Autonómne Slovensko

Ľudovít Štúr vyhlásil 18. septembra 1848 na všeľudovom zhromaždení samostatnosť Slovenska

Prvé myšlienky smerujúce k presadzovaniu väčšej slovenskej samostatnosti v rámci Habsburskej monarchie sa začali objavovať s príchodom osvietenstva v 18. storočí, ktoré viedlo k prvopočiatku slovenského národného obrodenia. Posilňovanie národnostného myslenia Slovákov bolo ovplyvnené aj vzrastajúcou maďarizáciou, ako aj represiami zo strany maďarskej šľachty voči miestnemu slovenskému obyvateľstvu v Uhorsku. S pribúdajúcimi neúspešnými pokusmi o získanie lepšieho postavenia a podmienok v rámci Uhorska (rovnoprávne zastúpenie v Uhorskom sneme, vyučovanie slovenského jazyku na školách a pod.) sa objavila potreba posilnenia vlastnej autonómie a získania slovenskej samosprávy, ktorá vyvrcholila v období romantizmu v polovici 19. storočia. Vtedajší slovenskí predstavitelia, ktorými bola prevažne slovenská inteligencia na čele so štúrovcami, formulovali požiadavku vlastnej slovenskej samosprávy, snemu a vyhradenia slovenského územia, na ktorom by platilo všeobecné volebné právo v Žiadostiach slovenského národa, ktoré boli vyhlásené 11. mája 1848. Po odmietnutí žiadostí zo strany Uhorského snemu a vydania zatykaču na predstaviteľov slovenského národného hnutia, ktorými boli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža, zapríčinili zmenu v postupe riešenia postavenia Slovákov v rámci Uhorska. Vtedajšie podmienky spolu s prebiehajúcim Maďarským povstaním spôsobili, že slovenskí predstavitelia uprednostnili vojenské riešenie pred diplomatickým. Za vedomia a tichej podpory viedenskej vlády a cisára Františka Jozefa I. začali slovenskí predstavitelia organizovať vojenské zbory vo Viedni a pripravovať ozbrojenú výpravu do Uhorska. 15. septembra 1848 bola vo Viedni vyhlásená Slovenská národná rada, ktorej boli podriadené slovenské vojenské zbory a ktorej sa mala podriadiť výkonná a politická moc na území Slovenska.[4]

Pamätný dom pani Anny Koléniovej na Myjave, v ktorom prvý krát zasadala Slovenská národná rada 19. septembra 1849

Slovenské dobrovoľnícke zbory o sile asi 500 mužov, doplnené dobrovoľníkmi prevažne českej, no aj inej národnosti, sa na čele s predstaviteľmi Slovenskej národnej rady zhromaždili na území Moravy a 18. septembra prekročili slovensko-moravské pohraničie a vstúpili na územie Horného Záhoria, ktoré tvorilo v minulosti historické centrum Veľkej Moravy. Predstavitelia Slovenskej národnej rady sa pri útoku prihlásili ku odkazu Veľkomoravskej ríše, ako spoločnej krajiny Slovákov a Čechov a nastávajúci boj označili za zámer vybojovať túto stratenú slobodu.[4]. Vojaci postupovali na Myjavu, ktorú v ten istý deň obsadili. Po obsadení bola vztýčená slovenská vlajka, no pri samotnom útoku bolo použitých hneď niekoľko slovenských zástav v rôznych farebných kombináciách (červeno-modro-biela, červeno-bielo-modrá a bielo-modro-červená)[5] a bolo zvolané všeľudové zhromaždenie, na ktorom vystúpili slovenskí predstavitelia. Na tomto zhromaždení Ľudovít Štúr vyhlásil v mene Slovenskej národnej rady autonómiu Slovenska v rámci Uhorska, vypovedal poslušnosť maďarskej vláde a šľachte a vyzval ľudí na boj za samostatnosť[4]. Politická, výkonná, súdna moc, ako aj vojenská správa na samostatnom území Slovenska podliehala Slovenskej národnej rade, ktorej sídlom sa stal dom pani Anny Kolenyovej, kde sa uskutočnilo jej prvé zasadnutie ako výkonného a reprezentačného orgánu Slovenska. Prvým predsedom SNR sa stal Jozef Miloslav Hurban. Odtiaľto bolo spravované územie a bola riadená činnosť Slovákov. Bola prijatá vlastná Slovenská vlajka a zástava Slovenskej národnej rady, ako aj vlastný erb a oficiálna pečať Slovenskej národnej rady. Tieto symboly sa stali územnými znakmi, ale boli povýšené aj na symboly samotného Slovenského národa.[5]

