Jean-Jacques Rousseau

Narodil sa ako druhé dieťa Isaaca Rousseaua a Susanne Bernardovej. Rodičia z otcovej i matkinej strany boli Francúzi, ich materskou rečou bola francúzština, a tak sa aj Jean Jacques pokladal za Francúza. Jean Jacques sa právom mohol nazývať synom ľudu. Pochádzal z ľudových vrstiev spoločnosti. Issac Rousseau bol hodinársky majster, vo svete ženevských remeselníkov to bola jedna z najkvalifikovanejších a najlepšie platených profesií. Matka, Zuzana Bernardová, pochádzala z bohatej rodiny, zomrela však krátko po synovom narodení. Smrť pripravila Rousseaua rýchlo za sebou o otca i nevlastnú matku (Isaac Rousseau sa roku 1726 znovu oženil).

Keď mal Jean Jacques trinásť rokov, jeho poručníci (teta Suzane a strýko Bernard) ho dali na remeslo. Najprv sa učil za koncipienta, ale len čo zistili, že sa vôbec nehodí na kancelársku prácu, poslali ho do dielne rytca Ducommuna. V roku 1728 v 15-tich rokoch prestúpil na katolícku vieru, aby získal ochranu istej pani Françoise-Louise de Warens, ktorá žila v Annecy. Pani de Warens žila z francúzskej kráľovskej penzie a venovala sa samoštúdiu literatúry a niektorých vied. Rousseau s ňou žil na jej náklady skoro štrnásť rokov (v rokoch 1728 – 1742). Hneď od prvého okamihu si ju Jean Jacques zamiloval a aj ona si obľúbila jeho. Priateľský vzťah neskôr premenil na milenecký. Rousseau ju často oslovoval „mamička“ (maman).

Slávny portrét J.-J. Rousseaua v arménskom kostýme od anglického maliara Allana Ramsaya, 1766

V rokoch 1728 - 1731 bol na mnohých cestách. Cestoval po Savojsku, ktoré v tých časoch patrilo Sardínskemu kráľovstvu, navštívil hlavné mesto Turín, v rokoch 1730 - 1731 absolvoval dlhú cestu po Švajčiarsku (Ženeva, Lausanne, Neuchâtel, Bern, Solothurn). Zo Švajčiarska sa napokon rozhodol odísť pešo do Paríža. Tam ostal len krátko a znovu sa vydal na cesty. Z Paríža sa vrátil pešo do Lyonu, potom do Savojska a do Chambéry. Ešte dlho po svojich 30-tych narodeninách viedol Rousseau potulný život, poznamenaný neúspechmi a závislosťou od pomoci druhých (najmä od žien). Skúsil viac ako trinásť zamestnaní, živil sa ako rytec, lokaj, študent v seminári, hudobník, štátny úradník, roľník, učiteľ, pokladník, odpisovač nôt, spisovateľ a osobný tajomník. V roku 1743 získal skvelé miesto ako tajomník francúzskeho veľvyslanca v Benátkach. Pracoval uňho 11 mesiacov, ale nakoniec bol prepustený a z Benátok musel utiecť, aby nebol uväznený za morálne poklesky benátskym senátom.

V roku 1745 spoznal o desať rokov mladšiu Terezu Levasseurovú, ktorá sa stala jeho stálou milenkou a žila s ním tridsať rokov až do jeho smrti. Tento vzťah s nevzdelanou a hrubou ženou vzbudzoval v dobovej spoločnosti veľké pohoršenie a Rousseauovi priatelia mu radili, aby ho ukončil. Zdá sa však, že Rousseau týmto vzťahom akoby potvrdzoval ním umelo vytváraný pozitívny obraz cnostného muža, ktorý ostáva verný žene, ktorú pripravil o česť. Ešte väčšie pohoršenie vyvolal jeho postoj k vlastným deťom, ktoré vzišli z tohto voľného vzťahu. Údajne mali spolu päť detí, žiadne z nich však Rousseau nepomenoval, ani si neviedol údaje o dátume ich narodení. Hneď po narodení ich dával do parížskeho sirotinca, a ani neskôr sa o ne nezaujímal. Rousseau sa obhajoval tým, že na ich výchovu nemá prostriedky a čas, presvedčil aj Terezu, že sa svojich detí musí vzdať, aby „zachránila svoju česť“.

