieslo začiatkom 18. storočia najmohutnejšie a najdlhšie trvajúce povstanie Františka II. Rákociho.

Hospodárske a sociálne pomery v Pitelovej na začiatku 18. storočia možno charakterizovať opustenými usadlosťami, neobrábanou pôdou, malým počtom hospodárstiev i ľudí v nich. Stav zapríčinilo dlhé susedstvo s Turkami a stále vojny. V 20. a 30. rokoch sa predchádzajúca situácia začala meniť. Prudko vzrástol počet obyvateľov, čím sa zaľudnila dedina a obrábaním opustenej pôdy vznikli nové samostatné hospodárstva. Pitelovčania nachádzali dobré možnosti doplnkových zamestnaní v drobnom obchode a v povozníctve. Ich postavenie sa síce v prvej polovici 18. storočia pomerne skonsolidovalo, no pokiaľ ide o vykorisťovanie feudálmi, nemožno hovoriť o zmierňovaní, ale skôr naopak. Posledná etapa 18. storočia započala stagnáciou v 70. rokoch a vyznačovala sa mimoriadnymi výkyvmi v takmer všetkých hospodárskych odvetviach oboma smermi. Situácia viedla k urbárskej regulácii a zavedeniu jednotného urbára.[19] Ten bol v obci Pitelová prijatý 30. marca 1773 a ako zákonná úprava poddanských vzťahov pretrval až do roku 1848, keď sa zrušením poddanstva vymanila spod zemepanskej závislosti skupina urbárskych poddaných.[20]

Stav obyvateľstva v druhej polovici 19. storočia, konkrétne k 31. decembru 1869, zachytilo prvé moderné sčítanie ľudu v Uhorsku. V Pitelovej vtedy žilo 489 ľudí (240 mužov, 249 žien) v celkovom počte 62 obývaných domov. Obyvatelia sa zaoberali rastlinnou výrobou a chovom hospodárskych zvierat. Poľnohospodársky ráz Pitelovej pretrvával aj v ďalších rokoch 19. storočia a na začiatku 20. storočia. Z povolaní stále dominovalo samostatné roľníctvo, priemyselná výroba sa obmedzovala výlučne na remeselnú malovýrobu. V 70. a 90. rokoch 19. storočia poskytla pracovné príležitosti stavba železničnej trate na úseku Zvolen – Vrútky (1870 až 1872) a Hronská Breznica – Levice (1895 až 1896). V sfére duchovného, kultúrneho života i v školskej praxi sa presadili maďarizačné tendencie a bola zavedená asimilačná politika. Aj v podmienkach Pitelovej sa odzrkadlili viaceré prvky vládnej politiky. Úradovalo sa v maďarčine a tento jazyk sa tiež postupne pretlačil do pitelovskej ľudovej školy. Súčasne padlo rozhodnutie o premenovaní miest a dedín. Pre označenie obce sa až do vzniku Československej republiky používal nový maďarský názov Kiszelfalu.[21]

Začiatkom 20. storočia priniesla najväčšiu pohromu miestnym ľuďom prvá svetová vojna. Z Pitelovej na jej bojiská narukovalo približne 90 mužov.[22] Absolvovali úporné boje na východnom a talianskom fronte. Mnohí prežili iba vďaka zajatiu, do ktorého sa dostávali už od roku 1915. Niekoľko rodín muselo znášať ten najtragickejší údel, akým bolo vyhasnutie života otca, manžela či syna. V prvej svetovej vojne zahynulo 32 Pitelovčanov a 10 sa vrátilo zmrzačených.[23] Náročná situácia doľahla takisto na tých, čo zostali doma. Zvládali ju len s vypätím všetkých síl. Strata živiteľov rodín spôsobila, že ženy, starci a deti museli sami obrábať polia a snažiť sa získať i ten najmenší zárobok. Stav skomplikoval prudký nárast cien potravín, rekvirácie obilia a slabá úroda aj z dôvodu nepriaznivého počasia. Prvá svetová vojna prebiehala síce mimo Pitelovej, no obec poznačila zhoršením sociálneho postavenia obyvateľstva.[24]

Dejiny v rokoch 1919 – 1945

Prvým richtárom obce Pitelová v novovzniknutej Československej republike sa stal Štefan Forgáč. V tomto období sa objavili počiatočné tendencie zástavby časti Čierne zeme a v hornej časti Pitelovej sa drevené domy postupne prestavovali na kamenné.[25] Od roku 1924 si obyvateľstvo začalo stavať svoje domy v časti Záhrady. Pozemky predávala správa Banskobystrického biskupstva.[26] V roku 1932 sa začala budovať obecná cesta od hlavnej hradskej (Žiarska cesta) cez Čierne zeme na Horný koniec. Všetky práce sa robili väčšinou ručne. Celú akciu, od vymeriavania až k poslednej úprave a rozdeľovaniu výplat, viedol richtár Martin Barát.[27] Cesta začínala poniže domu č. 216 a pokračovala k domu č. 207, kde sa v súčasnosti napája na cestnú komunikáciu vedenú od bytovky (č. 200).

