Hranovnica

Heraldická komisia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky odporúčala prijať erb obce v tejto podobe: v červenom štíte strieborná, zlatovlasá, strieborno odetá, zlatým plášťom zahalená sv. Barbora, vo vystretej pravici so striebornou trojokennou vežou, v ľavici pred sebou so zlatou knihou, po jej bokoch po jednej veľkej zlatej hviezde. Tento symbol obce Hranovnica je zaevidovaný v Heraldickom registri Slovenskej republiky pod signatúrou H-80/97. Sv. Barbora bola v stredoveku jednou z najpopulárnejších svätíc. Dve zlaté hviezdy plnia funkciu odlišovacích prvkov v erboch a pečatiach s jej obrazom, keďže zobrazení tejto svätice v stredovekých erboch bolo veľa. Červená farba štítu je symbolom jej preliatej mučeníckej krvi. Zlatá alebo žltá farba je v kresťanskej symbolike znakom cnosti, úcty a vznešenosti. Strieborná alebo biela farba je zas vyjadrením nevinnosti, čistoty a radosti. Žltá a biela farba v heraldike symbolizujú tiež vzácne kovy zlato a striebro, kým červená farba je aj symbolom železa. Vlajka obce pozostáva z piatich pozdĺžnych pruhov vo farbách červenej (3/10), žltej (1/10), bielej (2/10), žltej (1/10) a červenej (3/10). Pomer strán vlajky je 2:3 a je ukončená tromi cípmi, t. j. dvoma zástrihmi siahajúcimi do tretiny listu vlajky.

Prvý záznam o vydaní listiny predstaviteľmi obce Hranovnica pochádza z roku 1502. Listina je opatrená pečaťou s clonou priemeru 25 mm. V pečatnom poli sa nachádza postava ženy s dlhými vlasmi, ktorá v pravej zdvihnutej ruke drží vežu, v ľavej ruke, v úrovni pásu, má pravdepodobne knihu. Po jej stranách sa nachádzajú dve šesťcípe hviezdy. Hoci doložené patrocínium miestneho chrámu z roku 1396 hovorí o sv. Márii Magdaléne, atribút veža identifikuje ženu z obecnej pečate ako sv. Barboru. Kruhopis pečate obsahuje text „S.GRENICZ“ (Sigillum Grenicz), písaný gotickým minuskulským písmom. Typ pečate a písma umožňuje položiť vznik typária už do 1. polovice 15. storočia. Existujú ešte ďalšie dva dokumenty overené touto pečaťou, a to z roku 1518, kedy bol richtárom istý Matúš, a z roku 1529, keď bol richtárom Melchior Flayshacker.

Medzi rokmi 1674 – 1693 došlo k zmene typária a to z dôvodu zmeny patrocínia miestneho chrámu na sv. Martina. Najstarší odtlačok so sv. Martinom, ktorý sa našiel v obecnom urbári pochádza z roku 1771. Táto pečať má priemer 35 mm. Vo svojom poli má sv. Martina na koni, ako si mečom odsekáva z plášťa, aby zaodel žobráka. Po bokoch jazdca sú písmená “S” a “M”, ktoré identifikujú jazdca (Sanctus Martinus). Kruhopis pečate obsahuje text: „SIGILLVM+COMMVNITATIS+GRENNIZENSE“. Okraj pečate je zdobený vencom. Túto pečať používala obec ešte aj v 60. rokoch 19. storočia. Pečatidlo sv. Martina akoby plnilo funkciu veľkého autentického typária, pretože súčasne s ním, medzi rokmi 1801 – 1870 obec používala na pečatenie svojich listov aj menšie pečatidlo (priemeru 23 mm). Obsahuje postavu sv. Barbory, ale v inej podobe ako na najstaršej pečati. Rytcovi tohoto typária slúžila najstaršia pečať obce ako predloha, ale nenapodobnil ju do detailov. Svätica drží v pravej zohnutej ruke pravdepodobne knihu a vľavo ju sprevádza veža s krížikom. Svätici pridal ešte aj korunu a vynechal obe hviezdy po stranách postavy. Je zaujímavé, že do pečate neprevzal nového patróna chrámu sv. Jána Krstiteľa, ktorého Hranovnica získala v roku 1775, ale vrátil sa k sv. Barbore. Zvláštnosťou pečate je, že jej kruhopis nekorešponduje s názvom obce Hranovnica, ktorá ju používala na overovanie svojich písomností, ani s obsahom pečatného poľa. Text kruhopisu je totiž nasledovný: „S:FRIS IODOVI“ (Sigilum fratris Iodovici). Keďže sa v pečati evidentne nachádza sv. Barbora a nie sv. Jodok ako hovorí nápis, pravdepodobne ide o pretrvávajúci kult a obľúbenosť tejto patrónky u miestnych obyvateľov a môže to súvisieť aj s rozvojom baníctva, hámorníctva a kováčstva v obci koncom 18. a začiatkom 19. storočia. Nápis zas môže odrážať reminiscenciu zemepánov obce, pretože sv. Jodok bol patrónom pútnikov, slepcov, dobrej úrody a dobytka, ochranca proti moru, ohňu a búrke. Hranovnica teda do 70. rokov 19. storočia používala na overovanie svojich dokumentov obrazové pečate. Autor I. Ponduša uvádza existenciu pečate s textom „GRENICZ MEZÖVÁROS PECSETJÉ 1873“, ale bez citácie prameňa. Teda nevedno, či ide o obrazovú pečať alebo o nápisovú pečať.

