Madame de Staël

Madame de Staël, ako je nazývaná v literatúre, sa narodila v Paríži v rodine občana zo Ženevy s nemeckými koreňmi Jacquesa Neckera. Bol spoločníkom a zakladateľom banky v Paríži, neskôr úradoval ako francúzsky minister financií (1777 – 1781) a predseda vlády a minister financií v 1788 – 1790.

V salóne jej matky, spisovateľky Suzanne Curchod známej ako Madame Necker pochádzajúcej tiež zo Švajčiarska, z rodiny kalvínskeho farára, prebiehali dôležité rokovania, predovšetkým encyklopedistov. Madame de Staël tu spoznala dôležitých autorov neskorého osvietenstva a bola ovplyvnená ich myšlienkami. Už ako mladistvá podnikala pokusy písať, tak vytvorila v dvanástich rokoch jednu komédiu.

Cez svojho otca, ktorý bol najneskôr od 1768 aktívny na parížskej politickej scéne, mala veľmi skoro kontakt s politikou. Ako desaťročná bola prvýkrát na dlhšom pobyte v Anglicku.

V roku 1786 sa vydala za baróna Erika Magnusa Staël-Holsteina, švédskeho atašé v Paríži, ktorý požiadal o jej ruku už osem rokov predtým. Po sobáši bola uvedená na kráľovskom dvore a spoločensky profitovala zo svojho postavenia manželky vyslanca, ktorým sa medzičasom jej muž stal. V priebehu štrnásťročného manželstva, rozviedli sa v roku 1800, porodila Madam de Staël päť detí. V roku 1787 porodila svoju prvú dcéru Gustavine, ktorá po dvoch rokoch umrela. Od roku 1788 mala prvý dlhší vzťah s milencom, grófom de Narbonne. Kvôli tomu často žila vzdialená od manžela, buď na cestách alebo v odlúčení.

V roku 1788 jej vyšlo prvé krátke dielo: čiastočne obdivné a čiastočne kritické Listy o povahe a dielach Jeana-Jacquesa Rousseaua. Napísala dve drámy, Sophie alebo tajné city a Jane Gray, publikované boli v 1790, a novela „Zulma“ v roku 1794.

V roku 1789 sympatizovala madame de Staël ako veľa liberálnych šľachticov a mešťanov s revolúciou. Jej salón bol miestom stretnutí vplyvných revolucionárov. Z väčšej časti bolo znenie ústavy vypracované pred jej zrakom. Aj v ďalšom období skúšala ovplyvňovať chod vecí, hlavne cez publicistickú činnosť a nepriamo cez vplyvných mužov, napríklad Narbonna, v roku 1790/91 krátky čas ministra vojny. V roku 1790 porodila druhé dieťa, syna Augusta Louisa.

Keď sa revolúcia začala od roku 1792 radikalizovať a politické špičky, budúci disidenti, upadali do smrteľného nebezpečenstva, skúsila v júli odviezť kráľovskú rodinu preč z Paríža, čo kráľovná odmietla. Sama madame de Staël utiekla v septembri na rodičovský zámok Coppet pri Ženeve, kde neskôr porodila tretie dieťa Alberta. Coppet, ktorý kúpil jej otec, slúžil čoraz častejšie ako úkryt pre jej pobyty. Tu hostila aj iných utečencov a prijímala návštevy významných osôb, napríklad Chateaubrianda alebo Lorda Byrona.

V roku 1792 si držala salón v ulici du Bac, kde sa stretávala aj s liberálnou šľachtou, napr. Talleyrandom. Pred septembrovými masakrami toho roku však utiekla do Coppetu. S Talleyrandom sa neskôr stretla aj v Anglicku v roku 1793 a v roku 1796 preňho vybavila povolenie vrátiť sa do Francúzska.

Krátko po narodení syna Augusta odišla na viacero týždňov do Anglicka. Tam stretla francúzskych emigrantov, medzi nimi i Narbonna, a začala písať veľké politicko-filozofické pojednanie O vplyve vášní na šťastie osôb a národov. V roku 1796 bolo publikované. V septembri 1793 sa postavila na stranu Márie-Antoinetty svojou brožúrou s názvom Úvahy o procese s kráľovnou.

V roku 1794 spoznala v Coppete ženatého ale od ženy odlúčeného publicistu a literáta Benjamina Constanta. Strávila s ním dlhoročný, búrlivý vzťah, v ktorom mladší Constant bol síce fascinovaný jej genialitou a vitalitou, no sa z neho aj často snažil uniknúť a oslobodiť zpod vplyvu.

