Zborov (okres Bardejov)

Zborov leží v rovnomennej kotline v údolí Kamenca, ktorý rozdeľuje oblasť Nízkych Beskýd na horstvo Busov na severozápade a Ondavskú vrchovinu na juhovýchode. Nadmorská výška zvlneného až mierne členitého chotára sa pohybuje od 300 do 700 m. Výhodná zemepisná poloha zohrala pri osídľovaní Zborova dôležitú úlohu. Údolím Tople viedla v minulosti významná obchodná cesta umožňujúca tranzit medzi oblasťami Karpatskej kotliny na juhu a Povislím a Pobaltím na severe. Jedna z jej vetiev prechádzala Zborovskou kotlinou, kde sa opäť rozvetvovala a cez Karpatský oblúk pokračovala v smere Biecz – Czchów – Krakov, resp. Dukla – Sanok – Ľvov. Druhá vetva je až po Smilno dodnes v teréne zreteľná. Napriek tomu sú z pravekého osídlenia len veľmi skromné doklady.

Archeologicky je oblasť Zborova a okolia takmer nepreskúmaná. Osídlenie z neskorej doby kamennej – eneolitu (2500 – 1800 pred Kr.) je doložené iba dvoma náhodnými nálezmi sídlištného charakteru zo sklonku eneolitu. Jeden z nich, kamenný sekeromlat zo zelenosivej bridlice päťuholníkového tvaru, s rovným obuchom a zaoblenými bokmi, našiel L. Žurav pri kopaní studne a druhý z rovnakého materiálu, ale srdcovitého tvaru našli M. Dráč a J. Litecký – Šveda Pod Hurkou. Obidva sú uložené v Šarišskom múzeu v Bardejove.

Súčasný stav historického a archeologického poznania nedovoľuje ucelenejší obraz ani o vzniku a formovaní sa stredovekého Zborova a počiatkoch stavebného vývoja Zborovského hradu. Jazykovedec J. Stanislav odvodzoval názov obce od staroslovanského slova zbor vo význame zhromaždenie. Na základe neskorších písomných prameňov možno datovať vznik Zborova asi do pol. 13. storočia. Nepochybné je však, že až do r. 1364 patril do majetku zemianskeho rodu Thekule na panstve Smilno, ktoré odkúpili v r. 1269 od bodrogkeresztúrskej vetvy Abovcov. Koncom 13. alebo začiatkom 14. storočia bola časť majetku zo smilnianského panstva vyňatá a dostala sa do kráľovského vlastníctva za bližšie neznámych okolností. Pravdepodobne do tohto, príp. do obdobia konsolidácie vnútorných pomerov v Uhorsku a upevnenia ústrednej kráľovskej moci v osobe panovníka Karola Róberta po r. 1317, možno klásť stavebné počiatky Zborovského hradu na vyňatom majetku a následne vznik hradného panstva Makovica.

