Honduras

Viac ako 65% územia krajiny je hornatých, s priemernou nadmorskou výškou 1 000 m n. m. Morfologicky pozostáva krajina z troch typov: rovinatého severu pri karibskom pobreží, roviny na juhu pri tichomorskom pobreží a hornatého stredu krajiny. Ten sa člení na severnú, centrálnu a južnú časť.

Na severe (Cordillera Norte) sú najdôležitejšími pohoriami Espíritu Santo pri hranici s Guatemalou, Omoa a Nombre de Dios, kde je dominantný vrch Pico Bonito (2 435 m n. m.). V centrálnej časti (Cordillera Central) je najvyšším vrchom Maroncho (2 744 m n. m.) v pohorí Montecillos. Najvyšší vrch krajiny je v južnej časti (Cordillera Sur), v pohorí Celaque (2 849 m n. m.). Ďalšími pohoriami v južnej časti sú Dipilto, Lepaterique, Puca alebo Opalaca a Merendón.

Rovinatý sever sa rozprestiera od guatemalskej po nikaragujskú hranicu a zaberá asi šestinu plochy celej krajiny. Z poľnohospodárskeho hľadiska je to najproduktívnejšia časť Hondurasu. Tadiaľto tečie aj najdlhšia rieka krajiny, zvaná Coco, alebo Segovia. Najväčšie povodie však majú rieky Patuca a Ulúa.

Rovina pri Tichom oceáne zaberá iba 2% plochy krajiny. Sú tu vhodné podmienky na chov dobytka. Tunajšie rieky sú kratšie a menej vodnaté ako na severe krajiny. Najvýznamnejšia je Choluteca.

Jediným prirodzeným jazerom je Yojoa medzi departmentmi Cortés, Santa Bárbara a Comayagua v nadmorskej výške 650 m n. m. a o rozlohe približne 90 km² a s pobrežím dlhým 50 km.

Archeologické nálezy dokazujú, že v rokoch 150 – 900 po Kr. v lokalite Copán na západe krajiny žili Mayovia.

Pobrežie Hondurasu objavil pre Európanov v roku 1502 Krištof Kolumbus počas svoje štvrtej a poslednej výpravy. Kolonizáciu územia Hondurasu začal organizovať Hernán Cortés, ktorý túto úlohu zveril Pedrovi de Alvarado a Cristóbalovi de Olid. Tento proces bol zavŕšený po roku 1500. Najdôležitejšie správne sídlo na jeho území bolo mesto Gracias.

Nezávislosť na španielskej korune vyhlásil miestny snem so sídlom v meste Comayagua 28. septembra 1821. Neskôr sa Honduras stal súčasťou mexickej ríše pod vládou Agustína de Iturbide, kde zotrval až do vzniku Stredoamerickej federatívnej republiky v roku 1823. Najvýraznejšími postavami z tohto obdobia v Hondurase bol Francisco Morazán, prezident tohto útvaru, ktorého postava dodnes stelesňuje ideu stredoamerického unionizmu.

Honduras sa od Stredoamerickej federatívnej republiky oddelil v októbri 1838. Prvé roky samostatnosti boli poznačené občianskymi vojnami a diktatúrou prezidentov ako Francisco Ferrera, José Santos Guardiola a José María Medina, ktorí vládli s podporou Rafaela Carreru v Guatemale. Liberálne reformy v krajine začal zavádzať v roku 1876 prezident Marco Aurelio Soto. Zahraničná politika krajiny v druhej polovici 19. storočia bola poznačená hlavne úsilím o návrat k Stredoamerickej konfederácii, ktoré vyvrcholilo podpisom dohody o založení Veľkej stredoamerickej republiky, ktorej súčasťou bol Honduras v rokoch 1896 až 1898, kedy sa opäť stal samostatnou krajinou.

V prvej polovici 20. storočia rôzne severoamerické spoločnosti, ako napr. United Fruit Company (UFC), urobili z banánov hlavný vývozný artikel krajiny, čím ju definitívne zapojili do medzinárodného obchodu. V tomto čase a tu vzniklo pejoratívum "banánová republika", lebo UFC sa stala ďaleko najväčším vlastníkom v krajine. V roku 1932 sa dostal k moci generál Tiburcio Carías Andino. Jeho vláda sa vyznačovala politickými represáliami, ale aj zlepšením hospodárskej situácie krajiny.

V roku 1965, po období nestability, sa stal prezidentom plukovník Oswaldo López Aréllano. Počas jeho vlády sa zhoršila hospodárska situácia a prebehla tzv. Futbalová vojna. Vládol až do roku 1974.

Víťazstvo Sandinovskej revolúcie v Nikarague ešte viac destabilizovalo politickú situáciu v Strednej Amerike. To viedlo k medzinárodnému tlaku, najmä zo strany USA na vypísanie slobodných volieb v Hondurase. Ako víťaz z nich v roku 1980 vyšiel Roberto Suazo Córdova. Prijatím novej ústavy v roku 1982 sa začala nová politická etapa v Hondurase.

