Paul Barras

Narodil sa v rodine nižšej šľachty v Provensalsku. Vstúpil do armády vo veku 16 rokov v roku 1771. Slúžil v kolóniách (Isle de France) a zúčastnil sa na vojenských akciách v Indii. Bojoval v Indii pri obrane Pondichéry. Prevzal velenie francúzskej kráľovskej eskadróny v máji 1781 v Bostone, aby bránil americké pobrežie nahradiac tak rytiera Destouches. V roku 1783 ukončil svoju kariéru v armáde podajúc demisiu po spore s maršalom de Castries, ministrom námorníctva. Odišiel do výslužby v hodnosti kapitána a usídlil sa v Paríži.

Od roku 1783 do 1789 sa zdržiaval nezamestnaný a bezprízorný v Paríži, kde navštevoval hráčske domy populárne v tej dobe. Ako krásny muž navštevoval salóny žien, napríklad speváčku Sophie Arnould.

Náhodou sa zúčastnil dobýjania Bastily 14. júla 1789. Dovtedy Barras nemal ukotvené politické názory. Stretol Mirabeaua u Sophie Arnould. Je pravdepodobné že až toto stretnutie, ktoré ho uviedlo medzi slobodomurárov a neskôr jakobínov, ho naviedlo na politickú dráhu v úlohe republikána. Bol zvolený za poslanca regiónu Var ako jeden z 554 poslancov národného zhromaždenia. Nebol voleným poslancom ale členom súdneho dvora Orléansu. Keďže tu bol bez podpory, vrátil sa do Paríža, kde bol menovaný komisárom pre vojenské ťaženie v Taliansku.

Ako volený poslanec za Var v Národnom konvente v roku 1792 sídlil spolu s frakciou montagnardov a hlasoval za popravu kráľa. Po jeho smrti, Národný konvent atakovaný zo všetkých strán, menoval poslancov pre provincie a armádu. Zúčastnil sa na misii v Alpách, potom znova talianskeho ťaženia. Čeliac povstaniu v Toulone, potom v Marseille, odvážne prevzal iniciatívu. Nahnevaný zradou generála Bruneta, nechal ho zatknúť v strede jeho armády. Za toto dostal vyznamenanie za znovudobytie Toulonu, ktorý povstal pod iniciatívou rojalistov, ktorí otvorili prístav pre britské a španielske lode.

Keďže sa bál vylodenia nepriateľa, Barras zveril jednému mladému kapitánovi delostrelectva, Bonapartemu, obranu pobrežia Provensalska. Neskôr Barras napísal vo svojich memoároch, že Bonaparte sa aktívne a bez váhania nazval montagnardom. Barras mu udelil povolenie a ochranu ale prisúdil mu len vedľajšiu úlohu pri dobývaní Toulonu. Vodcom útoku bol generál Dugommier. Potom ako sa usídlil v dobytom meste, bol Bonaparte menovaný brigádnym generálom s príkazom spojiť sa s armádou talianskeho ťaženia. Znovu povolal Bonaparteho 13 vendémiaire roku IV revolúcie, keď rojalistické povstanie ohrozovalo Národný konvent.

Od návratu do Paríža bol povolaný do Konventu a oslavovaný za zásluhy o národ. Naopak, jeho prijatie do Komisie pre verejné blaho bolo chladné. Počas toho, ako sa na určitý čas vzdialil z Paríža, bol po návrate prekvapený, keď tam uvidel vyčíňanie Teroru. Odsúdil to. Bol udaný za zosadenie revolučného tribunálu v Marseille. Rozhorčene bojoval a dosiahol víťazstvo vo svojej kauze v „Konvente“ a v „Klube jakobínov“. Neskôr banoval, že sa stretal s Dantonom a Laingelotom u Robespierra.(Danton bol obvinený z lúpeže počas misie v Belgicku). Danton bol zatknutý v 11. germinali II. roku revolúcie.

Barras bol jedným zo zodpovedných osôb spolu s Tallienom a Fouchém za Robespierrov pád, ktorý sa udial 9.thermidoru - 27. júla 1794. Ako veliteľ vojenských síl Paríža sa zmocnil Robespierra a ukončil obdobie Teroru.

V roku 1794 v decembri bol menovaný do výboru pre verejnú bezpečnosť, potom predsedom Konventu v mesiaci pluviôse - februári 1795. Bol poverený obranou Konventu proti povstalcom. Jeho úloha pri potlačení povstania bola hlavná. 13 vendémiaire IV. roku revolúcie (5. október 1795) za pomoci generála Bonaparteho potlačil vzburu streľbou. Bol zvolený do „Direktória“ pri jeho vytvorení 31. októbra 1795. Hral kľúčovú úlohu počas ďalších štyroch rokov zosobňujúc ľavicového thermidoriána. Spolu s Reubellom a La Réveillèrom tvoril mocenský triumvirát. Aby si poistili moc, títo traja direktori uskutočnili štátny prevrat 18 fructidora v roku V revolúcie (4. september 1797) a proskribovali svojich dvoch kolegov Barthelémyho a Layara Carnota takisto ako veľký počet členov dvoch rád odsúdených za rojalistické názory. Zúčastnil sa tiež štátneho prevratu 22 floréalu roku VI. Nie je isté, či v roku 1799 neuskutočnil vyjednávanie s Bourbonovcami kvôli reštaurácii Ľudovíta XVIII., ale bol zbavený moci štátnym prevratom 18. brumaira.

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Paul Barras na francúzskej Wikipédii.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Paul Barras