Alfred Grosz

Absolvoval právnickú a poľnohospodársku akadémiu v Prešove a v Košiciach a študoval na katedre telesnej výchovy v Budapešti. Po krátke dočasnej profesúre v Jászberényi sa usadil v Kežmarku. Od roku 1922 pôsobil na kežmarskom lýceu. Neskôr v rokoch 1945 - 1948 na gymnáziu v Spišskej novej Vsi. Bol vynikajúcim pedagógom, ale aj prvým profesorom telesnej výchovy na Slovensku. So svojimi žiakmi chodil na vychádzky do Vysokých Tatier, organizoval pre nich lyžiarske školenia a exkurzie, približoval im horolezeckú techniku a prvú pomoc na horách. Pre chudobných žiakov mal vždy naporúdzi niekoľko kompletov horolezeckých a lyžiarskych potrieb, ktoré kupoval z vlastných peňazí. Nemecké okupačné orgány mu v rokoch okupácie, počas druhej svetovej vojny zakázali všetky mimoškolské styky so školskou mládežou.[1] Bol autorom mnohých článkov a esejí o Vysokých Tatrách.

Turistike sa začal venovať v roku 1900, kedy vystúpil JV stenou na Jahňací štít. Od roku 1902 sa plne venovalhorolezectvu. V rokoch 1905 - 1945 urobil vyše 100 prvovýstupov, mnohé veľmi ťažké, napríklad v roku 1912 na Ľadovú kopu (2 602 m n. m.) vytýčil cestu, ktorá mnoho rokov patrila medzi najťažšie v Tatrách, ale aj iné v masíve Kežmarského štítu, Gerlachovského štítu, na Bradavicu, Satan a veľa iných. Ako prvý stál napríklad na Skorušiniakovej veži (1 804 m n. m.) v masíve Mlynára. Bol jedným z popredných horolezcov, ktorí uskutočnili mnohé prvovýstupy v zimnom období. V roku 1911 na Ostrý štít, v roku 1913 na Voliu vežu (2 355 m n. m.), Žabiu vežu (2 338 m n. m.) a Žabieho koňa - je to najnižšia veža (2 291 m n. m.) v pohraničnom hrebeni nad Mengusovskou dolinou. V roku 1914 vystúpil na Hrebeň bášt v masíve Satana a Rumanov štít.

Jeho najčastejšími spoločníkmi na týchto horolezeckých výpravách boli Tibold Kregczy, Lajos Rokfalusy, Gyula A. Hefty, István Laufer a iní, ale často aj študenti kežmarského lýcea. Svojich študentov viedol k láske k turistike, horolezectvu, prírode, športovaniu a lyžovaniu, organizoval pre nich výlety do Vysokých Tatier. V lýceu pod jeho vplyvom vyrástli mnohí horolezci ako napríklad Klara Hensch, Ferenc Bányász, Georg Lingsch, Gabriel Seide a iní.

Už ako mladý študent bol členom Uhorského karpatského spolku. Patril však medzi tých, ktorí vystupovali proti konzervatívnemu smeru, ktorý v tom čase vládol na konci 19. storočia. Po jeho zániku bol v Maďarskom turistickom spolku (Magyar Turista Egyesület) a bol funkcionárom v Karpatskom spolku (Karpathenverein). Bol jedným z prvých záchranárov Tatranskej záchrannej organizácie, ktorá bola založená v roku 1913: "Tátrai Önkéntes Bizottság Mento (TŐBM), podieľal sa na záchranných prácach, školil nových členov horskej služby (aj po Druhej svetovej vojne). Úzko spolupracoval s poľskými záchranármi a horolezcami.

• Od roku 1906 uverejňoval články a eseje na rôzne témy dotýkajúce sa Vysokých Tatier v maďarských a nemeckých časopisoch venujúcich sa turistike, cestovnému ruchu a horolezectvu. Písal aj pre poľské časopisy a noviny. Okrem popisu nových turistických a horolezeckých ciest alebo článkov napríklad "Drei Tátratouren" (Jahrbuch des Ungarischen Karpathen-Vereines - Ročenka Uhorského karpatského spolku 1906), "Die Ratzentürme" (tamže 1914), "Die erste Durchkletterung der Südwand des Markasitturmes" (tamže 1917), písal o záchrane, napríklad v článku "Das Freiwillige Rettungskomitee der Tatra" (tamže 1914), "A fecsketoronyi katasztrófa" (Nešťastie v Lastovičej štrbine) (Turistág Lapja 1925).
• Priekopníckou bola práca o lavínach: "Uber die in der Hohen Lawinenverhältnisse Tatra" (Ročenka Uhorského karpatského spolku 1916) a o ochrane tatranskej prírody "Schafft einen Naturschutz für die Tatra" (Karpathen Post 1934, Nr. 12).
• Publikoval veľa článkov o histórii cestovného ruchu: "Die Rolle der Zipser in der Erschließung der Hohen Tatra, Wer war der erste Bergsteiger der Spitze Lomnitzer" (1922-1923 Turistaság és alpinizmus), ("Die Karpathen" 1941, číslo 4), "Der Anteil unserer Erschließung der Anstalt der Hohen Tatra" (Kežmarok 1942), "Wer war der Erstbesteiger der Spitze Gerlsdorfer"("Karpatenjahrbuch", Stuttgart 1971).
• Napísal knihu, ktorá je jedným zo základných pilierov histórie cestovného ruchu vo Vysokých Tatrách: "Die Vysoké Tatry, Geschichte des Karpatenvereins" (Stuttgart, 1962).
• Písal o názvosloví Vysokých Tatier a ich podhoria "Käsmark Kesmark oder? ("Die Karpathen" 1942, No. 2), "Auf den Spuren der Hinzen" (tamtiež 1943, č 3-4), i o ľuďoch, ktorí pôsobili vo Vysokých Tatrách: "Josef Dery;Ein Pioneer der Tatraturistik" (Karpathen Post 1937, číslo 43), "Siedemdziesięciopięciolecie Dr Gyula Komárnická" ("Taternik". 1960, č 3-4).
• Okrem toho, od roku 1917 veľmi ochotne poskytoval zo svojho archívu mnohé záznamy a fotografie autorom tatranských sprievodcov, ktoré boli použité v maďarských, poľských, nemeckých a slovenských turistických a horolezeckých sprievodcoch. (napríklad "Wierchy " 1933).
• Počas Prvej svetovej vojny bojoval tri roky na talianskom fronte v Alpách. Počas Druhej svetovej vojny žil na Spiši v Kežmarku.
• Po vojne, väčšina Spišských Nemcov bola vysídlená zo Spiša a zo Slovenska. Alfred Grosz mohol zostať. Vtedajší predstavitelia štátu uznali jeho zásluhy. Podľa jeho poslednej vôle, jeho popol bol po smrti rozptýlený vo Vysokých Tatrách[2][3][4][5]

• Záznam o narodení a krste v matrike záznam číslo 39 – evanjelická farnosť; pokrstený ako Alfréd Vilmoš Gyula Grósz