Konžská demokratická republika

Počas druhého tisícročia pred naším letopočtom môžeme pozorovať vlnu vyspelosti neolitických ľudí na severe a severozápade strednej Afriky. U týchto ľudí fungoval istý druh agrokultúrneho spoločenstva. O niekoľko storočí neskôr (približne pred 2600 rokmi) boli ľuďom na juhu dnešného Kamerunu známe banány. Medzi rokmi 500 a 0 pred Kr. sa prví neolitickí ľudia objavujú na juhu Kamerunu na oboch brehoch rieky Sanaga a prvé neolitické zaľudnenie zo severnej a západnej časti strednej Afriky môžeme odsledovať na juh a juhovýchod.

V KDR sa prvé osady v okolí jazier Mbandaka a Tumba spájajú s „Imboga tradíciou“ a rokom 600 pred Kr. Na hraniciach s Angolou je to zas „tradícia Ngovo“ a rok 300 pred Kr., čo ukazuje na príchod neolitickej vlny pokroku.

V Kivu na východe krajiny sa pred 2600 rokmi objavili dediny „Urewe tradície“. V Kongu sa našlo málo archeologických lokalít a všetky sú západným predĺžením kultúry Urewe, ktorá je známa predovšetkým v Ugande, Rwande, Burundi a v západnej Keni a Tanzánii. Už od počiatku tejto kultúry, ľudia poznali tavenie kovov ako dokladajú nálezy taviacich pecí v Rwande a Burundi.

Najstaršie nálezy ďalej na západ sú známe z Kamerunu a blízko malého mesta Bouar v strednej Afrike. Dáta z Kamerunu poukazujú na počiatky tavenia železa v rokoch 600 – 700 pred Kr. severne od rovníkového pralesa. Táto technológia bola vyvinutá samostatne od predchádzajúcej neolitickej expanzie 900 rokov dozadu. Riečny systém Kongo bol pomaly proti prúdu osídlený osadníkmi.

Neolitickí bantu-hovoriaci ľudia vytlačili pygmejcov (známych tiež z regiónov „Bitwa“ a „Twa“) do druhotných častí zeme. Ďalšie migrácie z regiónov Darfúr a Kordofan v dnešnom Sudáne na severovýchod a východných afričanov do východného Konga premiešali etnické zloženie obyvateľstva regiónu. Bantuovia priniesli zmiešanú ekonomiku založenú na agrokultúre, malých zásobách, rybárčení, zbere ovocia, lovení a arborikultúre pred 3 500 rokmi, techniky spracovania železa, pravdepodobne zo Západnej Afriky, sa datujú omnoho neskôr. Ľudia z tejto oblasti založili Bantuskú jazykovú rodinu ako hlavnú sadu jazykov pre obyvateľov Konga.

V piatom storočí sa začínala vytvárať spoločnosť na brehoch rieky „Lualaba“ (dnešná provincia Katanga). Táto kultúra, známa ako Upemba, sa vyvinula do kráľovstva Luba.

Proces, pri ktorom sa pôvodná kultúra Upemba vyvinula do kráľovstva Luba bol postupný a komplexný. Táto transformácia prebiehala bez prerušenia s niekoľkými odlišnými spoločenstvami vyvíjajúcimi sa mimo Upembskej kultúry ale podriadene vývoju Luba. Každé z týchto kráľovstiev sa stalo veľmi bohatým prevažne z dôvodu miestneho minerálneho bohatstva, hlavne rudy. Civilizácia začala rozvíjať a implementovať technológie založené na železe a medi popri obchodovaní so slonovinou a inými artiklami. Kráľovstvo Luba ustanovilo silnú obchodnú požiadavku pre ich kovové technológie a bolo schopné zriadiť ďalekosiahlu obchodnú sieť (presahujúcu 1 500 km, siahajúc až k Indickému oceánu). V 16. storočí začalo byť riadené silnou centralizovanou vládou na čele s náčelníkom.

