Saudská Arábia

Topografia

Na území Saudskej Arábie leží jedna z najvyprahnutejších púští sveta, kde teploty často vystupujú až na 45 °C. Na severe sa púšť an – Nafúd tiahne až do Jordánska a Sýrie. Úzka a vlhká pobrežná nížina na západe pozdĺž Červeného mora rýchlo prechádza do strmých hôr, ktorých vrcholky na severe v Hidžáze dosahujú 2 580 m n. m. a na juhu v pohorí Asír dokonca až 3 133 m n. m. Východne od pohorí krajina pomaly klesá do 240 km širokej púštnej náhornej plošiny ad-Dahná, ktorá zasahuje až k Perzskému zálivu. Prudké vetry a piesočné búrky bičujú púštnu a skalnatú krajinu vo vnútrozemí. Na JV sa rozkladá nehostinná púšť Rub´al-Chálí, v preklade prázdna štvrtina. Je to najväčšia súvislá piesočná púšť na svete; ľudoprázdna, monotónna a bez vody. Južné púštne hranice s Jemenom a Ománom sú vytýčené len neurčito. Veľká časť vnútrozemia je neprebádaná.

Púštna Saudská Arábia nemá stále rieky. Suché vádí sa plnia vodou len občas. Zdrojom života na púšti sú podzemné vody, vyvierajúce miestami na povrch. Okolo prameňov tak vyrástli husto osídlené oázy so závlahovým poľnohospodárstvom, kde sa pestuje palma datľová, banánovníky, figovníky a ďalšie druhy tropického a subtropického ovocia. Jediný národný park Asír o rozlohe 4 500 km² bol vyhlásený na južnej časti plytkých brehov Červeného mora, kde je chránený unikátny ekosystém koralových útesov.

V krajine nechýba vegetácia. Na jar v pohorí Asír kvitne množstvo rastlín, mesto at-Tá´if je známe ružami a pomarančovníkmi. V oázach rastú palmy, akácie, jalovce a tamarišky. Často tu sú vidieť stáda tiav a oslov. Voľne tu žijú leopardy, vlky, líšky, hyeny, priamorožci (vzácny druh antilopy), gazely, paviány, divé mačky, jazvece a rôzne druhy hadov. Sťahovavé vtáky z Európy odpočívajú pri ťahu na pobreží Červeného mora. Tradičným športom je sokoliarstvo. Bohatú faunu a flóru Červeného mora spopularizoval francúzsky bádateľ Jacques Cousteau.

Miera ženskej obezity je v Saudskej Arábii jedna z najvyšších na svete.[3]

Kameňovanie satana

Pôvodní obyvatelia vyznávajú islam a sú Arabi. Okrem nich tu ale dnes žije asi 8 200 000 prisťahovalcov a to z: Indie 1 500 000, Bangladéša 1 500 000, Filipín 1 200 000, Pakistanu 1 000 000, Maroka 1 000 000, Jemenu 800 000, Indonézie 600 000, Srí Lanky 400 000, Sudánu 250 000, Libanonu 150 000, Sýrie 100 000, Eritrey 100 000, Turecka 80 000, Európy 70 000 a USA 30 000.

Národným náboženstvom je islam, ktorý oficiálne vyznáva 100 % obyvateľstva. Neoficiálne údaje sú ale nasledovné: sunnitskí moslimovia 81,5 %, šiitskí moslimovia 11 %, katolíci 3,5 %, 2,5 % hinduisti a 1,5 % budhisti.

Dnes v zemi žije cez dvadsaťdeväť miliónov obyvateľov. Pôvodné domorodé obyvateľstvo Saudskej Arábie je v porovnaní so susedskými arabskými štátmi etnicky aj jazykovo homogénnejšie. Odhaduje sa, že 15 % občanov krajiny tvoria šiiti, ktorí obývajú prevažne Východnú provinciu. Hovorová arabčina sa delí do troch hlavných dialektov. To sú dialekt hidžazský, nadždský a zálivový.

