Anton Padovský

Narodil sa v bohatej lisabonskej rodine ako Fernando Martins de Bulhões. Jeho matka Mária pochádzala zo slávneho rodu Treverského. No aj napriek tomu svojho syna vychovala viac po kresťansky než po šľachticky.

V pätnástich rokoch ho prijali do Rádu svätého Augustína. Táto rehoľa sa venuje najmä štúdiu Svätého Písma v čom Fernando vynikal. V Lisabonskom kláštore ho ale pri štúdiách vyrušovali návštevy príbuzných, a preto sa rozhodol požiadať o preloženie inam. Bol preložený do Coimbry, kde získal teologické vzdelanie. Vtedy mal 25 rokov.

O niekoľko rokov neskôr zomrelo mučeníckou smrťou v Maroku niekoľko františkánov a ich ostatky boli prevezené do Portugalska, kde sa konal aj ich pohreb, na ktorom sa Fernando zúčastnil. Príbeh františkánov naňho prudko zapôsobil a prial si ich nasledovať. V dôsledku toho odišiel od augustiniánov.

Po tom čo ho zasiahol príbeh františkánskych mučeníkov sa pridal k Menším bratom – františkánom v Coimbre a prijal meno Anton. Chcel ísť šíriť vieru medzi africké národy, preto sa aj do Afriky vybral. Po krátkom pobyte na africkom kontinente však ochorel a musel sa liečiť, preto sa musel vrátiť do Európy. Loď, na ktorej sa plavil do Európy ale stroskotala a búrka ju vrhla na pobrežie Sicílie.

Anton potom prebýval v kláštore v Messine.

Potom čo sa aspoň čiastočne uzdravil sa odobral do Assisi, aby spoznal zakladateľa rehole – svätého Františka Assiského. Stretol sa s ním a prosil ho, aby ho prijal do niektorého z talianskych kláštorov, no neuspel lebo ešte nebol dostatočne uzdravený.

Nakoniec bol predsa len prijatý. Vstúpil do malého kláštora pri talianskom Forli, kde v tom čase žili len štyria bratia. Anton bol veľmi pokorný, mlčal o svojom pôvode a vykonával aj tie najhoršie práce. Po čase bol poslaný priamo do Forli, aby tam prijal kňazskú vysviacku. V meste bolo zhromaždených množstvo rehoľných čakateľov na sviatosť kňazstva, františkáni a dominikáni. Pred slávnostným jedlom boli vyzvaní, aby predniesli duchovnú reč. Nikto nenabral dostatok odvahy prehovoriť, a tak sa slova ujal novokňaz Anton. Sprvu hovoril jednoducho a nesmelo ale po chvíli sa osmelil a začal hovoriť veľmi výrečne a so značnou učenosťou. Všetci žasli. Následne bol vyslaný na štúdiá a venoval sa kázaniu.

Ryby počúvajúc sv. Antona od Josepa Benlliurea

Anton kázal v kostoloch, na námestiach a dokonca aj na plážach. Niekedy ho údajne počúvalo až 30-tisíc ľudí.

Legenda hovorí, že keď kázal v talianskej Rimini pri pobreží a nikto ho nechcel počúvať, ryby vystrkovali z vody hlavy, aby mohli počuť jeho hlas. Všetci Riminčania sa po tomto zázraku obrátili. Iná legenda zase hovorí, že raz sa svätý Anton nestihol vrátiť do svojho kláštora, a zostal teda ako hosť grófa Zina Camposampiera v Padove. Hostiteľ videl Antona ako v rukách choval malého Ježiška (takto býva často vyobrazený).

V talianskej Padove sa stávalo, že ľudia si chodili do kostola zaistiť miesta blízko kazateľnice už v noci, len aby Antona dobre počuli. Nikto nechodil na kázanie v drahom oblečení, pretože sa vedelo, že to Anton nemal rád.

Vo francúzskom meste Toulouse bolo v tom čase stredisko sekty katarov a aj tu mali Antonove kázne veľkú odozvu. Svätého Antona Paduánskeho začali prezývať „Kladivo na kacírov“ napriek tomu, že proti nekresťanom nebol násilný ani vulgárny, naopak si dokázal získať ich záujem a úctu svojou vľúdnosťou a výrečnosťou, čím ich priviedol na súhlas s autoritou cirkvi.

Založil mnoho kláštorov a napokon sa usadil v Padove.

Jeho kázeň raz počul pápež Gregor IX. a Antona nazval „Archou Písma svätého“. Po vypočutí Antonovho kázania zhýralci zanechávali svojho dovtedajšieho života a kajali sa, dlžníci boli prepustení z väzenia. Niektoré z jeho kázaní sa zachovali.

V roku 1231 sa celkovo vyčerpaný so slabým zdravím usadil v Campo di San Pietro blízko Padovy a tam aj zomrel 13. júna nasledujúceho roku vo veku len 36 rokov.

Po najkratšom procese kanonizácie v dejinách bol vyhlásený za svätého už po 11 mesiacoch od začiatku procesu, 30. mája 1232, pápežom Gregorom IX. Atribúty Antona Padovského sú františkánsky odev, ľalie a držanie v malého Ježiša v rukách. 16. januára 1946 ho pápež Pius XII. vyhlásil za učiteľa cirkvi.