Gilbert du Motier de La Fayette

Bol priaznivcom a vášnivým podporovateľom amerických kolónií v boji za nezávislosť. Po vypuknutí otvoreného konfliktu okamžite ponúkol svoje služby dobrovoľníka kontinentálnej armáde. Napriek prekážkam zo strany jeho rodiny a bez kráľovho oficiálneho povolenia, nechal v roku 1777 na vlastné náklady vystrojiť loď a vydal sa na pomoc americkým kolóniám. Markíz La Fayette spolu so švagrom grófom de Noailles a grófom de Ségur podpísali dňa 7. decembra 1776 dohodu s generálom Johannom de Kalbom, ktorý bol v službách americkej vlády, že odídu bojovať za americkú slobodu bez nároku na žold a penziu, ale s možnosťou vrátiť sa do Európy, keď to bude potrebné. Za dramatických okolností sa La Fayette napokon 20. apríla 1777 vydal na cestu do Severnej Ameriky. Do USA prišiel v júni 1777, vylodil sa v Charlestone (štát Južná Karolína), sprvu pôsobil vo Filadelfii, kde Kontinentálny Kongres jeho žiadosť o vstup do americkej armády prijal veľmi chladne (Kongres mal obavy, že si ambiciózny francúzsky aristokrat žiada nielen významnú hodnosť, ale s ňou aj výrazný žold). Až La Fayettovo ubezpečenie, že bude bojovať bez nároku na žold, mu otvorilo cestu k vstupu do kontinentálnej armády. V americkej vojne za nezávislosť mal hodnosť generálmajora a bol pobočníkom samotného G. Washingtona. Ten v ňom videl syna, ktorého sám nikdy nemal, La Fayette a George Washington ostali blízkymi priateľmi až do Washingtonovej smrti v roku 1799.
La Fayette sa po prvýkrát zúčastnil bitky pri Brandywine (11. september 1777, porážka Američanov), kde bol ľahko zranený strelou do nohy. Preukázal však odvahu i taktické schopnosti, a tak mu bolo 1. decembra 1777 zverené velenie jednej divízie, s ktorou neskôr – v lete 1778 – operoval na území štátu Rhode Island. Zimu 1777/1778 strávil v tábore vo Valley Forge vo veľmi biednych podmienkach (ako ostatne celá tam umiestnená kontinentálna armáda). Kongres sa v januári 1778 rozhodol opäť pre ofenzívu do Kanady a zveril velenie tejto operácie La Fayettovi. Pre nedostatok prostriedkov bola nakoniec táto akcia odvolaná. Po zdrvujúcej porážke Britov v bitke pri Saratoge 17. 10. 1777 sa francúzska vláda odhodlala k otvorenej podpore amerických osadníkov a vo februári 1778 bola podpísaná zmluva o obchodnej spolupráci a o priateľstve medzi Francúzskom a USA, zahrňujúca i dohovor o vojenskej spolupráci v prípade, že by Anglicko kvôli podpore Američanov vypovedalo Francúzsku vojnu. K podpísaniu tejto dohody prispel svojím pôsobením aj La Fayette. V zime 1778/79 dostal La Fayette od Kongresu dovolenku a odišiel späť do Francúzska, do Brestu dorazil 6. 2. 1779. V Paríži ho privítali ako hrdinu a aktívne začal organizovať pomoc americkému odboju. Kráľ Ľudovít XVI. schválil vyslanie expedičných síl (armády o sile 15 000 vojakov a prakticky celého francúzskeho loďstva, ktoré opakovane porazilo anglické, a dopravilo do Ameriky vojakov, zbrane a potraviny). Francúzske vojnové lode zvíťazili nad anglickými na Antilách (1779 – 1780) a v Chesapeake Bay pri Yorktowne (1781). Zohrali kľúčovú úlohu v americkej revolúcii. La Fayette bol v júni 1779 bol nominovaný na post pomocného generálmajora hlavnej časti armády zhromaždenej v Bretónsku a Normandii na pomoc Američanom. V júli 1779 bol v Le Havre prebrať osobne tento post.