V súvislosti s migráciou pracovnej sily do zeme, ktorá prebieha už niekoľko desaťročí, môžeme dnešné obyvateľstvo rozdeliť na domorodých občanov, usadených imigrantov (väčšinou z iných arabských krajín) a imigrantov neusadených, ktorých reprezentujú ázijskí robotníci, predovšetkým z Pakistanu a Indonézie. Demografia saudských občanov hovorí v prospech mladších ročníkov. V roku 2007 bolo 37,5 % Saudov mladších ako 15 rokov a 59,3 % sa pohybovalo vo veku 15 – 64 rokov.

Je založené hlavne na spracovaní a vývoze ropy. Rozvíjajú sa pozoruhodným tempom aj iné odvetvia priemyslu a služieb. Krajina patrí medzi bohatšie krajiny sveta.

Ropa bola síce objavená už v 30. rokoch, ale až do konca 2. svetovej vojny z nej zem nemala žiadny úžitok. Príjmy plynuli hlavne od pútnikov navštevujúcich sväté mestá Mekku a Medinu. Ale v roku 1973 krajiny OPECu (Organizácia krajín vyvážajúcich ropu) so silným saudským vplyvom výrazne obmedzili ťažbu, čo viedlo k prudkému nárastu cien, ktorý mal ďalekosiahle následky pre svetovú ekonomiku. Saudská Arábia znárodnila náleziská ropy, ktoré boli do toho času v rukách zahraničných ropných spoločností.

Od roku 1980 však napätie na trhu poľavovalo. V období iránsko-irackej vojny v rokoch 1980 – 88 vláda ťažbu zvýšila, aby zabránila prudkému nárastu cien. V 90. rokoch však Saudská Arábia nebola schopná odvrátiť pokles cien, ktoré sa dostali na najnižšiu historickú úroveň. Okrem toho vynaložila 64 miliárd dolárov na vojnu v Perzskom zálive vrátane 16,8 miliárd vyplatených v hotovosti USA, ktoré do oblasti vyslalo cez 400 000 vojakov. Roku 1994 vláda uvažovala o drastických rozpočtových škrtoch, aby rozpočet vyrovnala a oznámila reštrukturalizáciu svojho dlhu voči americkým zbrojárskym spoločnostiam. Rozhodla aj o čiastočnej privatizácii štátnych podnikov.

Ropné polia, ktoré sú zdrojom takmer všetkého bohatstva zeme, ležia na východe krajiny pri Perzskom zálive. Najväčšie ropné pole na svete Ghawár je 241 km dlhé a 35 km široké a ťaží sa tu 5 miliónov barelov denne. Je tu ďalších 14 ropných polí. Rozvojové plány založené na bohatstve z ropy zahŕňajú výstavbu bytov a škôl a zásobovanie vodou. Školstvo je bezplatné, ale negramotnosť zostáva vysoká (takmer 60 %), na výstavbu bytov sa zadarmo poskytujú pozemky a bezúročné pôžičky. V období 1980 – 95 bolo vybudovaných asi 2000 tovární.

Takisto veľké investície smerovali do poľnohospodárstva. Aj keď je možné poľnohospodársky využívať len 2 % územia (orná pôda), bohaté dotácie zvýšili produkciu obilnín zo 130 000 ton v roku 1980 na 3,9 milióna ton v roku 1992. Roku 2010 to bolo 2 mil. ton. Môžeme teda povedať, že krajina je dnes v produkcii obilnín sebestačná. Boli vybudované rozsiahle umelo zavlažované zeleninové záhrady, chránené umelohmotnými plachtami. Poľnohospodárstvo, ktoré zamestnáva asi 13 % obyvateľov Saudskej Arábie v oázach, roztrúsených po celej krajine, vytvára asi jednu desatinu HDP. Obrovské zásoby ropy a zemného plynu v saudskej časti Perzského zálivu urobili zo Saudskej Arábie najväčšieho exportéra ropy na svete.

