Štátny znak Bieloruska

Národný symbol Bieloruska má dlhovekú históriu. Spočiatku to bol erb územia Bieloruska v Poľsko-litovskom štáte, neskôr štátny znak Bieloruskej ľudovej republiky. Vznik a ustanovenie Pahonie na bieloruských územiach a tiež jeho prerod v národný symbol nebol len jednoduchým aktom, ale skôr a reťazou historických udalostí.

Výjav jazdca na koni (tzv. Pahonia) bola jedna z obľúbených a často zobrazovaných tém v umení, na minciach, pečatiach a klenotoch v období staroveku. Nebol však iba príležitostný. Chvíľa, keď si muž dokázal skrotiť koňa bola naozajstným obratom v jeho živote. Jazdec znamenal pre muža zjavnú výhodu, pretože bol silnejší a rýchlejší. Tento fakt bol silno vtlačený do mentality muža, ktorého od tejto chvíle v umení a sochárstve zobrazovali ako jazdca na koni.

Bieloruský symbol Pahonie vznikol v ranej histórii rozvoja východných Slovanov. Objavoval sa už v písomných dokumentoch na začiatku 13. storočia. Výjav napádajúceho jazdca na koni sa začal etablovať ako štátny symbol Bieloruska niekedy v tomto období. Dnes je však jasné, že tento symbol má historické korene svojho vzniku v dávnej minulosti Bieloruska. Podľa niektorých zdrojov symbol jazdca na koni prvýkrát použil už v Litovskom veľkokniežatstve (obdobie stredovekého Bieloruska) knieža Trajdenis (1269 – 1281) alebo knieža Vytanis (1295 – 1316).

• Symbol Pahonie sa pravdepodobne stal erbom Bieloruska z dvoch dôvodov. Buď bol dynastickým erbom litovských kniežat, alebo sa štátnym znakom stal pre úzke prepojenie súčasného štýlu života Litovcov a mytologických tradícií ľudí, ktorí žili na území Litovského veľkokniežatstva. Ale štátny znak mohol mať podobný osud ako v krajinách západnej Európy, kde bol v 11. – 13. storočí veľmi známy. Nikdy sa však nestal štátnym symbolom niektorej západoeurópskej krajiny. Bol iba určitým poznávacím znakom, podľa ktorého Západ rozlišoval postavenie šľachticov vo feudálnej hierarchii.
• Najstaršia idea vzniku Pahonie sa datuje do obdobia predkov Bielorusov. Podľa bieloruského historika a experta na heraldiku Anatolija Konstantinoviča Citoua v období 13. – 15. storočia boli litovské a bieloruské územia často napádané križiakmi. Je tiež všeobecne známe, že v rokoch 1474 – 1569 ukrajinské a bieloruské zeme, ktoré boli súčasťou Litovského veľkokniežatstva napádali Krymskí Tatári (vyše 75-krát). Preto bolo potrebné, aby sa v bojoch proti nepriateľom títo predkovia vedeli prezentovať a ubrániť pred ich nájazdmi.
• Jazdec na koni bol prebratý z grécko-byzantskej tradície, z ktorej Litovské veľkokniežatstvo veľa čerpalo. Prijatie právoslávia ešte pred vznikom Litovského veľkokniežatstva v 10. storočí rozvíjalo väzby medzi východoeurópskymi kniežatstvami (Polackým, Smolenským, Turovo-Pinským, Kyjevským) a Konštantínopolom. V spojitosti s ich interpretáciou kresťanstva, špecifických mien a mytologických či skutočných hrdinov grécko-byzantského panteónu tieto kniežatstvá zasiali svoje korene do histórie Bieloruska. Jedna z najmarkantnejších a silných postáv bol sv. Juraj – mučeník a dobyvateľ. V regióne západnej Európy sa tento svätý považoval za patróna rytierov, ale vo východnej bol okrem toho aj patrónom roľníkov[1]. Tradičné vyobrazenie sv. Juraja vo východnej Európe je ako jazdec na koni, ktorý kopijou zabíja čierneho draka. Druhou postavou bol sv. Dmitrij Solúnsky, ktorý sa považuje za patróna Slovanov. Svätý Dmitrij Solúnsky bol vojak štátnik v Tesalonikách v dnešnom Grécku. Na ikonách bol často zobrazovaný so štítom, mečom a kopijou.