Európske objavovanie a ovládnutie Konga prebiehalo medzi zhruba od 1870 do 20. rokov 20. storočia – prvé sirom Henry Morton Stanleyom, ktorého sponzoroval belgický kráľ Leopold II., ktorý túžil po Kongu ako kolónii. Ako predsedovi Association Internationale Africaine poštval jedného európskeho rivala proti druhému. Formálne získal teritórium Kongo na konferencii v Berlíne v roku 1885. Leopold urobil z územia svoj vlastný majetok a pomenoval ho Slobodný štát Kongo. Leopoldov režim začal podnikať rôzne projekty ako napríklad stavbu železnice, od pobrežia do Leopolvillu (dnes Kinshasa), ktorej dokončenie trvalo roky. Takmer všetky tieto projekty boli zamerané na to čo najväčšie vyťaženie kapitálu z kolónie čo malo za následok surové vykorisťovanie Afričanov. V „Slobodnom štáte“ bolo lokálne obyvateľstvo brutalizované kvôli gume v dôsledku rastúceho trhu s gumenými pneumatikami. Na predaji gumy zarobil Leopold obrovskú sumu peňazí, vďaka čomu postavil mnoho budov v Bruseli a Ostende na oslavu jeho osoby a krajiny. Medzi rokmi 1885 a 1908 zahynul milión Konžanov v dôsledku vykorisťovania a chorôb. Vládna komisia neskôr prišla k záveru, že populácia v Kongu sa počas tohto obdobia zmenšila možno o polovicu, ale až do roku 1920 nebolo v Kongu urobené žiadne systematické sčitanie ľudu [1]. Na presadenie výrobných kvót na gumu bola povolaná Force Publique (FP). FP bola armáda, ale jej cieľ nebol brániť krajinu ale terorizovať domorodých obyvateľov. FP praktizovala usekávanie rúk ako donucovací prostriedok na vynútenie splnenia kvót. Činnosť úradov v Slobodnom štáte Kongo vzbudila medzinárodnú kritiku a protesty vedené E.D. Morelom a britským diplomatom Rogerom Casementom, ktorý vo svojom reporte v roku 1904 odsúdil miestne praktiky, a taktiež známym spisovateľom Markom Twainom. Román Josepha Conrada Srdce Temnoty sa odohráva v Slobodnom štáte Kongo. V roku 1908 Belgický parlament, po počiatočnom odmietaní, podľahol medzinárodnej kritike (najmä zo strany Veľkej Británie) a prebral od kráľa kontrolu nad územím ako belgickou kolóniou. Od tej chvíle sa stalo Belgickým Kongom spravovaným belgickým parlamentom.

Po prevzatí správy belgickou vládou sa podmienky v Kongu zlepšili. Vybrané jazyky Bantu boli vyučované na základných školách, čo bol ojedinelý jav v koloniálnom školstve. Koloniálni doktori do veľkej miery zmiernili šírenie tripanozómy spavičnej. Vláda implementovala rôzne ekonomické reformy, ktoré sa sústredili na zlepšenie infraštruktúry: železníc, prístavov, ciest, baní, plantáží a priemyselných zón. Ale ľudu Konga chýbala politická moc a boli vystavení právnej diskriminácii. Všetky koloniálne zákony boli schvaľované v Bruseli a Leopoldville. Sekretár Belgickej kolónie a generálny guvernér, z ktorých žiadny nebol volený Konžanmi, držali absolútnu moc. Časom v domorodom obyvateľstve narastal odpor voči ich nedemokratickému režimu. V roku 1955 konžská vyššia trieda (tiež nazývaná „évolués“) iniciovala kampaň na ukončenie nerovnosti.

Počas 2. svetovej vojny získala malá konžská armáda niekoľko víťazstiev nad talianskymi jednotkami v severnej Afrike. Belgické Kongo, ktoré malo tiež veľké zásoby uránu, ho dodalo Spojeným štátom, kde bol použitý na výrobu atómových zbraní, ktoré boli zhodené na Hirošimu a Nagasaki v auguste 1945.

Patrice Lumumba

V máji 1960 vyhralo voľby Konžské nacionalistické hnutie (MNC – Mouvement National Congolais), vedené Patriceom Lumumbom, ktorý sa následne stal predsedom vlády. Za prezidenta parlament zvolil Josepha Kasa-Vubua zo strany ABAKO (Alliance des Bakongo). Belgické Kongo získalo nezávislosť 30. júna 1960 pod názvom „République du Congo“, Konžská republika. Krátko na to, provincie Katanga a Južný Kasai začali separatistický boj proti novému vedeniu štátu.[2] Väčšina zo 100 000 Európanov, ktorí ostali v krajine, utiekla, čo Konžania využili na výmenu vedenia armády, predtým vedenú Európanmi.[3]

Potom, ako francúzske Stredné Kongo po osamostatnení tiež zvolilo meno Konžská republika, krajiny boli viac známe ako Kongo-Léopoldville a Kongo-Brazzaville, podľa hlavných miest.

Režimy v Kongu (1960-61)
Farebný kľúč

Modrá: Národná vláda so sídlom v Léopoldville
Červená: Rivalská národná vláda so sídlom v Stanleyville
Zelená: Katanga (nezávislá)
Žltá: Južný Kasai (nezávislý)

5. septembra 1960 bol Lumumba Kasa-Vubuom zosadený z postu predsedu vlády, čo ale vyhlásil za neústavný čin a tak začala politická kríza. Medzičasom si však Lumumbom dosadený veliteľ konžskej národnej armády získal jej lojalitu podplácaním, pričom použil financie, ktoré získal od USA a Belgicka, ktoré podporovali Mobutua, ktorý by tak odvrátil hrozbu premeny Konga na socialistický štát v sfére vplyvu Sovietskeho zväzu. Mobutu s pomocou CIA zorganizoval puč a zosadil Lumumba a Kasa-Vubua, ktorí boli uvrhnutí do domáceho väzenia, strážení vojakmi OSN a vyhnal všetkých sovietskych poradcov. Krátko na to podpredseda vlády Antoine Gizenga zostavil vo východnej časti krajiny rivalskú vládu podporovanú pro-Lumumbovskými silami.

na území bývalého Belgického Konga vznikli 4 rôzne režimy:

• Joseph Mobutu v Leopoldville bol podporovaný západnými vládami;
• Antoine Gizenga v Stanleyville bol podporovaný východnými krajinami a egyptským prezidentom Násirom;
• Albert Kalonji v provincii Južný Kasai;
• Moise Tshombe v Katange, spolu s Kalonjim podporovaný Belgickom a západnými ťažobnými spoločnosťami.