Osmanskí Turci ovládali severozápadné oblasti krajiny od 16. do začiatku 20. storočia. Počas 1. svetovej vojny boli vytlačení Arabmi, ktorých povstanie zorganizoval britský plukovník T. E. Lawrence (legendárny Lawrence z Arábie). Otcom modernej Saudskej Arábie bol však Ibn Saúd, ktorý v kmeňových vojnách v rokoch 1902 – 1924 zjednotil 4 hlavné oblasti Nadžd, al-Hása, Hidžáz a Asír. V roku 1932 vyhlásil kráľovstvo Saudská Arábia a stal sa jej prvým panovníkom. Kráľ zomrel v roku 1953.

Ďalší panovníci:

• Saúd Ibn Abdalazíz (1953 – 1964) bol na základe konsenzu členov kráľovskej rodiny a islamských učencov nútený abdikovať v prospech Fajsala a emigrovať do Grécka, kde roku 1969 zomrel.

• Fajsal (1964 – 1975): s jeho vládou sú spojené modernizačné reformy na poli ekonomickom, sociálnom a technologickom. Za jeho vlády začala vysielať prvá saudská televízna stanica a dievčatám bolo umožnené začať navštevovať školy (Beling, 1980: 125an.). Podnietil vznik Organizácie islamskej konferencie (OIC) a utužil saudsko-americké vzťahy. Bol zavraždený svojím synovcom a jeho nástupcom sa stal Chálid.

• Chálid (1975 – 1982)
• Fahd (1982 – 2005): v roku 1993 kráľ Fahd pristúpil k vytvoreniu šesťdesiat členného nevoleného poradného zhromaždenia. V krajine neexistuje oficiálne opozícia. Jedinými kritikmi režimu sú islamskí radikáli a obrancovia ľudských práv. V polovici 90. rokov kvôli zhoršenému zdravotnému stavu odovzdal kráľ Fahd moc svojmu nevlastnému bratovi korunnému princovi Abdalláhovi.

• Abdalláh (2005 – 2015): Abdalláhove vedenie domácej politiky sleduje zachovanie mocenského štatútu quo, pretože ten vyhovuje záujmom saudskej kráľovskej rodiny. Na jednu stranu sa jeho vláda nesie v znamení liberálnych ekonomických reforiem, ale na druhej strane neprichádza významnejšie uvoľnenie spoločenských pomerov v krajine. Kráľovskú rodinu tvorí 5000 princov, ktorí stoja v čele mnohých vládnych úradov.

• Salmán (od 2015)

Cestovný ruch je v tejto prísnej islamskej krajine obmedzený takmer výlučne na moslimských pútnikov navštevujúcich posvätné miesta Mekku a Medinu. Jednotlivcom sa vstupné víza spravidla neudeľujú.

Mekka je Mohamedovo rodisko a najposvätnejšie mesto a najvýznamnejšie pútnické miesto moslimov. Jedným z piatich pravidiel islamu je aspoň raz v živote navštíviť Mekku.

Prístav Džidda na pobreží Červeného mora je obchodným a diplomatickým centrom krajiny a zároveň vstupnou bránou pútnikov, ktorí sa každoročne v počte presahujúcom 1 milión vydávajú do Mekky a Mediny. Sväté mesto Mekka leží 70 km na východ od Džiddy v úzkom údolí medzi kopcami a hradmi. Mesto je preslávené Veľkou mešitou Haram so svätyňou Ka´ba, kde sa nachádza Čierny kameň, ktorý v dávnej minulosti spadol z neba. Medina, mesto ležiace 180 km od pobrežia Červeného mora, je chránené dvojitými hradbami s deviatimi bránami. V miestnej mešite sú hroby Muhammada, jeho dcéry Fatimy a chalífa Omara. Je tu takisto islamská univerzita. Všetci moslimovia sa snažia aspoň raz v živote navštíviť Mekku a Medinu. Ľuďom iného vyznania je vstup do týchto miest prísne zakázaný. V niektorých rokoch počet pútnikov vykonávajúcich tradičný hadždž (púť) dosiahol podľa odhadu až 2,5 milióna.