Druhý pobyt v Amerike La Fayette uskutočnil v rokoch 1780 až 1782. V roku 1780 La Fayette zamýšľal oslobodiť z anglických rúk New York (Angličania ho držali od júla 1776), keď však na konci novembra 1780 podnikol prieskum v okolí New Yorku, musel konštatovať, že opevnenie a obrana mesta bola pevnejšia, ako predpokladal. Zimu 1780/1781 strávil La Fayette vo Filadelfii a pripravoval vojenské plány, ktoré však boli z veľkej miery nereálne (napr. projekt výpravy proti anglickej Floride s podporou španielskych síl). La Fayette prevzal vrchné velenie milícií štátu Virgínia. Na jar a v lete 1781 sa La Fayette zúčastňoval na bojových stretnutiach s generálom Charlesom Cornwallisom na území štátu Virgínia a veľkou mierou prispel k dobytiu Yorktownu (28. september – 19. október 1781), a tým aj k ukončeniu vojny. V roku 1782 sa vrátil do Francúzska a po celé nasledujúce obdobie pôsobil v diplomatických misiách, ktorých cieľom bolo obhajovať americké záležitosti vo Francúzsku, ale i v Španielsku, ktoré sa stalo spojencom francúzskej vlády. Vo februári 1783 bol La Fayette v Madride, kde pred kráľom Karolom III. obhajoval americké záujmy, španielska vláda mu však nedôverovala a považovala ho za „revolucionára“. Aj on svojou troškou prispel k uzavretiu Parížskeho mieru v septembri 1783, ktorým boli uznané Spojené štáty americké za nezávislý štát.

V roku 1785 La Fayette kúpil dve farmy v Cayenne (Francúzska Guyana), kde realizoval svoje abolicionistické predstavy. Oslobodil svojich 48 čiernych otrokov, dal im platy a vzdelanie, zrušil telesné tresty. Bol v spojení s anglickými abolicionistami (T. Clarkson, Granville Sharp a W. Wilberforce), ktorí roku 1787 založili Spoločnosť priateľov černochov. La Fayette v nasledujúcom roku založil podobnú spoločnosť aj v Paríži (spolu s Brissotom de Warville).

V rokoch 1787 a 1788 sa venoval aj problému zrovnoprávnenia francúzskych protestantov s katolíkmi. Jeho úsilie bolo napokon úspešné a začiatkom roku 1788 bol panovníkom ratifikovaný tolerančný edikt, ktorý zabezpečil slobodu vierovyznania pre francúzskych kalvínov (hugenotov).

La Fayette odcestoval po tretíkrát do Ameriky v roku 1784. Tentoraz sa zaujímal o indiánsku otázku a prispel k uzavretiu zmluvy medzi Indiánmi a Američanmi 14. októbra 1784. Spriatelil sa najmä s kmeňmi Hurónov a Irokézov, ktorí boli vo vojne spojencami Angličanov. V roku 1785 sa La Fayette vybral na grand tour (veľkú poznávaciu cestu) po niektorých európskych dvoroch, bol v Berlíne a Viedni, stretol sa s Fridrichom II. Veľkým a cisárom Jozefom II. Mal aj pozvanie do Ruska, kde ho Katarína II. chcela zahrnúť do svojej kozmopolitnej suity, pozvanej na veľkú vizitáciu Krymu, ale táto La Fayettova cesta sa už neuskutočnila.
V rokoch 1786 a 1787 sa La Fayette venoval otázkam rozvíjania vzájomného obchodu medzi USA a Francúzskom, pôsobil vo vládnom Obchodnom výbore, ktorý zriadil minister financií Calonne. Jeho úsilie malo aj reálne plody, keď boli koncom roku 1787 znížené dovozné clá na hlavné americké produkty (rybí tuk, ryby, obilie, ryža, kože a kožušiny, stavebné drevo, decht a terpentín) a paralelne boli znížené alebo úplne zrušené vývozné clá francúzskych produktov (zbrane a pušný prach, papier, knihy a pod.). La Fayette pochopil, že priateľstvo medzi USA a Francúzskom bude tým pevnejšie, čím lepšie budú vzájomné obchodno-ekonomické vzťahy.

