Alkuin

• Alkuin[1], Alcuin[2][3], Alchoin[7], Alchuin[8][9], Alkuin z Yorku[10][11], Alcuin z Yorku[12]
• lat. Alcuinus[1], Albinus[7], Flaccus[7], Flaccus Albinus[13] či Flaccus Albinus Alcuinus[13]
• anglosasky/staroanglicky: Alhwin[1], Alh-vin[14], Alch-wine[3], Alchvine[10], Ealtwine[3] (t.j. priateľ chrámu)[3][14]

Alkuin sa narodil okolo roku 735 v anglickom meste York, vtedy patriacemu kráľovstvuNorthumbria. V Yorku a jeho okolí strávil prvých 50 rokov svojho života. Študoval na katedrálnej škole v Yorku, kde neskôr pôsobil ako knihovník a od roku 778 ako magister (riaditeľ). Už v tomto období bol spisovateľsky činný. Počas episkopátu biskupa (a neskôr arcibiskupa) Aelberhta navštívil Rím a franský dvor. V roku 781 sa počas svojej ďalšej cesty do Ríma v italskej Parme spoznal s Karolom Veľkým, ktorý ho rozpoznajúc jeho znalosti, pozval na svoj dvor do Aachenu, kde zhromažďoval najväčších učencov Západu.[6][4][5]

Alkuin pozvanie prijal a začal pôsobiť na Karolovej palatínskej škole. Zaviedol do franského školstva poriadok a položil štandardy vzdelávania. Podporoval štúdium slobodných umení pre neskoršie štúdium filozofie.[6] Nedávne výskumy tiež dokázali, že sa podieľal na písaní niektorých kapitulárií a listov Karola Veľkého. Ide o dôležitý dôkaz o vedúcej úlohe cudzinca z Northumbrie v politickom živote Franskej ríše.[5] Okrem svojho pôsobenia vo Franskej ríši sa však na dlhšie obdobia vracal aj do rodného Anglicka (786, 790 – 793). Na Karolovom dvore pôsobil až do roku 796, keď sa stal správcom Kláštora svätého Martina v meste Tours. (pozn. niektoré zdroje uvádzajú, že bol aj opátom/mníchom, New Catholic Encyclopedia však tvrdí, že mníchom nikdy nebol)[5] V kláštore naďalej pokračoval vo vzdelávacej činnosti a povzbudzoval mníchov v písaní kníh karolínskou minuskulou, predkom moderných rímskych typov písma.[6] V roku 799/800 sa zúčastnil na aachenskom koncile, kde oponoval proti adopcionistom Félixa z Urgelu. Mal tiež zrejme podiel na uskutočnení Karolovej korunovácie.[5] Zomrel 19. mája 804 v Tours.[4]

Alkuinova socha vo Kunsthistorisches Museum vo Viedni

Alkuin napísal viacero diel, medzi nimi:[1]

• básne

V poézii spájal motívy erotickej i náboženskej lásky.[1] Okrem toho však nie sú nijak zvlášť výnimočné.[5] Medzi jeho básne patria Báseň o kukučke (lat. Versus de cucullo), Spor jari a zimy (lat. De luscinia) ako aj dlhá báseň, o renomovaných mužoch v histórii Yorku.[6]

• Rozhovor o pravej filozofii (lat. Disputatio de vera philosophia)

Ide o úvod do jeho učebníc, v ktorom spája biblickú myšlienku múdrosti s filozofickou múdrosťou. Filozofické poznanie možno dosiahnuť štúdiom siedmich slobodných umení. [15]

• učebnice

Medzi jeho učebnice patria knihy: Dialektika (lat. De dialectica), O Pravopise (lat. De orthographia), Rozhovor o rétorike a o cnostiach (lat. Dialogus de rhetorica et virtutibus/De rhetorica et virtutibus). Dialektika je najstaršia (prvá) stredoveká učebnica. Až na výnimky je takmer úplne odvodená od v Izidorových Etymológií a Cassiodorových Inštitúcií (tiež vychádzajúcich z Izidora)[15] Dielo o Pravopise venoval cisárovi Karolovi a vychádzal v ňom z Cassiodora a Bedu Ctihodného.[16] Hlavným zdrojom v diele Rozhovor o rétorike je Cicero, presahuje však jeho myšlienky. Zaoberá sa cnosťami filozofov a hoci využíva Augustína, prichádza k inému názoru, ktorý je oveľa menej nepriateľský voči pohanským mysliteľom.[15]

• dogmatické diela

Alkuin bol autorom traktátu O viere v svätú a nedeliteľnú Trojicu (lat. De fide sanctae et individuae Trinitatis, 802)[1], okrem toho mu býva pripisované autorstvo knihy Libri carolini, v ktorej Karol Veľký odmietol byzantskú úctu k obrazom obnovenú siedmym ekumenickým koncilom v roku 787.[5]

• exegézy (výklady) biblických kníh ako: Výklad Evanjelia podľa Jána (lat. Expositio super Iohannem), List (apoštola Pavla) Hebrejom (lat. Expositio in epistolam Pauli apostoli ad Hebreos)
• životopisy svätých Willibrorda, Vedasta, Richaria, a veršovaný životopis svätého Martina.[4]
• viac ako 250[5]/300[6] listov, ktoré sú významným historickým prameňom
• a iné