Veliteľ slovenského dobrovoľníckeho zboru kapitán Ján Francisci

Činnosť a moc na území Slovenska bola pôvodne riadená z Myjavy, neskôr však sa hlavným mestom stala Brezová pod Bradlom, kde bolo presunuté povstalecké velenie. Slovenská národná rada vydávala oficiálne listiny a dokumenty v mene samostatného Slovenska, ktoré potvrdzovala pečaťou a podpisom predsedu, viedla súdne procesy, prijímala delegácie a vydávala vojenské rozkazy. 22. septembra 1848 sa slovenské dobrovoľnícke zbory stretli prvý krát v bitke pri Brezovej pod Bradlom v boji s Uhorskými gardami, ktoré porazila. Na oslobodených územiach sa pri verbovaní do vojska pridali tisíce dobrovoľníkov a veľkosť armádneho zboru dosiahla približne 6 000 vojakov.[4] 26. septembra sa viedol neúspešný útok proti Senici, avšak 27. septembra bola obsadená Stará Turá a pripojená ku autonómnemu územiu. 28. septembra boli slovenské zbory porazené pri Poriadí v boji s cisárskym vojskom a uhorskou domobranou, čo viedlo ku rozpadu ozbrojených síl autonómneho Slovenska a to spolu so s faktom, že v cisárskom manifeste bolo povstanie označené za nezákonné, prinútilo predstaviteľov výkonnej moci a zvyšok vojakov ustúpiť a stiahnuť sa na Moravu. Tu na slovenské dobrovoľnícke zbory zaútočila pravidelná cisárska armáda a väčšinu z nich odzbrojila. Vedenie najvyššieho orgánu Slovenska sa vrátili do Viedne a neskôr, 7. októbra sa sídlom Slovenskej národnej rady v exile stala Praha. 20. októbra 1848 bol vydaný samostatný cisársky výnos,[6] v ktorom cisár prisľúbil zrovnoprávnenie všetkých národov v rámci ríše a autonómne Slovensko získalo status samostatného administratívno-politického celku. Od októbra 1848 začala Slovenská národná rada opäť aktívne vyvíjať svoju činnosť a pripravovať sa na znovu dobitie zabraného územia Slovenska. 14. novembra 1848 bola oficiálne povolené ministerstvom vojny sformovanie dvoch Slovenských zborov. Tieto vojenské dobrovoľnícke oddiely sformovala Slovenská národná rada, avšak teraz boli včlenené do cisárskej armády formou samostatných stotín o sile 400 dobrovoľníkov. Prvý slovenský zbor sa od 24. do 30. novembra pripojil k cisárskemu vojsku v Sliezsku a v decembri vstúpili na Kysuce. V priebehu decembra boli oslobodené mestá Čadca a Kysucké Nové Mesto. Jednotky však boli nútené stiahnuť sa na Moravu, avšak po príchode posíl boli 28. decembra 1848 znovu oslobodené mestá Čadca a Kysucké Nové Mesto. V bitke o Budatín boli 2. januára porazené maďarské gardy, ktoré sa opevnili na Budatínskom hrade a bol oslobodený Budatín.