Slovenské povstanie

Začiatkom septembra 1848 sa Ľ. Štúr vrátil zo Záhrebu do Viedne a začal pripravovať ozbrojené povstanie na Hornej zemi v snahe napomôcť Jelačičovmu postupu medzičasom zastavenému uhorskou armádou.

16. septembra 1848 sa vo Viedni na zhromaždení asi 200 Slovákov pod vedením Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu formálne utvoril najvyšší národný revolučný a vojenský orgán slovenského národného hnutia – Slovenská národná rada. Tvorili ju Ľudovít Štúr, J.M. Hurban a M.M. Hodža ako politickí predstavitelia, B. Nosák a J. Bórik ako tajomníci a moravskí dôstojníci B. Bloudek, F. Zach a B. Janeček ako vojenská zložka. Prvá Slovenská národná rada bol vrcholný národný orgán, ktorý organizoval Slovenské povstanie (1848 – 1849) v rámci revolúcie 1848/49, ako aj výkonnú moc na územiach Slovenska obsadených spojenými slovensko-rakúskymi jednotkami v boji proti Maďarom. Bola prvým slovenským národným reprezentačným politickým orgánom.

Centrom organizačných príprav na ozbrojené vystúpenie Slovákov sa stala Viedeň, kde sa počas augusta 1848 formoval slovenský dobrovoľnícky zbor. Nábor vo Viedni viedli najmä moravskí radikálni demokrati B. Janeček a B. Bloudek.

Popri verbovaní vo Viedni získali organizátori výpravy časť dobrovoľníkov osobnými kontaktmi, najmä z kruhov českého a moravského študentstva, prevažne z radov bývalých účastníkov bojov na pražských barikádach. Tvorili najhodnotnejšiu a najspoľahlivejšiu zložku septembrového zboru a z ich radov vyšla aj väčšina tých, ktorí suplovali miesta dôstojníkov a poddôstojníkov slovenského septembrového povstania. Jadro vojenských síl výpravy teda tvorili dobrovoľníci naverbovaní a získaní agitáciou vo Viedni, Čechách a v južných slovanských územiach (Srbi, Chorváti) a dobrovoľníci z radov slovenského obyvateľstva, hlavne študenti a národovci, ktorí prišli z podjavorinského kraja za Hurbanom. Medzi účastníkmi výpravy boli aj Poliaci a relatívne veľký počet viedenských Nemcov. Srbi a Chorváti okrem vojenskej pomoci poskytli aj dodatočnú finančnú pomoc. Z územia Slovenska prevládali kopaničiari, ktorých sa výdobytky marcových agrárnych reforiem dotýkali najmenej a malí roľníci. Oni tvorili skutočnú masovú základňu povstania. Rastúci príliv dobrovoľníkov z radov roľníctva, ktoré nemalo vojenskú prípravu, prinášal však so sebou rad problémov, ktoré ovplyvňovali nielen materiálno-technickú základňu povstania, štruktúru a organizáciu dobrovoľníckeho zboru, ale aj taktiku boja.

Nábor sa dokončil v polovici septembra. Do 17. septembra bolo naverbovaných asi 500 dobrovoľníkov. Viedenská vláda podporovala akciu neoficiálne – poskytla železničný transport s polovičným cestovným, časť zbraní a streliva a asistenciu moravských úradov. Aby sa vyhla prekážkam zo strany revolučne naladených Viedenčanov, výpravu vydávala za zbor robotníkov odchádzajúcich na zemné práce do Bzenca. Dobrovoľníci cestovali neozbrojení, zbrane sa prevážali zvlášť. 18. septembra dobrovoľnícky zbor prekročil moravsko-slovenské hranice v západnej časti Nitrianskej stolice. Začala tzv. septembrová výprava.

