Fajsal (Saudská Arábia)

Jeho meno sa uvádza v tvaroch:

• Fajsal[2][3]
• Fajsal II.[4]
• Fajsal ibn Abd al-Azíz[5]
• Fajsal ibn Abd al-Azíz Ál Suúd[6]
• Fajsal ibn Abd al-Azíz ibn Abd ar-Rahmán Ál Suúd[7]
• Fajsal ibn Abd al-Azíz ibn Abd ar-Rahmán ibn Fajsal ibn Turkí ibn Abd Alláh ibn Muhammad ibn Suúd
• Fajsal ibn Abd al-Azíz (ibn Abd ar-Rahmán) Ál Fajsal Ál Suúd[8]

Namiesto tvaru Fajsal môže byť (v slovenčine skôr zriedkavý) variant prepisu Faisal. Namiesto tvaru ibn môžu byť iné varianty prepisu (napr. bin) - pozri v článku ibn. Namiesto tvaru Abd al-Azíz môžu byť iné varianty prepisu - pozri v článku Abd al-Azíz. Namiesto tvaru Abd ar-Rahmán môžu byť iné varianty prepisu - pozri v článku Abd ar-Rahmán. Namiesto tvaru Suúd môžu byť iné varianty prepisu (Su′úd, Saúd, Sa′úd) - pozri v článku Saúdovci.

Okolo roku 1958, za vlády kráľa Saúda, vyvrcholila v krajine finančná a politická kríza. Vnútri kráľovskej rodiny tak vznikli dve opozičné skupiny proti Saúdovi, jedna chcela nastoliť konštitučnú monarchiu, druhá zdôrazňovala nutnosť ekonomických reforiem – v jej čele stál princ Fajsal. Na nátlak svojich bratov odovzdal v roku 1958 kráľ Saúd Fajsalovi široké právomoci a 2. novembra 1964 Fajsal zasadol na trón.

Počas svojej vlády skutočne vykonal niekoľko ekonomických reforiem, štát sa významne modernizoval, investované boli veľké sumy do infraštruktúry, zdravotníctva a školstva. Modernizácia bola umožnená prudkým rastom príjmov z vývozu ropy. Ekonomický život sa významne priblížil kapitalizmu, napriek tomu Fajsal roku 1970 zaviedol plánovanie na päťročnice typické pre socialistické štáty. Roku 1962 oficiálne zrušil otroctvo.

Politický systém sa za Fajsala nezmenil, moc kráľa zostala takpovediac absolútna, volanie po ústave Fajsal odmietol známym výrokom „Našou ústavou je Korán.“. Ideologický dôraz bol kladený na panislamizmus (ktorým chcel vytlačiť z regiónu socializmus a arabský nacionalizmus), antikomunizmus a podporu Palestínskym Arabom. Fajsal odmietol nadviazať akékoľvek vzťahy so Sovietskym zväzom a štátmi východného bloku, jeho základným názorom bolo, že komunizmus a islam sú nezlučiteľné ideológie. Často zdôrazňoval tiež podobnosť komunizmu a sionizmu. Za svojich nepriateľov považoval panarabskú politiku v regióne, najmä egyptského prezidenta Džamála an-Násira a líbyjského vodcu Muammara Kaddáfího. Zblížil sa naopak s Násirovým nástupcom Anwarom as-Sádátom, na ktorého odklon od Sovietskeho zväzu mal zrejme vplyv. V roku 1973 patril k hlavným strojcom celosvetovej ropnej krízy, ktorú vyvolal na protest proti západnej podpore Izraela v Jomkipurskej vojne. Začal potom tiež masívne financovať palestínske organizácie, čo veľmi zvýšilo jeho prestíž v arabskom svete. Veľmi rozšíril svoj vplyv tiež v Pakistane, kde po ňom pomenovali niekoľko miest a mešít.

Vnútri štátu voči nemu rástla opozícia medzi islamskými duchovnými a v armáde. Roku 1969 Fajsal nechal pozatýkať stovky dôstojníkov, keď za jeho vlády starostlivo budovaná tajná služba údajne odhalila prípravy na vojenský štátny prevrat. 25. marca 1975 Fajsala zavraždil jeho synovec Fajsal ibn Musájd. Išlo pravdepodobne o pomstu za smrť ibn Musájdovho otca, ktorý bol zastrelený na demonštrácii proti zavedeniu televízie v Saudskej Arábii. Fajsal ibn Musájd bol odsúdený na smrť a verejne popravený. Na trón potom nastúpil kráľ Chálid bin Abd al-Azíz.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Fajsal (Saudská Arábia)

• Heslo in: Encyclopedia of World Biography
• Profil na Saudi.net

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Fajsal bin Abd al-Azíz na českej Wikipédii.