Hoci má krajina veľký potenciál, čo sa týka cestovného ruchu (pobrežie Červeného mora napr.), zatiaľ konzervatívne odmieta iný druh turizmu ako náboženský.

Počas prvých dvoch saudskoarabských päťročníc (1970 – 1979) došlo k výraznému rozvoju infraštruktúry. V krajine je zhruba 184 000 km spevnených ciest, z toho asi 53 800 km je asfaltových. Dĺžka železníc je asi 2 400 km a do železničnej dopravy vláda investuje veľké peniaze.

V krajine sa nachádza cez 215 letísk, z ktorých medzinárodné sú Rijád, Džidda, Dammám a Tabuk. Čo sa týka námornej dopravy, Saudská Arábia mala roku 2010 k dispozícii 74 obchodných lodí a najväčšími prístavmi sú Džidda, Dammám, Jubail a Janbu, ktorými prechádza 95 % námornej dopravy. Sieť ropovodov a plynovodov dosahuje dĺžky asi 9 000 km. Počet pevných liniek roku 2010 presahoval 4 milióny a počet mobilných telefónov 51 miliónov. Počet užívateľov internetu, ktorý je cenzúrovaný (vláda blokuje prístup k niektorým stránkam), bol roku 2009 necelých 10 mil.

Námestie Díra, kde prebiehajú verejné popravy.[4]

V Saudskej Arábii neexistuje voľná politická súťaž a záujmy zeme splývajú do veľkej miery so záujmami saudskej kráľovskej dynastie. Okrem vedenia profesijných, študentských a iných organizácií majú obyvatelia právo voliť len obecné rady. Výkonná a zákonodarná zložka moci je úplne podriadená vládnucej vrstve, a o to prekvapivejšia je relatívna nezávislosť justície. V porovnaní s minulosťou začína hrať v politickom živote krajiny viditeľnejšiu rolu nekonsolidovaná opozícia.

Saudi síce disponujú nesmiernym prírodným bohatstvom, ale jeho celospoločenské využitie je limitované účelovou medzinárodnou politikou, rigidnými vnútornými pomermi a klimatickými podmienkami.

Zahraničná politika

Kráľ Abdalláh a prezident USA Barack Obama v roku 2014

Zahraničná politika Saudskej Arábie je založená predovšetkým na strategickom a pragmatickom partnerstve so Spojenými štátmi, ktoré na oboch stranách spôsobuje značné napätie. V roku 2003 sa vzájomné vzťahy zhoršili, keď krajina odmietla akúkoľvek účasť vo vojne s Irakom.

V súčasnosti je najvýznamnejším regionálnym rivalom Saudskej Arábie šiitský Irán. Vzájomné vzťahy oboch krajín sú veľmi komplikované. V súčasnosti aj napriek vonkajšiemu zdaniu pokojného spolužitia, podporovaného vzájomnými návštevami na najvyššej úrovni, je cítiť napätie, ktoré je determinované aspektami politickými, náboženskými, ekonomickými a bezpečnostnými. Spor týchto krajín možno vnímať ako rivalitu v rámci zachovania mocenskej rovnováhy v regióne Blízkeho východu, kde si každý z aktérov stráži svoje záujmy. Politika kooperácie medzi týmito štátmi na teraz, aj z dôvodu spoločného členstva v OPECu a regulácii cien ropy, nie je veľmi pravdepodobná.