[7] Následne boli maďarské jednotky zatlačené do Turca a bol oslobodený Rajec a pokračovalo sa v oslobodzovaní banských miest. V januári až apríli 1849 už Slováci ovládali župy Turčiansku, Tekovskú, Hontianskú, Oravskú, Liptovskú, Spišskú, Šarišskú, Zemplínsku, Zvolenskú a Gemersko-malohontskú stolici[8], ktoré už tvorili oslobodené Slovenské územie a spadali pod Slovenskú národnú radu. Slovenské dobrovoľnícke zbory v týchto župách slúžili ako poriadková sila. Výkonná moc aj úrady spadali pod Slovenskú národnú radu a poriadkové služby na úradoch odstraňovali maďarských úradníkov a nahradzovali ich slovenskými. Oblastná moc na Slovensku bola riadená miestnymi národnými radami, ktoré zakladali poriadkové sily a okrem iného vyvíjali národnobuditeľskú činnosť. Vojenské sily postupne oslobodili aj významnejšie mestá, ktorými boli Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Banská Bystrica, Brezno, Tisovec a neskôr definitívne Košice v marci 1849. Druhý samostatný slovenský zbor prenikol z Moravy opäť na Záhorie a znovu získal Myjavu. Okrem nej sa pod slovenskú kontrolu dostali aj mestá Trnava, Senica a Leopoldov, kde pôsobili príslušníci zboru tiež ako poriadková služba a venovali sa výcviku. Zbor neúspešne obliehal Komárno a začiatkom marca 1849 sa stal veliteľom zboru kapitán Ján Francisci. Zbor sa neskôr po oslobodení väčšej časti slovenského územia stiahol do Bratislavy a odtiaľ sa presunul do Sklaice, kde sa 1. a 2. slovenský zbor zlúčili. K 16. máju 1849 bola sila slovenskej dobrovoľníckej armády približne 600 mužov. Velením slovenských vojakov bol v skalici poverený major Henkrik Lewartowski. Oddiel získal vlastnú zástavu s rakúskym štátnym znakom a stuhami v slovenskej trikolóre.[9] V júny slovenské oddiely prekročili rieku Dunaj a dostali sa tak do Zadunajska, aby podporili rakúske jednotky v boji proti maďarským gardám. 29. júna v Rači za prítomnosti vedenia Slovenskej národnej rady, slovenský vojaci zložili vojenskú prísahu Slovensku a Rakúskemu cisárstvu. Oddiely sa odobrali na stredné Slovensko, kde bolo potrebné obsadiť banské mestá, ktoré ešte neboli pod ich kontrolou. Ku slovenským jednotkám sa pridal oddiel liptovských dobrovoľníkov o sile 300 mužov a 24. augusta obsadili Kremnicu. Do konca mesiaca boli postupne oslobodené aj všetky ostatné banské mestá. Nakoniec zbor o sile 1 200 mužov zamieril na Gemer, kde porazil maďarské gardy a oslobodil tak Gemerskú stolicu, čím boli zo Slovenska vyhnané aj zvyšky maďarskej gardy a vládnej moci, reprezentujúcu maďarskí komisári z radov vysokej šľachty. Po tejto ofenzíve sa ku týmto ozbrojeným silám pridalo Ďalších 2 500 dobrovoľníkov.

Rozpustenie slovenských dobrovoľníkov

Po tom čo sa 13. augusta 1849 odohrala Bitka pri Világoši, začala viedenská vláda a cisársky dvor presadzovať absolutistické a centralistické usporiadanie krajiny. Cisár František Jozef I., tak nenaplnil požiadavku zachovania slovenskej autonómie. 20. októbra podpísal cisár príkaz na rozpustenie slovenského vojenského zboru, ktorý sa presúval do Bratislavy. Vojenské jednotky boli oficiálne rozpustené v Bratislave, 21. novembra 1849. S rozpustením slovenskej vojenskej sily zanikla aj Slovenská národná rada, čím autonómne spravované Slovenské územie stratilo vlastný výkonný orgán a Slovensko sa stalo integrálnou súčasťou Rakúskeho cisárstva.[10]