19. septembra 1848 začal nástup slovenských dobrovoľníkov proti uhorskej revolúcii. Ešte v ten istý deň dobrovoľnícke jednotky obsadili Myjavu. Na ľudovom zhromaždení v Myjave Ľ. Štúr vypovedal v mene Slovenskej národnej rady poslušnosť uhorskej vláde a jej úradom a vyhlásil samostatnosť Slovenska v rámci Uhorska. Zároveň vyzýval Slovákov do boja za národné a sociálne práva. J.M. Hurban vo svojej reči vyzval zotrieť hranice medzi Slovenskom a Moravou, „lebo to všetko bola za starých časov jedna spoločná vlasť zbratrených národov slovanských“. Na Myjave sa Slovenská národná rada usídlila v dome vdovy po evanjelickom farárovi Koléniovej. Pri pobyte v Myjave došlo k incidentu so stotinou cisárskeho pluku, ktorého veliteľ vyzval dobrovoľníkov aby opustili mesto. Povstalci však prepadli cisárske kasárne a vojakov odzbrojili. Ukázalo sa však, že výprava bude musieť čeliť aj cisárskym jednotkám, ktorých podriadenosť na území Uhorska nebola jasná.[1]

Jadro výpravy i so SNR sa potom 21. septembra presunulo do Brezovej pod Bradlom.[2] 22. septembra dobrovoľnícke jednotky podnikli výpravu na Brezovú, kde vplyvom predchádzajúceho účinkovania J. M. Hurbana predpokladali najväčšie šance na úspech. Priaznivým sa javil i fakt, že na tam žijúcich kopaničiarov sa nevzťahovali zákony o zrušení poddanstva^{[chýba zdroj]}, takže oni nemohli vstupom do dobrovoľníckeho vojska nič stratiť. Povstalcom sa podarilo obsadiť Brezovú pod Bradlom, kde sa dobrovoľníci prvý raz stretli v boji s uhorskými občianskymi gardami (dve švadróny (vojenský jazdecký oddiel zložený zo 100 mužov) cisárskych kyrysníkov (ťažké jezdectvo) a dvoma stotinami (roty) pešiakov, plniacimi príkazy peštianskej vlády[2]), ktorých útok odrazili (tzv. bitka pri Brezovej pod Bradlom). Do 23. septembra sa k dobrovoľníkom pridalo z okolitých obcí a drobného meštiactva množstvo ľudí, takže celkový počet dobrovoľníkov dosiahol asi 5000 mužov. Z nich však bolo riadne vyzbrojených asi iba 1000 mužov. Ostatní boli vyzbrojení kosami, cepami, sekerami a inými chladnými zbraňami. Jednotkám dobrovoľníkov velil Bloudek, jeho zástupcami boli Zach a Janeček[3].

26. septembra 1848 utrpeli dobrovoľníci nezdar pri Senici, kde povstalci nedokázali čeliť paľbe pravidelných jednotiek a utiekli[1]. 27. septembra organizovali výpravu proti Starej Turej, ktorá sa odmietla podvoliť Hurbanovi. Dobrovoľníci v počte asi 500 ľudí podporovaní 2 až 2,5 tisícmi obyvateľov z okolitých dedín a kopaníc. Dobrovoľnícke vojsko porazilo stotinu pruského princa, ktorú podporovalo 600 – 700 obyvateľov Starej Turej[1].

Slovenskí dobrovoľníci

O dva dni neskôr 28. septembra sa stretli povstalci s jednotkami uhorskej domobrany a cisárskych vojsk pri Poriadí. Lepšie vyzbrojený a pripravený nepriateľ prinútil povstalcov ustúpiť. Tento neúspech, spolu so správami o cisárskom manifeste, ktorý staval výpravu mimo zákon nakoniec spôsobili, že sa dobrovoľnícke vojsko rozpadlo. Časť dobrovoľníkov ustúpila z Uhorska späť na Moravu, kde ich napadli české cisárske jednotky, ktoré väčšinu z nich odzbrojili. Počas týchto stretov padol aj posledný mŕtvy celej výpravy. Uhorská vláda vodcov povstania (na ktorých bol už od mája vydaný zatykač) vyhlásila za vlastizradcov a 17. októbra ich pozbavila uhorského štátneho občianstva. Povstalcov, ak ich dolapili, súdili štatariálne súdy. Bolo vynesených a vykonaných spolu 6 hrdelných rozsudkov. Koncom októbra boli v Hlohovci popravení dvaja študenti-povstalci K. Holuby a V. Šulek.

