Symfónia

Počiatky symfónie siahajú do obdobia baroka. Medzi jej vzdialeného predchodcu patrí operná predohra s troma časťami, tak ako ju používal napríklad taliansky skladateľ Alessandro Scarlatti. Ďalším dielom významným pre rozvoj symfónie bolo tzv. ripieno concerto, ktoré nieslo titul koncert napriek tomu, že nevyužívalo výrazný sólový nástroj. Príkladom takéhoto diela je slávny Brandenburský koncert č. 3 Johanna Sebastiana Bacha.

Symfónia začala dostávať dnešné črty až v období klasicizmu. Došlo k zaradeniu tretej, tanečnej časti, ktorú tvoril menuet a trio. Zaslúžili sa o to skladatelia tzv. „mannheimskej školy“, medzi inými Johann Stamitz. Vznikla tak štvorčasťová symfónia, o ktorej ústálenie sa zaslúžil najmä „otec symfónie“ Joseph Haydn a ktorú neskôr rozvíjal Wolfgang Amadeus Mozart.

K významnému posunu vo vývoji symfónie došlo vďaka Ludwigovi van Beethovenovi. Zlomovým dielom v tomto smere bola jeho Symfónia č. 3 „Eroica“. Beethoven významne pozmenil charakter všetkých symfonických viet. V tretej časti menuet nahradil scherzom. V záverečnej vete Symfónie č. 9 po prvýkrát využil v symfónií vokálny part. Beethovenove symfónie sa stali štandardom a neprekonateľným ideálom pre nasledujúcich skladateľov. Tí využívali Beethovenovu formu, ktorú obohacovali o širší harmonický slovník a nové zvukové možnosti orchestra. Medzi nich patrili napríklad Carl Maria von Weber, Robert Schumann a Felix Mendelssohn-Bartholdy. Nová kapitola sa začala písať s príchodom originálnej Fantastickej symfónie Hectora Berlioza. Novum spočívalo v programe symfónie a jej objavnej inštrumentácii. Priamo na Beethovena nadviazal Johannes Brahms, ktorý vytvoril symfónie výrazne štrukturálne previazané a jednotné.

V 20. storočí sa monumentalita symfónií prehlbovala čoraz početnejším orchestrom i dlhším trvaním skladby. Medzi najvýznamnejších symfonikov 20. storočia patria Gustav Mahler a Dmitrij Šostakovič. Postupne došlo k rôznym zmenám v symfonickej stavbe – vznikali symfónie s piatimi vetami i symfónie jednoveté. Vyvinula sa i symfónia menšieho rozsahu označovaná ako sinfonietta. Jednu z najznámejších skomponoval Leoš Janáček. Ako protiklad k monumentálnym symfóniam vznikali teda i diela menej závažného charakteru a symfónia sa stala i predmetom hudobných experimentov.

Symfónia je rozsiahle a závažné orchestrálne dielo. Považuje sa za vrcholné hudobné dielo a takmer každý skladateľ sa rozhodol vyskúšať si na symfonickej tvorbe svoje skladateľské zručnosti, um a fantáziu. Symfónia poskytuje priestor pre rozvoj bohatých hudobných myšlienok pri využití všetkých základných hudobných foriem. Od čias Beethovena symfónie zvyčajne neskrývajú len bohatstvo hudobné ale aj ideové. Často predstavujú odrážajú duševné pochody skladateľa a jeho zápas o vyjadrenie umeleckej pravdy. Symfónia môže byť dielom absolútnej i programovej hudby. Základná stavba symfónie (pozri nižšie) tak ako bola položená v období klasicizmu, bola v neskorších obdobiach často modifikovaná a vznikali rozne zvláštne typy symfonií – napríklad symfónie s odlišným počtom viet a podobne. Niektoré diela, ktoré by sa dali považovať za symfónie boli z nejakého dôvodu skladateľom nazvané inak (napríklad Koncert pre orchester od Bélu Bartóka). Naopak, niektoré diela nesúce označenie „symfónia“ ňou v skutočnosti nie sú (Napríklad Alpská symfónia Richarda Straussa je v skutočnosti symfonická báseň).

Forma typickej symfónie je nasledovná:

• 1. veta – v rýchlom tempe (často allegro) v sonátovej forme
• 2. veta – v pomalom tempe (často adagio, prípadne andante), často v piesňovej forme alebo forme variácií
• 3. veta – tanečného charakteru, obvykle scherzo, v období klasicizmu menuet a trio
• 4. veta – v rýchlom tempe (allegro alebo rýchlejšie), vo rondovej alebo sonátovej forme

• W. A. Mozart: Symfónia č. 40 g-mol, Molto allegro
• L. van Beethoven: Symfónia č. 5 c-mol „Osudová“, Allegro con brio
• F. Mendelssohn-Bartholdy: Symfónia č. 3 a-mol „Škótska“, Allegro vivacissimo-Allegro maestoso assai

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Symfónia
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Symfónia