27. novembra sa Lumumbovi podarilo utiecť zo zajatia, no krátko na to ho chytili a 17. januára 1961 ho na radu Belgičanov, ktorí spolu s USA mali záujmy na medených a diamantových baniach v Katange a Kasai, dal Motubu popraviť. S pomocou OSN bola krátko na to násilne ukončená existencia aj ostatných separatistických režimov.

Ústavné referendum po Mobutuovom puči v 1965 vyústilo v zmenu názvu na Demokratická republika Kongo, no v 1971 sa názov opäť zmenil na Republika Zair.

Nový prezident Mobutu Seke Seko mal podporu západného bloku pre svoj postoj ku komunizmu. Založil systém jednej strany a vyhlásil sa hlavou štátu. Periodicky usporadúval voľby, v ktorých bol jediným kandidátom. Aj keď sa dosiahol relatívny mier a stabilita, Mobutuov režim bol vinný z nemála porušení ľudských práv, politických represálií, kultu osobnosti a korupcie. Mobutu musel byť zobrazený na každej bankovke, jeho portréty museli byť vo všetkých verejných budovách, vo väčšine obchodov a na všetkých billboardoch. Pre obyčajných ľudí bolo zvykom nosiť jeho podobizeň aj na šatách.

Korupcia sa stala tak zjavnou, že vzniklo pomenovanie „Zairská choroba“, vraj ho dokonca vymyslel Mobutu sám. V roku 1984 bol odhad výšky jeho konta v švajčiarskej banke 4 miliardy dolárov, čo bola suma vo výške národného dlhu Zairu. Medzinárodná pomoc, najčastejšie vo formách pôžičiek, obohacovala Mobutua, zatiaľ, čo sa infraštruktúra rozpadávala a zostala z nej iba štvrtina oproti stavu z roku 1960. Zair sa stal „kleptokraciou“ vďaka tomu, ako Mobutu a jemu blízki ľudia rozkradáli štát.

V rámci kampane afrického nacionalizmu premenoval v rokoch 1966 – 1970 mestá: Léopoldville sa premenovalo na Kinshasa, Stanleyville na Kisangani, Elisabethville na Lubumbaši, a Coquihatville na Mbandaka. V roku 1971, Mobutu premenoval krajinu na Republika Zair, čo bola štvrtá zmena za 11 rokov a šiesta celkovo. Taktiež premenoval rieku Kongo na Zair. Premenoval sa aj sám Mobutu a to na Mobutu Sese Seko Kuku Ngbendu Wa Za Banga (čo znamená „najsilnejší bojovník, ktorý vďaka jeho vytrvalosti a nepružnej vôle vyhrať, musí ísť od dobytia k dobytiu, zanechávajúci oheň v jeho stopách“).

Počas 70-tych a 80-tych rokov bol Mobutu niekoľkokrát pozvaný do USA, kde sa stretol s prezidentmi Nixonom, Reaganom, či Bushom, no po rozpade ZSSR vzťahy Mobutua s USA ochladli, nakoľko nebol už potrebný ako spojenec v studenej vojne.

Oponenti v Zaire medzitým zvýšili požiadavky pre reformy. To donútilo Mobutua vyhlásiť tretiu republiku v roku 1990, ktorej ústava mala vydláždiť cestu k demokratickým reformám. Reformy sa ale ukázali byť len kozmetickými. Mobutu pokračoval vo vládnutí až ho konflikt v roku 1997 donútil utiecť zo Zairu. Následne štát premenovali späť na Demokratickú republiku Kongo, keďže názov Zair bol úzko spätý s bývalou vládou Mobutua.

Kongo je rozdelené na 10 provincií a mestskú provinciu hlavného mesta:[4]

Bandundu Bas-Congo Équateur Kasaï-Occidental Kasaï-Oriental Katanga Kinshasa (mestská provincia) Maniema Nord-Kivu Province orientale Sud-Kivu

Úradným jazykom je francúzština. Štyri najrozšírenejšie jazyky sú oficiálne uznané ako tzv. národné jazyky (francúzština: Langues nationales): lingalčina (severozápad a Kinshasa), kikongo (juhozápad), swahilčina (východ) a lubčina (juh). Okrem týchto sa na území štátu používa 200 až 400 miestnych jazykov[5].