29. septembra sa J. Kollár v osobitnom vyhlásení dištancoval od septembrovej výpravy a jej vodcov. Po návrate z nevydarenej septembrovej dobrovoľníckej výpravy do Viedne panovali medzi členmi Slovenskej národnej rady rozpory. M.M. Hodžovi nevedeli odpustiť predčasný útek z výpravy, ozvali sa aj hlasy žiadajúce pridať sa na Kossuthovu stranu. Pomerom hlasov 5:3 sa rozhodli pokračovať v boji po boku cisára – (Ľ. Štúr, J.M. Hurban, J. Bórik, B. Bloudek a F. Zach vs. M.M. Hodža, B. Nosák, B. Janeček). Keď sa viedenské revolučné masy dozvedeli, že slovenská výprava sa diala s vedomím „kamarily“, t. j. J. Jelačiča a T. Latoura, zavládla vo Viedni protislovanská nálada. Viedeň sa pre členov Slovenskej národnej rady stala nebezpečnou, tajné nočné porady sa konali v Gerlovičovej kaviarni, neskôr sa uchýlili do Cápkovho hostinca na Landstrasse. Potom, ako boli konfidentmi cisárskej polície (prostredníctvom Ľ. Dohnányho) upozornení na možný útok viedenských revolucionárov, sa slovenskí predstavitelia 7. októbra presunuli do Prahy.

7. októbra 1848 uverejnil J. Horárik v časopise „Der Ungar“ článok, v ktorom žiadal uhorskú vládu splniť požiadavky všetkých národností Uhorska. Prizýval národnosti, aby podporili boj Uhorska za slobodu a nenaleteli politike cisárskeho dvora zameranej na presviedčanie ich o tom, že ich hlavným nepriateľom sú Maďari. 18. októbra 1848 v Prahe vydal J.M. Hurban výzvu k národu s názvom Čo kazí Slovákov.

Po porážke Jelačiča pri Pákozde 29. septembra sa skonsolidovali cisárske sily a v decembri 1848 cisárske vojská o sile 140 000 vojakov podnikli koncentrovaný útok na uhorské revolučné vojsko. Boli znovu sformované aj oddiely slovenských dobrovoľníkov. Organizátori výpravy Hurban, Štúr, Bórik, Bloudek, Zach a Hodža nadviazali na cisársky patent zo 7. novembra 1848, ktorý sľuboval všetkým národom ríše rovnoprávnosť, oslobodenie roľníctva a konštitučné práva a slobody. Povolenie vydané ministerstvom vojny 14. novembra povolilo vytvorenie dvoch „zborov“[3]. Kým počas septembrovej výpravy sa udržiavalo zdanie, že slovenskí dobrovoľníci nebojujú v službách cisárskeho dvora, tentokrát boli priamo včlenení do cisárskeho vojska formou samostatných stotín. Spočiatku bolo v hlavnom zbore asi 400 dobrovoľníkov, na ich ochranu bolo vyčlenených 600 cisárskych vojakov z českobudejovického pluku. Jednotke velil pplk. Frischeisen, dobrovoľníkom velil Bloudek. Jednotka si po obsadení Čadce a Kysuckého Nového Mesta netrúfala toto územie udržať a vrátila sa na Moravu. Po príchode posíl a prevzatí velenia gen. Götzom sa opätovne vypravili po rovnakej trase: Čadca, Kysucké Nové Mesto, Budatín, Žilina. Obyvateľstvo sa k nim správalo chladne až nepriateľsky, pokusy naverbovať ďalších dobrovoľníkov boli neúspešné^{[chýba zdroj]}. Medzi Vianocami a novým rokom vinou dezercie klesol počet dobrovoľníkov na 183 mužov, čo bola desatina oproti počtu sprevádzajúceho cisárskeho oddielu.