Saudská Arábia významne posilnila svoj vplyv v regióne Zálivu založením Rady pre spoluprácu arabských krajín v Zálive (1981), ktorá koordinuje hospodárske, bezpečnostné a sociálne politiky tamojších krajín. Takisto Saudská Arábia vníma ako jednu zo svojich zahraničnopolitických priorít vyriešenie palestínskej otázky. Z toho vyplýva, že úhlavným nepriateľom krajiny aj naďalej zostáva Izrael. Je zjavné, že toto nepriateľstvo nie je z arabskej strany neprekonateľné. Dôkazom toho je Arabská mierová iniciatíva predložená roku 2002 na summite Ligy arabských štátov v Bejrúte práve Saudskou Arábiou. Iniciatíva požadovala stiahnutie Izraela z okupovaných území vrátane východného Jeruzalema výmenou za normalizáciu vzťahov. Táto iniciatíva bola bojkotovaná radikálnymi kruhmi na obidvoch stranách barikády a nedošlo k jej naplneniu.

Vývoz (2006)

Na počiatku 21. storočia už nič nenapovedá tomu, že sa saudská ekonomika zrodila len v tridsiatych rokoch 20. storočia ako ekonomika závislá výhradne na príjmoch z každoročných náboženských pútí do Mekky. Saudská ekonomika prešla na prelome tisícročia mnohými liberalizujúcimi reformami. Roku 2005 krajina vstúpila do Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Čo sa týka otvorenosti a slobody ekonomického prostredia, obsadila 54. miesto v indexe ekonomickej slobody pre rok 2011, a predbehla tak napríklad Poľsko a Francúzsko a z krajín regiónu aj Kuvajt.

Saudská ekonomika je úplne závislá na ťažbe ropy a jej exporte. Ropný priemysel je lokalizovaný do dvoch hlavných stredísk: Džubajl na pobreží Perzského zálivu a Janba na pobreží Červeného mora. Tieto dve oblasti môžeme právom nazvať srdcom saudskej ekonomiky. Ťažba ropy a petrochemický priemysel prinášajú do štátnej pokladnice každoročne cez 90 % všetkých príjmov. Z dlhodobého hľadiska je situácia neúnosná a preto sa v krajine od nástupu kráľa Abdulláha (2005) pripravuje druhá etapa ekonomických reforiem, ktoré by mali zaistiť premenu priemyselného hospodárstva na ekonomiku poznania, čo by vo svojom dôsledku malo znamenať významné zníženie závislosti na ťažbe ropy a zároveň vyššiu účasť obyčajných Saudov na pracovnom trhu.

Závislosť na svetovom trhu s ropou neumožňuje efektívnu a predikovateľnú tvorbu štátneho rozpočtu, a to obzvlášť pokiaľ vezmeme do úvahy skutočnosť, že saudský verejný sektor je podriadený 5 – ročnému ekonomicko-kultúrnemu plánu (Ramady, 2010: 16).

Deviaty 5 – ročný ekonomicko-kultúrny plán pre roky 2010 – 2014, predkladaný ministerstvom hospodárstva a plánovania, sleduje tieto ciele: rovnomerný rozvoj provincií, rozvoj sociálneho štátu, diverzifikácia ekonomiky (podpora high-tech, turizmu, solárnej energetiky), podporu rastu súkromného sektora, nastavenie limitov pre trvale udržateľný rozvoj (predovšetkým v otázke vodných zdrojov) a aj cez nízku mieru nezamestnanosti, ktorá v roku 2009 predstavovala 5,4 %, podporu zamestnanosti saudských občanov, ktorí by nahradili zahraničných gastarbeiterov.