V roku 2006 sa stal prezidentom liberál José Manuel Zelaya Rosales, ktorý vystriedal pri moci Ricarda Madura. Zelaya je pravicovými kruhmi kritizovaný za úzke vzťahy s venezuelským prezidentom Hugom Chávezom a za to, že údajne ignoroval problém kriminality. 28. júna 2009 bol Manuel Zelaya zvrhnutý z úradu vojenským prevratom a unesený do Kostariky. V krajine bola ustanovená pravicová diktatúra pod vedením Roberta Michelettiho. Tento krok odsúdilo Valné zhromaždenie OSN aj Organizácia amerických štátov, ktorá pozastavila členstvo Hondurasu vo svojich radoch. Medzinárodné spoločenstvo uznáva za prezidenta Hondurasu Manuela Zelayu a požaduje jeho návrat k moci. V Hondurase prebiehajú od vojenského prevratu rozsiahle protesty obyvateľov požadujúce návrat prezidenta Zelayu, ktoré vládna moc potláča tvrdými represiami. Prvou obeťou z radov demonštrantov sa stal 19-ročný Isis Obed Murillo Mencía, ktorého 5. júla 2009 zastrelili počas demonštrácie v hlavnom meste Tegucigalpa vojaci. Do novembra 2009 si pravicová diktatúra v Hondurase vyžiadala minimálne 20 obetí na životoch, vyše 600 zranených a 3500 zatknutých osôb . Režim Roberta Michelettiho tiež obmedzoval slobodu prejavu zásahmi voči opozičným médiám (napr. jezuitské Radio Progreso, denník El Libertador, Radio Globo). 29. novembra 2009 sa v Hondurase v atmosfére represií konali nedemokratické prezidentské a parlamentné voľby, ktoré bojkotovala prevažná väčšina opozície proti vládnucemu režimu. Účasť na voľbách dosiahla približne 35 % registrovaných voličov. Voľby vyhral so ziskom vyše 55 % hlasov zúčastnených voličov kandidát konzervatívnej Národnej strany Porfirio Lobo. Výsledky volieb odmietla uznať väčšina latinskoamerických štátov (napr. Brazília, Argentína, Venezuela, Bolívia, Ekvádor, Nikaragua, Uruguaj) ako aj Španielsko. Neuznali ich ani medzinárodné organizácie ako OSN, Unasur, ALBA. Cieľom opozície je naďalej dosadenie prezidenta Manuela Zelayu do úradu, ktoré 2. decembra 2009 zamietol honduraský parlament ovládaný pučistami.

Deň nezávislosti (15. september), Deň dieťaťa (10. september), Veľká noc, Zelený štvrtok, Veľký piatok, Deň vojaka (3. október, narodeniny zakladateľa Stredoamerickej únie, Francisca Morazána), Vianoce (25. december), Deň lempiry (20. júl) a Starý rok.

90% obyvateľstva tvoria mestici (potomkovia Európanov a Indiánov). 7% obyvateľstva sú pôvodní Indiáni a približne 2% sú potomkami otrokov alebo utečencov afrického pôvodu. Významnú menšinu tvoria kresťanskí Arabi pochádzajúci z Palestíny, ktorí sa tu etablovali už okolo roku 1900 ako významní podnikatelia a obchodníci, najmä v okolí mesta San Pedro Sula. Spomedzi ázijských menšín sú najpočetnejší Číňania a Japonci.

Hoci v Hondurase stále prevažuje rímskokatolícke náboženstvo, počet členov tejto cirkvi klesá, zatiaľ čo počet členov protestantských cirkví rastie. Existujú tu aj budhisti, židia, moslimovia, bahájci, rastafariáni a vyznávači pôvodného indiánskeho náboženstva.

Veľa obyvateľov má príbuzných v Španielsku, Mexiku a Kanade, no najviac emigrantov z krajiny žije v USA.

Najobľúbenejší šport je futbal.

Administratívne sa Honduras člení na 18 departmentov. Hlavné mesto Tegucigalpa je zároveň hlavným mestom departmentu Francisco Morazán.

Hrubý domáci produkt Hondurasu dosahuje najvyššie hodnoty rastu (5 až 6%) v Strednej Amerike už od roku 2004. Jeho rast je spôsobený rastom domácej spotreby, exportu a nízkymi úrokovými sadzbami.

Tradičným vývozným artiklom sú banány a káva. Hlavným dovozným artiklom je ropa.

Honduras podpísal dohodu o slobodnom obchode s ostatnými stredoamerickými krajinami, Dominikánskou republikou a USA. Dôležitým zdrojom vylepšovania platobnej bilancie je prílev úspor krajanov pracujúcich v zahraničí, najmä v USA, ktorý každoročne rastie. Nezamestnanosť v krajine naopak klesá.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Honduras