V januári až apríli 1849 pôsobil zbor ako poriadková sila v Turci, Tekovskej, Hontianskej, Oravskej, Liptovskej, Spišskej, Šarišskej, Zemplínskej, Zvolenskej a Gemersko-malohontskej stolici[3]. Na všetkých týchto miestach dobrovoľníci odstraňovali košútovské úrady a na úradné miesta dosadzovali Slovákov. Zakladali miestne národné rady a vyvíjali národnobuditeľskú prácu. 2. januára zbor dobyl Žilinu. Na veľkom národnom zhromaždení 4. januára vystúpili s prejavmi Ľ. Štúr a J. M. Hurban. K dobrovoľníkom sa neprihlásil nik^{[chýba zdroj]}. Rovnako ani v Rajci a Prievidzi^{[chýba zdroj]}. V Turčianskej stolici bolo privítanie nadšené, darila sa i verbovka. Na Orave bolo prijatie chladné, v Ružomberku tiež, v Liptovskom svätom Mikuláši, kde bol rečníkom J. Kráľ sa podarilo naverbovať až štyri stotiny nováčikov (jednotka pod vedením J. Kráľa bola o niekoľko dní cisárskym komisárom rozpustená, keďže J. Kráľ chcel bojovať viac za sociálne, než národné požiadavky). V Banskej Bystrici Štúr naverboval ôsmich dobrovoľníkov, Zvolenu sa vyhol. Hurban v Brezne nepochodil, zato v Tisovci bol prijatý srdečne. Hlavná časť zboru pod Bloudkovým vedením postupovala z Liptova na Šariš a nakoniec v polovici februára 1849 dosiahla Košice.

Druhá časť zboru pod vedením Bórika sa mala presunúť cez Gemer. V Gemerskej stolici a v Muráni sa obyvateľstvo k dobrovoľníkom a cisárskym vojakom správalo nepriateľsky, vojaci odpovedali násilnými rekviráciami. Podžupan stolice sa rozhodol zmobilizovať miestne občianske gardy. Občianske gardy z Revúcej, Jelšavy, Ratkovej, Kamemian a Plešivca o sile 450 mužov, vo väčšine slovenskí evanjelici^{[chýba zdroj]}, nečakajúc na posily blžské a hodejovské a ani na samotného podžupana Szentmiklóssyho, 26. februára 1849 zaútočili na 400 slovenských dobrovoľníkov pri Muráni, spôsobiac im straty 16 mŕtvych, 38 ranených, 60 zajatých, 180 ukoristených zbraní s vlastnými stratami 1 raneného. Podľa D. Rapanta dobrovoľníkov zmiatla skutočnosť, že gardy sa rozprávali po slovensky a dobrovoľníci ich pokladali za vlastných, ako aj to, že miestne obyvateľstvo na nich strieľalo z pôjdov a okien^{[chýba zdroj]}. Po tomto neúspechu Bórikov oddiel spojil s hlavnými silami.