Hrobka Jeana-Jacquesa Rousseaua v Panthéone

V roku 1778 mu ponúkol markíz de Girardin pobyt vo svojom dome na panstve v Ermenonville blízko Paríža. Tu náhle 2. júla 1778 umrel. Deň po jeho smrti známy sochár Houdon odlial jeho posmrtnú masku. 4. júla markíz de Girardin pochoval jeho telo na Ostrove topoľov. Na mieste hrobu bol v roku 1780 postavený pamätník navrhnutý Hubertom Robertom. Rousseau se hneď po smrti stal kultovou postavou a jeho hrobka bola navštevovaná mnohým intelektuálmi a laickými obdivovateľmi. Mnohí ideológovia Veľkej francúzskej revolúcie vyzdvihovali Rousseauove názory a 11. novembra 1794 boli jeho pozostatky počas veľkolepej ceremónie prenesené z Ermenonville do parížskeho Panthéonu.

Rousseau sa staval skepticky ku kultúrnemu pokroku ľudstva. Vyzdvihoval prírodného človeka nad človeka kultúrneho a volal po návrate k prírode. Základ štátu Rousseau videl v nezrušiteľnej zmluve medzi ľudom a panovníkom. Vo svojej filozofii náboženstva sa Rousseau vyznával z deizmu; odmietal a kritizoval mýtus i rítus. Jednako len veril v možnosť uvedomenia si osobného Boha v emocionálnom náboženskom prežívaní, pričom racionálne zostával Boh neuchopiteľný. Tvrdil, že pokrok vied a umenia vedie k degenerácii ľudskej spoločnosti, že človek sa môže navrátiť k prírode jedine formou výchovy dieťaťa a že príčinou nerovnosti medzi ľuďmi je majetková nerovnosť. Hlásal, že panovník v štáte by mal byť podriadený ľudu a v prípade nespokojnosti ho ľud môže zvrhnúť.

Rousseau do veľkej miery ovplyvnil Francúzsku revolúciu, marxistickú a neo-marxistickú filozofiu, radikálnu demokraciu, liberálny nacionalizmus (v progresívnom kontexte) alebo utopický socializmus. Rozvinul prvé teórie sociálnej spravodlivosti, ovplyvnil romantické hnutie, veľké množstvo filozofov, rozdelil aj ich chápanie subjektu v dejinách novovekej filozofie. V Rousseauových myšlienkach nachádzali taktiež morálne odôvodnenia svojich činov aj Jean-Paul Marat a Robbespierre počas Francúzskej revolúcie. [1]

• „Človek je od prírody dobrý, spoločnosť ho pokazila.“
• „Každý zákon, ktorý osobne ľud neschválil, je neplatný: nie je to zákon.“ [2]
• „Prvý človek, ktorý si ohradil kus zeme a vyhlásil: "Toto je moje" a našiel ľudí dosť hlúpych na to aby mu uverili, bol naozajstným zakladateľom civilizácie. Koľkých vojen, vrážd, koľkého utrpenia a hrôzy sme mohli byť ušetrení, keby sa našiel niekto, kto by strhol jeho plot a zvolal: “Nepočúvajte tohoto samozvaného uchvatiteľa, ste stratení ak zabúdate, že plody zeme patria všetkým, ale zem samotná nikomu.“”[3]

Rousseauova náhla smrť za nevyjasnených okolností bola obostretá špekuláciami. Hovorilo sa, že bol možno zavraždený, ale motív ostával nejasný. O posledných dňoch a o smrti Jeana-Jacquesa Rousseaua napísal historický román s názvom Bláznova múdrosť alebo Smrť a slávne zmŕtvychvstanie Jeana-Jacquesa Rousseaua nemecký spisovateľ Lion Feuchtwanger.

• články o hudbe do Encyklopédie
• Rozprava o vedách a umeniach, alebo Odpoveď na otázku Dijonskej akadémie, či obroda vied a umení prispela k očiste morálky (1750)
• O spoločenskej zmluve (1762)
• Rozprava o pôvode a základoch nerovnosti medzi ľuďmi (1754)
• Úvaha o politickej ekonómii (1755)
• Júlia alebo nová Héloise (1761)
• Prechádzky snívajúceho samotára
• Esej o pôvode jazykov, kde sa hovorí o melódii a hudobnom napodobňovaní
• Emil, alebo o výchove (1762)
• Vyznania (autobiografické dielo, 1770, publikované až v roku 1782)

• MANFRED, Albert Zacharovič: Tri portréty z epochy Veľkej francúzskej revolúcie. Bratislava : Pravda , 1986. 480 s.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jean-Jacques Rousseau
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Jean-Jacques Rousseau
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jean-Jacques Rousseau

1. HAJKO, Dalimír: Tvorcovia veľkých myšlienok. Bratislava: Smena, 1988. s. 163 ISBN 073-018-88 s.159
2. ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha : V. Linhart 1949. s.10
3. ROUSSEAU: Diskurs über die Ungleichheit. cit. podľa vydania Paul Sakmann, Die Krisis der kultur auswahl aut Rousseaus Werken. Leipzig 1931, s. 88

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Literárny portál Francúzsky portál