Pitelovčania sa živili poľnohospodárstvom, sčasti povozníctvom a prácou v lesoch. Niektorí našli zamestnanie v priemysle na okolí (napr. ťažba a spracovanie dreva, dobývanie kameňa) a v železničnej doprave. Pre nedostatok pracovných príležitostí a ustavičné znižovanie životnej úrovne odchádzali za robotou do cudziny. Potom, ako vláda Spojených štátov amerických obmedzila prisťahovalectvo zákonmi z roku 1921 a 1924, smer ciest sa obracal do iných zámorských krajín (Kanada, Južná Amerika) a rozvinutých priemyselných štátov západnej Európy (Francúzsko, Belgicko). Drobní roľníci, sociálne slabší obyvatelia Pitelovej, mládenci i dievky si privyrábali sezónnymi poľnohospodárskymi prácami na slovenských veľkostatkoch, Morave, v Čechách, Rakúsku, Nemecku, Francúzsku a v Juhoslávii.[28]

Najväčšia nezamestnanosť zasiahla Pitelovú v 30. rokoch 20. storočia. V rámci štátnej stravovacej akcie boli nezamestnaným prideľované poukážky, známe ako žobračenky, v hodnote 20 Kč pre ženatého s rodinou a 10 Kč pre slobodného nezamestnaného na týždeň, za ktoré si mohli ich držitelia vymeniť potraviny. Akcia sa vzťahovala iba na základné potraviny: múku, chlieb, tuky, zemiaky, cukor, neskôr tiež mlieko. Prideľovanie sa riadilo určitými pravidlami. Z akcie boli vylúčení jednotlivci zaopatrení odlišným spôsobom (napr. prostredníctvom inej podpory, sezónnej práce či čistého príjmu z prenájmu nehnuteľného majetku) a nezamestnaní z vlastnej viny vrátane osôb, ktoré odmietli ponúknutú prácu od sprostredkovateľne. Uchádzači o podporu museli preukázať, že po 1. januári 1929 boli zamestnaní minimálne tri mesiace nepretržite a zároveň podliehali povinnému nemocenskému poisteniu. O prideľovaní rozhodovala okresná sociálna komisia, obecná sociálna komisia (v zložení z Pitelovčanov: Martin Forgáč, Jozef Páchnik, Pavel Kollár, Štefan Mališ), okresný úrad, notársky úrad a Ministerstvo sociálnej starostlivosti poskytovalo poukážky podľa dostupného objemu financií. V priebehu roka 1933 sa za poberanie poukážok začal vyžadovať povinný výkon verejnoprospešných prác zadávaných obecným alebo okresným úradom. K odstraňovaniu vysokej nezamestnanosti a súčasne k rozvoju miestnej infraštruktúry prispievali núdzové práce – projekt spustený vládou. Štát rozdeľoval financie na podporu verejných investícií prostredníctvom špeciálne zriadených fondov. O pridelenie finančného príspevku požiadala aj Pitelová v roku 1936 a 1937. Žiadostiam bolo vyhovené kladne, čím mohla etapovite prebiehať prestavba obecnej cesty (napr. prekopanie, pieskovanie, štrkovanie, jarkovanie, vyhotovenie priepustov) a aspoň čiastočne sa pozitívne vplývalo na nepriaznivé sociálne pomery. Hospodárska kríza však ustupovala z Pitelovej pomaly. K 20. decembru 1939 obec vykazovala stále vysoký počet nezamestnaných: 84 osôb. Už tak neutešený stav ešte viac umocňovali živelné pohromy. Ich častou príčinou bývali prietrže mračien a s tým spojené povodne.[29]