Po Muránskej porážke bol 1. zbor zreorganizovaný. V tomto období dosahoval silu 15 stotín po 120 – 160 mužov. Stotinám velili poručíci, práporom (4 stotiny) stotníci, ktorí podliehali Bloudkovi. Tento zbor operoval na východnom Slovensku v okolí Levoče, Košíc a Prešova. Ľ. Štúr navštívil Košice 24. februára, keď sa tam stretol s J. Záborským. B. Bloudek na čele asi 800 dobrovoľníkov obsadil Košice začiatkom marca. Štúr, Hurban a Hodža sa v okolí Košíc snažili verbovať nových dobrovoľníkov. Tzv. zimná výprava slovenského dobrovoľníckeho zboru trvala od decembra do februára až apríla, keď sa jednotky kvôli rozporom vo velení medzi Bloudkom a slovenskými dôstojníkmi (Bórikovcami, Kučerom a inými), rozvrátené a zdemoralizované rozpŕchli. Bloudek postupne prepustil väčšinu dobrovoľníkov a ustupoval späť na Moravu. 29. apríla 1849 sa zvyšok zboru presunul do Jablunkova na Morave, kde sa Bloudek vzdal velenia. Zvyšku, asi stovke organizovaných dobrovoľníkov velil Kučera[3].

Druhý samostatný zbor prenikol do Horného Uhorska v oblasti Myjavy. Velil mu B. Janeček, národnú agitáciu viedol Hodža. Celý zbor spadal pod velenie gen. Šimuniča. Operoval na juhozápade a juhu Slovenska. Pôvodný plán preniknúť cez Trenčiansku stolicu a Ponitrie do banských miest sa nepodarilo zrealizovať. V januári a marci 1849 sa zbor venoval výcviku a poriadkovej službe v oblasti Trnavy, Senice a Leopoldova. Zbor sa neskôr zúčastnil na obliehaní Komárna. Gen. Šimunič však obmedzoval nábor dobrovoľníkov aj agitačnú činnosť, takže počet dobrovoľníkov nepresiahol 1000 mužov. Začiatkom marca sa preto Janeček vzdal velenia, jeho funkciu prebral J. Francisci. Zbor sa následne 26. apríla spolu s cisárskymi jednotkami stiahol z komárňanskej pevnosti najprv do Prešporka, pri ďalšom presune 10. mája z Prešporka do Skalice väčšia časť dobrovoľníkov ušla^{[chýba zdroj]}. Dobrovoľnícka jednotka bola v Skalici spojená so zvyškom bývalého Bloudkoveho zboru.[4] Dovedna mala 16. mája 1849 asi 600 mužov. Slovenskí predstavitelia v tej dobe žiadali vládu vo Viedni o vytvorenie slovenskej domobrany o sile asi 20 000 mužov.

Rozpustenie slovenských dobrovoľníkov

Velením dobrovoľníckej jednotke v Skalici bol poverený Slovákom naklonený poľský dôstojník v rakúskych službách major Henrik Lewartowski. Jednotka mala vlastnú zástavu s rakúskym štátnym znakom a stužkami slovenských farieb[4]. Koncom júna sa jednotka presúvala do Zadunajska na pomoc rakúskym jednotkám. 29. júna v Rači za prítomnosti Štúra, Hurbana a Hodžu zložili vojenskú prísahu. Začiatkom augusta sa začala presúvať na stredné Slovensko s cieľom obsadiť banské mestá. Pri postupe sa k nej pridalo asi 300 organizovaných dobrovoľníkov z Liptova. 24. augusta sa im podarilo obsadiť Kremnicu a do konca mesiaca aj ostatné stredoslovenské banské mestá. V prvej polovici septembra potom zbor vytlačil maďarské gardy z Gemerskej stolice. V tomto období mal zbor asi 1200 mužov. Po obsadení Gemera sa pridalo asi 2500 ďalších.

Medzitým došlo 13. augusta k porážke uhorskej revolučnej armády v bitke pri Világoši. 20. októbra panovník František Jozef I. na návrh ministerskej rady a ministerstva vojny podpísal príkaz o rozpustení slovenského dobrovoľníckeho zboru. Zbor sa preto začal postupne presúvať do Prešporku, kde dorazil 10. novembra. 21. novembra 1849 v Prešporku slovenské dobrovoľnícke vojsko oficiálne rozpustené. Viedenská vláda sľuby dané slovenským predstaviteľom nikdy nesplnila.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Slovenské povstanie