Koncom 19. storočia sa začala používať pečiatka s maďarským textom „GRENICZ SZEPESMEGYE KÖZSETJE“, ktorú začiatkom 20. storočia nahradila pečiatka vyhotovená budapeštianskym rytcom Ignácom Felsenfeldom. Obsahovala text so zmeneným názvom obce: „PESVÉGHELY KÖZSÉG SZEPES VÁRMEGYE +1906+”. Súčasná pečať obce je kruhová, bez heraldického šrafovania, v strede pečatného poľa má zvolený obecný symbol so sv. Barborou. Kruhopis pečate obsahuje text „OBEC HRANOVNICA”.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza až z roku 1294. Ide o listinu, ktorou cisterciánsky štiavnický opát Ján uzatvoril zmluvu so svojim šoltýsom Helbrandom zo Stoján o zakúpení 120 jutár zeme v Hranovnici a 120 jutár zeme v Kubachoch. Je pravdepodobné, že Hranovnica i Kubachy (dnes Spišské Bystré) boli šoltýsovi dané už ako jestvujúce dediny, iba o nich nemáme žiadne písomné dokumenty. Túto zmluvu v roku 1299 obnovil opát Ján v súvislosti s prechodom dedičstva na Helbrandových potomkov – Helbranda z Hranovnice a Menharda z Kubách. Opätovne ju potvrdil kráľ Žigmund v roku 1423, keď sa zdržiaval na Spiši kvôli sporu medzi opátom a hranovnickým šoltýsom (synom Helbranta) o mlyn.