Na jar 1795 publikovala madame de Staël svoju prvú vážnu knižnú publikáciu. Zbierku rôznych textov, medzi nimi jednu literárno-teoretickú esej o fikcii a dve novely. Takisto vo Švajčiarsku vyšla jej brožúra Myšlienky o mieri adresované M. Pittovi a Francúzom.(Ženeva, 1795)

Po Robespierrovom páde v júli 1794 a konci Teroru sa vrátila v máji 1795 spolu s Constantom do Paríža. Počas svojej kariéry politickej pozorovateľky a publicistky sa v roku 1795 zamiešala aktívne do politiky. Už od októbra 1795 bola podozrievaná mocnými Direktória, že sympatizuje s povstaním síl verných kráľovi a vykázaná z Paríža. Až začiatkom 1796 sa smela vrátiť.

Počas Direktória si založila v Paríži oficiálne povolený politický klub „Club de Salme“ pomenovaný podľa budovy Hôtel de Salme, kde sa jej krúžok schádzal a ktorý združoval osobnosti s politickou orientáciou osvietenskou a republikánskou. Jadrom tohto klubu bol okrem Germaine de Staël aj Benjamin Constant.

Madame de Stael a dcéra Albertine

V roku 1797 porodila v júni svoje štvrté dieťa Albertine, ktorej otcom bol veľmi pravdepodobne Constant. Koncom roka sa spoznala s Napoleonom Bonapartem, ktorý sa po svojom víťaznom ťažení v Taliansku snažil robiť kariéru v politike a preto ju aj s Constantom zo začiatku podporoval. Láska medzi nimi nevznikla a keď sa snažila zastaviť Napoleona v potlačovaní povstania vo Švajčiarsku, stala sa mu definitívne nesympatickou. V roku 1799 po prevrate 18. brumaira sa ocitla v opozícii proti Napoleonovi a jeho diktátorskému režimu.

Germaine sa stala počas svojho pôsobenia niekoľkokrát „persona non grata“ v Paríži. Jej politický vývoj smeroval od osvietenstva britského pôvodu na začiatku v dôsledku revolučného teroru späť ku liberálnym ideálom šľachty. Toto sa výrazne prejavilo v období procesu s Máriou-Antoinettou a v období 1792-3, keď vo Francúzsku vládol teror gilotíny. Postavila sa proti trestu smrti pre bývalú kráľovnú.

Vo Francúzsku ju chránila neutralita švédskej ambasády, ak sa veci zhoršovali, odcestovala na územie Švajčiarska, ktoré bolo v tom čase už neutrálne. Na zámku Coppet vo Švajčiarsku sústreďovala okolo seba spoločnosť osobností rovnakého či podobného zmýšľania, hostila emigrantov a literátov. Bola súčasťou nepriateľskej koalície voči Bonapartemu. V zásade možno povedať, že bola desať rokov od doby, keď jej Napoleon zakázal pobyt v Paríži a jeho štyridsaťmíľovom okruhu roku 1803, v exile. V roku 1800 sa úradne rozviedla s barónom Staël-Holsteinom. Počas Napoleonovej Vlády Sto dní sa do Paríža vôbec nevrátila. Od roku 1814 si ešte niekoľkokrát otvorila salóny v Paríži a Coppete, no do politiky významne nezasiahla. Jej posledným manželom bol mladý dôstojník John Rocca. Umrela v roku 1817.

• Journal de Jeunesse, 1785
• Sophie
• Lettres sur les ouvrages et le caractère de J.-J. Rousseau, 1788
• Jane Gray, 1790
• Éloge de M. de Guibert
• À quels signes peut-on reconnaître quelle est l'opinion de la majorité de la nation?
• Réflexions sur le procès de la Reine, 1793
• Zulma : fragment d'un ouvrage, 1794
• Réflexions sur la paix adressées à M. Pitt et aux Français, 1795, esej
• Réflexions sur la paix intérieure, esej
• Recueil de morceaux détachés (comprenant : Épître au malheur ou Adèle et Édouard, Essai sur les fictions et trois nouvelles : Mirza ou lettre d'un voyageur, Adélaïde et Théodore et Histoire de Pauline), 1795
• De l'influence des passions sur le bonheur des individus et des nations, 1796
• Des circonstances actuelles qui peuvent terminer la Révolution et des principes qui doivent fonder la République en France
• De la littérature dans ses rapports avec les institutions sociales, 1799
• Delphine, 1802
• Épîtres sur Naples
• Corinne ou l'Italie, 1807
• Agar dans le désert
• Geneviève de Brabant
• La Sunamite
• Le capitaine Kernadec ou sept années en un jour (comédie en deux actes et en prose)
• La signora Fantastici, komédia
• Le mannequin (comédie)
• Sapho
• De l'Allemagne, 1810/1813, esej
• Réflexions sur le suicide, 1813, esej
• De l'esprit des traductions, esej
• Considérations sur les principaux événements de la Révolution française, depuis son origine jusques et compris le 8 juillet 1815, 1818, memoáre