Zatiaľ nepoznáme hodnovernú listinu, ktorá by bližšie objasňovala dobu a dôvody vedúce k výstavbe hradu. Podľa jeho polohy analogickej s polohou hradov Ľubovňa a Nedeca súdime, že pôvodne mal plniť strážnu funkciu na obchodnej ceste a funkciu pohraničného hradu. Čoskoro sa stal aj sídlom feudálneho domínia. Problém doby vzniku a jeho prvotnej podoby by za týchto okolností mohol rámcovo vyriešiť len archeologický výskum. Aj keď odborná polemika na túto tému nie je ukončená, nenachádzame v písomných prameňoch dostatočnú oporu na tvrdenia, že by vznikol v druhej, alebo dokonca v prvej polovici 13. storočia. Prvou overenou písomnou správou o existencii hradu Makovica je listina kráľa Ľudovíta I. z r. 1347, ktorou zakázal kastelánom "de Makouicha" Štefanovi a Jurajovi Bubekovcom ohrozovať vlastníctvo Thekulovcov na majetku Smilno a lákať poddaných na makovické panstvo. V tom istom roku nariadil kastelánom, aby nebránili Bardejovčanom užívať majetok v Mokroluhu darovaný Bardejovu jeho otcom Karolom Róbertom. Aj prvá hodnoverná písomná správa viažuca sa k dedine Zborov bola vydaná v súvislosti s domáhaním sa majetkových práv smilnianskými Thekulovcami, ktorí sa sťažovali u kráľa a žiadali vrátenie celého panstva Smilno. Na podnet a z poverenia Ľudovíta I. vykonal zástupca Jágerskej kapituly obhliadku smilnianského panstva a v listine z r. 1355 uvádza okrem iných dedín aj hrad Makovicu a dedinu Zborov s kaplnkou a mlynom (Viliam Zbro et in ipsa capellam et molendinum). Z uvedenej listiny vyplýva, že Zborov existoval už niekoľko desaťročí a že tu stála kaplnka a mlyn, ktorý sa spomína aj v r. 1492. To znamená, že obyvateľstvo sa živilo prevažne poľnohospodárstvom. O jeho pomerne vyspelej úrovni svedčí aj pestovanie chmeľu. Dokladá nám to chotárny názov Chmeľník, ktorým je dodnes označovaná poloha s najúrodnejšou pôdou v Zborove. Z listiny sa ďalej dozvedáme o doosídľovaní hradného panstva Makovica – Zborov a pohraničných oblastí kastelánom Mikulášom Forgáčom., ktorý si od Ľudovíta I. zároveň vymohol povolenie na otvorenie baní na striebro (asi na Koldoríne a pri dedine Zlaté). Nároky Thekulovcov neboli uspokojené a už v roku 1364 získal kráľovské hradné panstvo Makovica spolu so smilnianským panstvom do dedičnej držby šľachtic Peter Cudar z Olnoru a do nájmu mýta v Bardejove a Gaboltove. Cudarovci v zapätí rozšírili hradné panstvo o majetky panstiev Radoma a Kurima a najneskôr do r. 1387 aj panstva Stročín. Vytvorili tak rozsiahle feudálne domínium v severnom Šariši, jedno z najväčších na Slovensku. Zintenzívnili doosídľovanie započaté ich predchodcami, k čomu prispela aj dohoda s jágerským biskupom ohľadne platenia desiatku. Pri tomto doosídľovaní sa v r. 1357 na stračínskom panstve prvýkrát stretávame s novoprisťahovaným obyvateľstvom nazývaných v prameňoch "Valachi" alebo "Rutheni" (Valasi, Rusíni), ktoré čoskoro význame a priaznivo ovplyvnilo hospodárenie na stračínskom a neskôr, najmä od 15. storočia, aj makovickom panstve. Odrazilo sa to v hustote osídlenia v prvej tretine 15. storočia. V portálnom daňovom súpise z r. 1427 nachádzame na majetkoch Cudarovcov 46 osád z 1321 usadlosťami (novoprisťahovaní Valasi boli oslobodení od dane, pretože v r. 1415 bolo uvedených 64 osád.), z toho v Zborove bolo 35 usadlostí, čo ho zaradzovalo medzi väčšie dediny (Kurima mala 102, Hažlín 77, Smilno 45, Gaboltov 36 a pod.). Nepriaznivé politické pomery v Uhorsku v nasledujúcom období vážne narušili charakter a hustotu osídlenia. Poľské vojenské ťaženia v r. 1439 – 1444, 1471 a 1491 – 1492 cez makovické panstvo, pôsobenie Jiskrových žoldnierskych vojsk, chaos v krajine a feudálna anarchia boli spojené s bojmi o uprázdnený uhorský trón a podnietili činnosť lúpežných bratríckych skupín a hromadný odchod poddaných z panstva. Tento stav trval až do konca 15. storočia. Po vymretí Cudarovcov v r. 1470 daroval kráľ Matej Korvín makovické hradné panstvo s hradom majiteľom stropkovského hradného panstva pánom z Rozhanoviec (Rozgonyiovcom). Noví majitelia v snahe obmedziť odliv poddaných z panstva urobili reformu v zemepánskej časti feudálnej renty. Napriek tomu v r. 1494 poklesol počet zdanených usadlostí oproti r. 1427 z 1321 na 293,5. V r. 1493 získal hradné panstvo sliezsky šľachtic Schellenberg a po ňom v r. 1522 páni z Torysy (Tarczayovci). V bojoch o uhorský trón podporovali Jána Zápoľského a po jeho porážke im bolo domínium v r. 1548 kráľom Ferdinandom odňaté a pridelené jeho prívržencovi magnátovi Gašparovi Šeredymu. Po jeho smrti v r. 1557 zdedil panstvo syn Juraj a po ňom ho získal Andrej Balaša. Napokon ho do r. 1601 vlastnil poľský magnát Ján z Ostrogu, ktorý sa oženil s dcérou Juraja Šeredyho. Za Šeredyovcov sa hospodárske a sídliskové pomery na panstve výrazne skonsolidovali. Podporovali obchod, vymohli od Ferdinanda týždenné trhy a dva výročné jarmoky pre zemepánske mestečko Kurimu. Opäť začali doosídľovanie panstva na valašskom práve predovšetkým Rusínmi z poľskej Haliče, čo sa odrazilo v etnickej skladbe poddaných na panstve Makovica – Zborov. Obchodné cesty do Poľska začali ožívať a v Zborove bola zriadená mýtnica. V r. 1600 tu bolo obývaných do 50 domácností.