V roku 1347 uhorský kráľ Ľudovít Veľký udelil spišskému cisterciánskemu kláštoru právo súdobníctva u svojich poddaných. Toto právo sa vzťahovalo na všetky dediny, ktoré patrili opátstvu. Opátstvo bolo tzv. hodnoverným miestom s právom vlastniť úradnú pečať a vyhotovovať listiny majetkoprávneho charakteru a ich overené odpisy. Cisterciáni značne ovplyvnili život na Spiši. Boli známi svojim vzťahom k poľnohospodárstvu i k stavebníctvu. Po príchode začali klčovať lesy a zúrodňovať pôdu. Preto mali záujem o zakladanie dedín, ktorých obyvatelia predstavovali potrebnú pracovnú silu. Medzi týmito dedinami zaujímala Hranovnica osobitné miesto, prechádzala ňou totiž jedna z najstarších obchodných ciest a bola sídlom šoltýsov. Pôvodným a najrozšírenejším zamestnaním obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo, spolu so včelárstvom a rybolovom. Práca na poli zároveň predstavovala najstaršiu povinnosť poddaného. Poddaní museli odvádzať dávky v rôznych formách (deviatky, desiatky, regálie), boli povinné dávky z ovčiarstva, včelárstva, ale i z varenia piva a pálenia alkohol. K predpísaným robotám patrila aj práca so záprahom – furmanka. Z tejto povinnosti sa vyvinula špecifická forma zamestnania ľudí v tejto oblasti – povozníctvo, ktoré tu pretrvalo až do polovice 20. storočia. Zemepáni podporovali pálenie vápna a drevného uhlia, lov rýb a zveriny a neskôr aj kutačstvo a baníctvo. S kopaním rúd začali už cisterciáni. Ďalšia vlna záujmu o baníctvo nasledovala v 16. storočí, na popud Thurzovcov, ktorí stáli aj za obchodom s meďou. Hranovnica sa stala v tomto období hospodársky najvýznamnejšou zo všetkých okolitých dedín. Nachádzalo sa tu skladište medi – Kupferhaus a vlastnila zvláštne výsady. Sklad na meď slúžil ako prechodná stanica, odtiaľ sa meď vyvážala furmankami. V 17. a 18. storočí pokračovali v ťažbe štiavnickí jezuiti. Aj v súčasnosti možno nájsť medzi Hranovnicou a Vernárom početné povrchové bane.
Zo Zápisníka o konaní poddanských povinností z rokov 1797 – 1836 sa možno dozvedieť o živote v obci toto: na čele obce stál richtár, ktorý ju reprezentoval, bol zodpovedný obecnej rade. Medzi dôležitých členov rady patrili šafári – pivovarnícky a mlynský. Richtára volili na jedno, príp. dvojročné obdobie. Na jeho voľbu mali vplyv dobrá povesť a majetkové pomery. Richtár a obecná rada sa pravidelne schádzali na zasadnutia v „gminskom dome“. V obci prosperoval panský mlyn a pivovar, ale obec vlastnila obecný mlyn aj pivovar. Z oboch musela platiť panstvu daň. V roku 1786 bola v Hranovnici vybudovaná obecná sýpka. Obec mala aj vlastnú krčmu, ktorú spravoval šafár. Napriek prevažujúcemu poľnohospodárstvu v dedine prosperovalo aj remeslo. V r. 1824 bola v obci založená modrotlačiarenská dielňa. V Hranovnici boli vyhlásené farbiarske a modrotlačiarenské dielne. Prosperovali tu aj ďalší remeselníci. Na prelome 18. a 19. storočia sa najviac darilo kováčom, krajčírom a mäsiarom.

Ekonomický význam obce stúpol po tom, keď sem z Teplice preložili jarmoky celej Hornádskej kotliny. Obyvateľstvo v minulosti veľmi často postihovali požiare a choroby. Z chorôb to boli hlavne mor a cholera, ktoré tu zúrili v rozmedzí rokov 1312 – 1315, v rokoch 1453, 1645 i 1710.

Hranovničania sa zapojili aj do revolučného hnutia v rokoch 1848 – 1849 prevážaním vojakov i munície. Tradičné zamestnania ako boli ovčiarstvo, včelárstvo, výroba vápna a uhliarstvo zaznamenali konjunktúru. Najrozšírenejším a v mnohých prípadoch aj jediným zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo. V štatistike Spišskej župy z konca 19. storočia sú o Hranovnici tieto údaje: obec mala 1 221 obyvateľov, nachádzalo sa v nej 144 domov, mala vlastný poštový úrad. Administratívne obec patrila do pohornádskeho okresu, Levočskej súdnej stolice, súdneho okresu v Spišskej Sobote a daňového úradu v Kežmarku.

Na prelome storočí sa ľudia zamestnávali predovšetkým poľnohospodárstvom, prácou v lese, povozníctvom, uhliarstvom a drobnou remeselnou výrobou. Obyvatelia boli často nútení odchádzať za prácou do cudziny. V celej doline existovalo množstvo páleníc, ktoré však panstvo starostlivo kontrolovalo. Tradičná pripútanosť ľudí k pôde, ale bez jej vlastníctva, neumožňovala ľahký prechod na nové výrobné vzťahy.