• Veľmi podobná Pahonii a znaku Moskvy je ikona sv. Borisa a sv. Gleba. Podľa kroník to boli synovia kyjevského kniežaťa Vladmíra I. Veľkého, ktorých po jeho smrti v boji o trón Kyjevského kniežatstva zavraždil ich brat Sviatopolk. Historické kroniky v mnohom svedčia o ich zázračných uzdraveniach ľudí z chorôb, pomoci a víťazstve v bojoch proti nepriateľom v ich mene. Svätci sa stali najuctievanejšími svätými takmer vo všetkých slovanských štátoch východnej Európy. Práve táto ikona je silno spätá so starovekými pohanskými a mytologickými tradíciami Bieloruska. V ranom období vzniku etnosu Slovanov a počas pohanského obdobia bola podľa výskumov etnografov uskutočnenom v 19. storočí spomedzi slovanských bohov Bielorusmi najviac uctievaný boh Iarila (Juraj, symbol slnka) – boh jari, znovuzrodenia a plodnosti. Jeho oslava bola oslavou víťazstva života nad smrťou a jari nad zimou. Práve v Bielorusku bol totiž tento boh vyobrazený ako mladý a krásny naboso odetý muž na bielom koni, oblečený v bielom plášti, korunovaný vencom z jarných divorastúcich kvetov a držiaci klas žita v ľavej ruke. Na jeho počesť Bielorusi každý rok na začiatku apríla slávia sviatok siatia. Je celkom jasné, že Pahonia by sa nikdy nestala symbolom územia, štátu a štátnym znakom Bieloruska, ak by neexistovali tieto staroveké korene.

Na prelome 14. – 15. storočia sa pečať s výjavom Pahonie začala častejšie používať ako štátny symbol Bieloruska. Štátny znak zaujal centrálnu pozíciu na pečati kniežaťa Vytautasa, v ktorom knieža znak Pahonie drží vo svojej ľavej ruke. Medzi inými štátnymi znakmi, ktoré boli vyobrazené na pečati boli:

• Biely kríž – symbol Haličko-volynského kniežatstva, ktoré bolo v tom čase ostrou témou debát medzi Poľskom a Litovským veľkokniežatstvom.
• Zámok – symbol mesta Trakai, oblasti, ktorú Vytautas dostal od svojho otca Kestutisa.
• Medveď – symbol Žemajtska, dnes oblasti na území Litvy.

Pahonia sa používala čisto na vymedzenie slovanských území, ktoré boli súčasťou Litovského veľkokniežatstva (od rieky Vilija až na juh k Čiernemu moru). Nemá nič spoločné s baltským územím Žemajtska, nakoľko sa toto územie k Litovskému veľkokniežatstvu pripojilo iba v roku 1422. Predtým bolo súčasťou Livónska. Jeho pripojenie bolo dobrou vôľou a rozhodnutím, ktoré bolo podporené pomocou livónskej armády. Pripojením tohto územia nastalo zrovnoprávnenie žemajtských šľachticov s ostatnými, žijúcimi v Litovskom veľkokniežatstve. Susedia baltských kmeňov – Prusi – sa v dôsledku asimilácie s križiakmi na vyše 200 rokov vytratili z mapy Európy. Neskôr sa Žemajtom podarilo získať si vedúcu pozíciu v Litovskom veľkokniežatstve, a tak prepísať jeho históriu. Zabezpečili si vládnucu pozíciu v krajine a pripísali si tak cudziu zásluhu na založení Litovského veľkokniežatstva. Preto sa dnešná Litva a Litovci nespájajú s pôvodným významom slova – lietus, ale s historickým – Jamoitia a Žemajtami. Tento zmätok bol aj naďalej posilnený ďalším faktom, keď si Žemajti adoptovali slovanský symbol – Pahoniu. Práve táto adopcia Pahonie je dôvodom, prečo má dnes Litva v štátnom znaku vyobrazeného jazdca na bielom koni s mečom v ruke.