Ján z Ortrogu predal v r. 1601 makovické panstvo spolu s hradom Žigmundovi Rákocimu za 80000 dukátov a jeho potomkovia v r. 1611 vyplatili ešte ďalších 13000 dukátov. Táto suma predpokladá ročnú ziskovosť z panstva 8000 dukátov, čo je 10% kúpnej sumy. Ekonomická základňa panstva bola v tom čase mimoriadne silná. Z urbáru hradného panstva z 3. októbra 1618 sa dozvedáme, že začiatkom 17. storočia hospodárilo v Zborove okolo 35 sedliackych domácností, ktoré mali kone a dobytok. Asi 50 domácností neužívalo pozemok. Bolo to služobníctvo na hrade (na Podhradí) a železiari. Prvýkrát sú uvedení aj remeselníci: 4 tkáči, zámočník, uhliar, čižmár a krajčír. V Zborove bývalo aj osadenstvo panského majera a fary. Súčasťou majera bol mlyn, píla na vodný pohon, 2 hostince, pekáreň, tkáčska dielňa na výrobu ľanového plátna a súkna, no majer sa špecializoval najmä na chov oviec a baranov v počte 968 ks a kôz v počte 108 ks. K majeru patril aj mlyn na pušný prach a skláreň, ktorá bola v Bardejovskej Novej Vsi a koncom 17. storočia sa presťahovala do Stebníckej Huty. V Smilne boli rybníky. Napriek stavovským povstaniam, na ktorých sa podieľali aj Rákociovci, rozvíjali sa tu remeslá. Tunajší tkáči, ševci, čižmári, krajčíri a kožušníci sa podľa vzoru väčších miest združovali do cechov (tkáči mali cech v r. 1675, ševci a čižmári v r. 1690 a neskôr aj krajčíri a kožušníci). V r. 1691 vzniklo Bratstvo sv. Ruženca. Koncom 18. storočia bývalo v Zborove vyše 60 remeselníkov. Začiatkom 18. storočia po neúspešnom povstaní Františka II.Rákociho. Bolo panstvo konfiškované a rozdelené. Časť získal gróf Aspremont, manžel Juliany Rákociovej, časť Sirmayovci a menšiu časť Erdődyovci. Zborov, ktorý sa stal zemepánskym mestečkom, bol rozdelený medzi dve šľachtické rodiny. Zaujímavosťou je, že mestečko malo dve samosprávy. V Aspremóntskej časti pozostávala z richtára, notára a 4 prísažných a v Sirmayho časti z richtára a 5 prísažných. Z údajov získaných počas urbárskej regulácie Márie Terézie v r. 1771 – 1773 vyplýva, že grófovi Jozefovi Sirmayovi patrilo 95 sedliakov, 51 želiarov a 9 podželiarov a grófovi Jánovi Gobertovi Aspremontovi 38 sedliakov a 8 želiarov Z toho obdobia pochádzajú aj sklenené robotné známky, ktoré boli protihodnotou za práce vykonávané peši alebo so záprahom a zameniteľné na Aspremontskom panstve za naturálie. V 19. storočí počet obyvateľov stúpol a v r. 1828 tu bolo 319 domov a 2037 obyvateľov. Hlavným zdrojom obživy ostalo poľnohospodárstvo. K vyššie spomínaným remeslám pribudlo košikárstvo, tesárstvo a murárstvo, z výrobných jednotiek papiereň, tehelňa, octáreň, liehovar a začiatkom 20. storočia pivovar a likérka. Doplnkovým zdrojom obživy bola výroba fajok, varech a píšťal. Revolučné udalosti v r. 1848 – 1849 Zborov priamo nepostihli. Iba 4. júna 1849 prechádzali mestečkom hlavné sily ruského vojska pod vedením gen. Kniežaťa Paskieviča a po porážke Maďarov pri Világoši sa koncom augusta a začiatkom septembra voľne vracali späť. Koncom 19. storočia mal v Zborove majetky gróf Siegfried Clary – Aldringen a Miksza a Herman Straetzovci. Ich majetky odkúpil v r. 1897 – 1898 štát. Do polovice 19. storočia sťahovaním najmä z poľskej Haliče sa tu vytvorila početná židovská kolónia, ktorá si nechala postaviť synagógu. Dnes nám ju pripomína už len opustený židovský cintorín. Podobne ako v iných oblastiach Slovenska aj v Zborove silnela na prelome 19. a 20. storočia maďarizácia. Tomu cieľu slúžil aj mládežnícky spolok založený okolo r. 1895. Súdobá tlač referovala o maďarizačných úspechoch aj v Zborove. Podobné články boli však skôr želaním ako skutočnosťou. Roľnícke obyvateľstvo napriek zriaďovaniu maďarských škôl maďarizačnému tlaku odolávalo. V r. 1914 bola aktivita maďarofilov prerušená.