Hustota zaľudnenia (obyv./km²)

Najväčšími saudskými mestami sú Rijád-hlavné mesto (4 725 000), Džidda (3 234 000), Mekka (1 484 000), Medina (1 104 000) a Dammám (902 000). Saudskú Arábiu tvorí 13 provincií:

1. al-Baha
2. al-Hudud aš-Šamalíja
3. al-Džauf
4. al-Medina
5. al-Kásim
6. al-Rijád
7. aš-Šarkíja (Východná provincia)
8. Asír
9. Hajl
10. Džizán
11. Mekka
12. Nadžrán
13. Tabuk

1. JEŽOVÁ, M. – BURGROVÁ, H. (eds.): 2011. Současný blízký východ. Politický, ekonomický a společenský vývoj od druhé světové války do současnosti. Barrister & Principal
2. KOLEKTÍV AUTOROV.: 1998. Všechno o Zemi. Reader´s Digest Výběr, spol. sro.(Z anglického originálu Guide to Places of the World. Reader´s Digest Association Limited, London, 1996, 3., revidované vydanie)
3. AL-RASHEED, M – VITALIS, R. (eds.): 2004. Counter-Narratives. History. Contemporary Society, and Politics in Saudi Arabia and Yemen. New York: Palgrave – Mcmillan.
4. BERÁNEK, O.: 2007 Saúdská Arábie mezi tradicemi a moderností. Praha: Volvox Globator.
5. CORDESMAN, A. H. : 2003. Saudi Arabia Enters 21st Century. Westport: Praeger.
6. FINLAN, A.: 2009 The Gulf War of 1991. New York: Rosen Publishing.
7. JEFFREYS, A.: 2011. The Report. Saudi Arabia. London: Oxford Business Group.
8. KECHICHIAN, R. A.: 2001. Succession in Saudi Arabia. New York Palgrave.
9. KEMPE, S. – DIRKS, H.: 2008. „Layla Lakes, Saudi Arabia: The World – Wide Largest Lacustrine Gypsum Tufas“. In: Acta Crasologica 37/1. Postojna: Slovenian Academy Of Sciences And Arts, Scientific Research Center of The Slovenian Academy Od Sciences And Arts, 7 – 14
10. MAISEL, S – SHOUP, J. A.: 2009. Saudi Arabia and the Gulf Arab States Today. An Encyclopedia of Life in the Arab States. Westport: Greenwood Press.
11. NISHA, V.: 2010. Slow Reform. Protection of Migrant Domestic Workers in Asia and the Middle East. New York: Human Rights Watch.
12. RAMADY, M.A.: 2010. The Saudi Arabian Economy. Polices. Achievements, and Challenges. New York: Springer
13. SAYEN, G.: 2003. „Arbiration, Conciliation, and the Islamic Legal Tradition in Saudi Arabia“. In: University of Pennsylvania Journal of International Economic 24. Philadelphia: University of Pennsylvania Law School, 905 – 958
14. SHOULT, A. – ANWAR, H.: 2006. Doing Business with Saudi Arabia. London: GMB Publishing Limited.
15. SCHLESINGER, A. M.: 2007. The Saudi Royal Family. New York: Chelsea House Publishers.
16. VINCENT, P.: 2008. Saudi Arabia. An Enviromental Overview. London: Taylor & Francis.
17. WINBERG, C.: 2006. Saudi Arabia. A Modern Reader. Indianaolis: University of Indianapolis Press

Časť uvedených informácií pochádza z tejto literatúry

1. BBC:
2. Centrum kráľa Abdal azía pre národný dialóg:
3. Human Rights Watch:
4. Guardian:
5. Index of Economy Freedom:
6. Ministerstvo hospodárstva a plánovania Saudskej Arábie:
7. OECD:
8. Saudi Arabian General Investment Authority:
9. Štatistický úrad Saudskej Arábie:
10. Vládna osvetová kampaň pre spotrebu vody:

1. UNGEGN List of Country Names Submitted by the Working Group on Country Names 17. July 2017
2. Jörg Matthias Determann. A Dictionary of Written Arabic 2013 S. 77
3. Global Prevalence of Adult Obesity [online]. [Cit. 2008-01-29]. Dostupné online.
4. Saudi Justice? [online]. . Dostupné online. (anglicky)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Saudská Arábia