Po anexii bieloruských území Litovského veľkokniežatstva v rokoch 1772 – 1795 Ruským impériom sa Pahonia stala súčasťou štátneho znaku Ruského impéria a v štátnych dokumentoch a na pečatiach sa začala objavovať spolu s dvojhlavým orlom. V druhej polovici 19. storočia sa zo štátneho symbolu stal oblastný symbol niektorých bieloruských miest. Idea Pahonie ako štátneho znaku bola zavrhnutá.

Idea, aby sa Pahonia znova stala štátnym symbolom Bieloruska, sa znovu zrodila v rokoch 1917 – 1918. Jej najhorlivejším zástancom bol bieloruský básnik Maxim Bohdanovič. V marci 1918, kedy bola vyhlásená nezávislá Bieloruská ľudová republika, sa idea znovuzrodenia a použitia historického štátneho znaku v súvislosti s novovzniknutou republikou stala skutočnosťou. Po rozpade republiky v roku 1922 sa však národné symboly krajiny zachovali.

Medzitým si Litva adoptovala staroveký slovanský symbol (Pahonia) do svojho štátneho znaku. Demonštrovala tým svoje budúce záujmy o zisk bieloruského územia. Počas nemeckej okupácie Bieloruska nacisti povolili použitie národných bieloruských symbolov. V dokumente podpísanom 27. júna 1942 medzi Nemeckom a Bieloruskou ľudovou republikou boli ustanovené štátne symboly Bieloruskej ľudovej republiky – Pahonia a bielo-červeno-biela zástavu.

Po víťazstve totalitného režimu bola idea zavedenia Pahonie ako štátneho symbolu znova zavrhnutá. Výmena národných symbolov Bieloruska sa totiž stal jedným z hlavných cieľov sovietskych predstaviteľov. Po páde totality a vyhlásení nezávislosti Bieloruska sa však znova ozvali zástancovia starého symbolu Slovanov. Po dlhom čase sa im naskytla možnosť znova uzákoniť historické štátne symboly, a tak zjednotiť územnú a štátnu funkciu Pahonie. Dňa 19. septembra 1991 ju teda opätovne vyhlásili za štátny znak Bieloruskej republiky.

Dňa 14. mája 1995 sa uskutočnilo referendum, v ktorom sa občania Bieloruskej republiky mali rozhodnúť, či prijať štátny znak Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky. Štátna propaganda sa snažila presadiť spojenie Pahonie a bielo-červeno-bielej vlajky so symbolmi nacistického Nemecka, ktoré účinkovalo na území Bieloruska v rokoch 1941 – 1944. V duchu stalinských časov 75 % bieloruského obyvateľstva na otázku „Súhlasíte so zmenou štátnych symbolov Bieloruskej republiky?“ zo 49 % celkových zúčastnených odpovedalo kladne, domnievajúc sa, že svojím hlasom potvrdili zotrvanie historického štátneho znaku a vlajky zo septembra roku 1991. Ale podľa bieloruskej ústavy bolo potrebné, aby sa na referende zúčastnilo minimálne polovica obyvateľstva Bieloruska. Aj napriek tomu, že nasledujúci deň po referende vznikli určité nezrovnalosti v spočítavaní hlasov, prezident republiky Alexander Lukašenko bez ratifikácie referenda bieloruským parlamentom zrušil oficiálne výsledky referenda a historický štátny znak vymenil.

Ďalší dôvod takéhoto rozhodnutia prezidenta bola nepopularita bieloruských národných hnutí, ktoré v krajine zastávali radikálne pozície. Pahonia a bielo-červeno-biela vlajka sa totiž v povedomí Bielorusov viac spájali s radikálnymi politickými hnutiami, než zo 700-ročnou históriou Pahonie v Bielorusku.

Dnes symbol Pahonie združuje tých Bielorusov, ktorí nestratili národnú identitu počas dvestoročnej dominancie Ruska a 70-ročného sovietskeho totalitného režimu. Bohužiaľ, v čase pokračujúcej vlády prezidenta Alexandra Lukašenka bolo používanie Pahonie – 700-ročného symbolu bieloruskeho národa – a bielo-červeno-bielej vlajky zakázané a vymenené za nové, prezidentom narýchlo vymyslené, štátne symboly Bieloruskej republiky.