Vypukla 1. svetová vojna a Zborov sa stal svedkom najťažších bojov na území Slovenska. Prvá invázia Rusov si nevyžiadala väčšie obete a materiálne škody. Rakúsko – uhorské vojsko 20. novembra 1914 po prvých výstreloch opustilo zákopy a ustúpilo. V predvečer prišiel do Zborova aj hlavný stratég haličskej operácie, cárov pobočník gen. Brusilov, ktorý sa ubytoval so svojím štábom v dome notára Jozefa Schultza. V ďalších dňoch navštívili Zborov aj generáli Rjadkov, Dimitrijev, Kornilov, Duchonin a iní vojenskí hodnostári. Vzťahy medzi obyvateľstvom a ruskými vojakmi boli na prekvapenie dobré. V noci z 8. na 9. decembra však Rusi chvatom opustili Zborov, aby sa vyhli obkľúčeniu. Na druhý deň obsadili obec rakúsko – uhorské vojská. Začal perzekúcia občanov, ktorí sympatizovali s Rusmi a príprava na druhú inváziu. Druhá invázia Rusov začala až 25. marca 1915.

Zborovčania boli evakuovaní a rakúsko-uhorské vojsko zapálilo 340 domov. Frontová línia prebiehala stredom obce. Nasledujúce týždne opísal kronikár takto: "Nikdy predtým a sotva v budúcnosti bude obec dejisko tak príšerného divadla, aké sa odohralo na jej území v dňoch 1. – 3. mája 1915. Žiaden Zborovan nebol svedkom tohto strašného boja, ktorý začal včasne zrána 1. mája a trval nepretržite do 3. mája, ale o jeho dramatickom priebehu svedčili celé stovky zohavených mŕtvol ruských i rakúsko-uhorských vojakov rozsiatych po celej obci i jej okolí. Početné domy boli granátmi úplne rozbité, polia rozryté, stromy polámané. Zborovské podhradie bolo takmer úplne zrovnané so zemou a len porozhadzované tehly a polámané časti nábytku poukazovali na to, že i tu len prednedávnom boli ľudské obydlia.

3. mája opustili Zborov posledné zvyšky ruských vojsk, ktoré ustupovali pred rakúsko-uhorskou presilou do Haliče." V druhej polovici mája sa vrátili domov evakuovaní Zborovčania a za finančného prispenia maďarského mesta Debrecín, začali odstraňovať škody. Vo vojne zahynulo 32 Zborovčanov, ale asi štvrtina obyvateľov sa do Zborova nikdy nevrátila. Po vojne sa Zborovčania spontánne prihlásili k novovzniknutému československému štátu a to rezolúciou prijatou na ľudovom zhromaždení 22. decembra 1918. Historickou udalosťou bolo aj ľudové zhromaždenie uskutočnené začiatkom r. 1919, na ktorom sa stretli zástupcovia celej šarišskej stolice. Svoje pocity z neho vyjadril kronikár takto

"…iba teraz sa zaručene Zborovani dozvedeli, že sú Slovákmi, len teraz videli, že národ slovenský žije, že je veľký a že aj oni patria k nemu."

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zborov (okres Bardejov)