Dom č. 39 v Pitelovej

V období druhej svetovej vojny bola pre obec dramatická predovšetkým jeseň 1944 a posledná fáza vojny, keď sa blížila frontová línia. Prvé boje sa odohrali v októbri 1944 počas Slovenského národného povstania. Pitelová spadala do kľúčového priestoru okolo Jalnej (dnes administratívna časť Trnavej Hory) – prístupového miesta ku Zvolenu a letisku Tri Duby. Predzvesťou ďalšieho utrpenia bolo sústredenie nemeckého vojska v dedine v priebehu marca 1945. Zo strachu o vlastný život sa Pitelovčania zdržiavali v pivniciach a len nakrátko vchádzali do svojich príbytkov uvariť niečo z toho, čo im Nemci nepobrali. V dôsledku ostreľovania obce zomrelo šesť civilných obyvateľov a boli spôsobené materiálne škody na majetkoch. Ľudia si mohli s úľavou vydýchnuť až vtedy, keď sa v noci z 30. marca na 31. marca 1945 objavili v Pitelovej prví príslušníci osloboditeľskej armády.[30]

Rodokmeň obce Pitelová

Obec Pitelová sa pravdepodobne ako jediná na Slovensku môže pochváliť originálnou online prezentáciou svojej histórie a zostaveným vlastným rodokmeňom.[31] Na verejnosti dostupnej internetovej stránke sú opísané udalosti, fakty, život dávnych čias a všetky tieto informácie sú navyše rozšírené o údaje získané z matrík. Možno tak spoznať ľudí, ktorí v opísaných existenčných okolnostiach skutočne jestvovali a svojimi individuálnymi ľudskými osudmi v podstate tvorili dejiny dediny. Rodokmeň obce Pitelová zachytáva 4 869 osôb narodených prevažne v rozpätí rokov 1676 až 1901 a dnes už zosnulých.

• Michal Minka (* 3. február 1919 – † 20. apríl 1945), dôstojník letectva z povolania – pilot. Bojoval v Slovenskom národnom povstaní ako veliteľ pešej roty leteckého dorastu. So svojou rotou pôsobil pri Telgárte, Prievidzi, Handlovej či Hornom Turčeku. Dňa 10. októbra 1944 (podľa ďalších zdrojov 12. októbra 1944) ho letecky presunuli do ZSSR, kde absolvoval výcvik na sovietskych lietadlách. Tu sa stal príslušníkom 1. československého samostatného stíhacieho leteckého pluku v ZSSR. Po ústupe tohto pluku zo Slovenského národného povstania prešiel do mesta Przemyśl v Poľsku. Zahynul pri štarte z poľného letiska Poręba k operačnému letu počas bojov o Moravskú bránu. In memoriam povýšený na majora letectva a vyznamenaný niekoľkými radmi i medailami.[39]

• Jozef Podhora (* 16. december 1920 – † 19. apríl 1999), priamy účastník Slovenského národného povstania a partizánskeho odboja proti fašizmu. Ako vojak slovenskej armády bol v roku 1941 odvelený na východný front a zaradený do 102. pešieho pluku Zaisťovacej divízie. Po prechode na sovietsku stranu koncom roka 1942 sa stal veliteľom roty v oddiele bieloruských partizánov a spoluorganizátorom 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina, v ktorej bojoval až do spojenia so sovietskou armádou. Za výkon vojenskej služby Jozefa Podhoru vyznamenali Československým vojnovým krížom 1939 (1945), Československou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom (1945), Radom SNP I. triedy (1946), Radom Veľkej vlasteneckej vojny (1946), Radom červenej hviezdy (1964) a viacerými medailami.[40]

• Ondrej Sklenka (* 25. december 1895 – † 16. apríl 1993), železničný zamestnanec a ľudový rezbár. Na svojich prvých drevených plastikách začal pracovať počas Vianoc 1969 v pivničnej dielni svojho rodinného domu v Prievidzi. Odvtedy ich až do konca života zhotovil približne 800, pričom spracoval takmer 100 motívov. Najprv hľadal námety prostredníctvom obrázkov v časopisoch a vytvoril malé busty s názvami: Mona Lisa, Kráľovná Anna, Senátor Fullbright. Neskôr si už predlohy kreslil sám podľa spomienok na starú rodnú dedinu – Pitelovú. Všetkým jeho dielam sa dostalo plné uznanie a viaceré z nich patria medzi základné fondy ľudového rezbárskeho umenia v rôznych slovenských múzeách. Ministerstvo kultúry Slovenskej socialistickej republiky udelilo Ondrejovi Sklenkovi v roku 1979 striebornú medailu a titul Zaslúžilý pracovník kultúry.[41]

• Hárezník, M. – Spáč, J.: 25 dní ktoré otriasali Pitelovou. Pitelová, Pitelovčania, občianske združenie, 2014. 62 s. ISBN 978-80-971596-0-3

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pitelová

• pitelova.rodokmene.sk
• pitelova.eu