Zo svojho pobytu v Amerike si priniesol nadšenie nad myšlienkami americkej ústavy. Zúčastnil sa Zhromaždenia Notáblov (L'Assemblée des notables, február – máj 1787), na ktorom presadzoval reformy a navrhol zvolanie Generálnych stavov. Ako zástupca šľachty bol vyslaný na zasadnutie generálnych stavov, kde predložil svoj návrh Deklarácie práv Človeka a Občana (Déclaration des droits de l'homme et du citoyen), dokument bol francúzskym ekvivalentom americkej Listiny práv. Počas zasadania podporoval tretí stav (s ním aj 2/3 francúzskej šľachty), preto bol neskôr zvolený za viceprezidenta nového Ústavodarného zhromaždenia a vymenovaný do funkcie veliteľa Národnej gardy (La Garde nationale). V začiatkoch Francúzskej revolúcie si získal veľké uznanie a silné postavenie i napriek svojmu šľachtickému pôvodu.

Udalosti na Martovom Poli (Champ de Mars, 17. júl 1791), ku ktorým dal priamy rozkaz a pri ktorých zahynulo minimálne 50 ľudí, otriasli jeho popularitou medzi ľudovými vrstvami. ( Príkaz k strelbe na Martovom poli, zdá sa, nevydal de La Fayette priamo osobne, ale mal ho dať starosta Paríža...). .V začiatkoch revolúcie viackrát pomohol kráľovskej rodine pred rozbúrenými davmi. Politicky sa orientoval a podporoval konštitučnú monarchiu. Vytvoril politickú frakciu klub Feuillantov (Le club des Feuillants, Amis de la Constitution) – klub priateľov ústavy. Časom sa dostal do komplikovaného postavenia voči kráľovi i ľudu. Po prijatí konštitučnej ústavy odovzdal funkciu veliteľa národnej gardy a stiahol sa na svoje majetky. Bojoval na čele Ardenskej armády proti vonkajšej intervencii. Keď verejne vyjadril svoje pobúrenie nad útokom ľudu na palác Tuillerie (10.8.1792) a trval na potrestaní vinníkov, bol obvinený z podpory zosadeného kráľa a musel kvôli svojej bezpečnosti opustiť vlasť. Pri úteku bol zajatý Rakúšanmi a päť rokov väznený v Luxemburgu, Weseli, Nyse a Olomouci. Napriek americkým i francúzskym protestom proti jeho väzneniu bol prepustený až po uzatvorení mieru v talianskom Campo Formiu (1797).

Počas napoleonskej éry odmietol hrať akúkoľvek úlohu na politickej scéne. Politicky sa začal angažovať až po páde stodňového cisárstva. V snemovni zastupoval republikánske krídlo a energicky vystupoval proti rušeniu verejných a súkromných práv. V roku 1824 sa mu dostalo najväčších pôct aké kedy dostal zahraničný návštevník, keď na pozvanie prezidenta Jamesa Monroa opäť navštívil USA. Z prehliadky pamätných miest revolúcie i z celej návštevy sa stala triumfálna záležitosť.

Naposledy sa politicky angažoval počas Júlovej revolúcie 1830, kedy bol opäť menovaný na čelo Národnej gardy. Svojím pôsobením veľkou mierou prispel k prijatiu Ľudovíta-Filipa Orleánskeho za nového panovníka (1830 – 1848). 30. júla 1830 na balkóne parížskej radnice zahalil Ľudovíta Filipa Orleánskeho do trojfarebnej francúzskej zástavy. Tento symbolický a pamätný čin bol jeho posledným dôležitým politickým aktom.

Až do svojej smrti bol žijúcim symbolom francúzsko-amerického priateľstva. Je poprednou postavou americkej i Veľkej francúzskej revolúcie a je právom nazývaný hrdina dvoch svetov. K jeho odkazu sa hlásia tak Francúzi ako aj Američania. Za svoj život predstavil Francúzsku dvoch panovníkov, ktorým pripol trojfarebnú kokardu – symbol revolúcie a Francúzska, ktorý dodnes pretrval na francúzskej vlajke. Dodnes je pripomínaný ako najtrvalejší symbol francúzsko-amerického priateľstva.