Variácie na Haydnovu tému

Skladateľ dielo zložil v roku 1873 na brehu Starnbergerského jazera blízko Mníchova. Okrem orchestrálnej verzie vytvoril zároveň zápis pre dva klavíry, aby dielo mohol prehrať s Clarou Schumannovou, ktorej názory na jeho kompozície ho vždy veľmi zaujímali. Obe verzie potom nechal vydať pod jedným opusovým číslom. Brahms už mal vtedy za sebou prelomový skladateľský úspech s Nemeckým rekviem, ale s orchestrálnymi dielami ešte nemal príliš veľké skúsenosti – všetky symfónie na svoj zrod ešte len čakali. Očakávaná premiéra diela v novembri 1873 vo Viedni ale zaznamenala taký výrazný úspech, akého sa Brahms nedočkal pri väčšine svojich neskorších, kľúčových orchestrálnych diel. Skladateľ si tak získal priazeň publika v meste, v ktorom sa usadil a žil až do svojej smrti.

Základná téma diela má názov Chorál svätého Antona a je to druhá veta Divertimenta č. 2, ktoré Brahmsovi ukázal Ferdinad Pohl, knihovník viedenskej filharmónie, ktorý v tom čase pracoval na Haydnovom životopise. Brahmsovi sa melódia tak zapáčila že si ju ihneď zapísal do notového zápisníka a neskôr ju použil ako ústredný motív variácií. Hoci hudobní historici dnes spochybňujú Haydnovo autorstvo a skladbu pripisujú skôr Haydnovému žiakovi Ignatzovi Pleyelovi, skladba sa uvádza pod pôvodným názvom. U Brahmsa nešlo o prvý pokus zvládnutia variačnej formy, už pred týmto dielom vydal niekoľko variácií pre sólový klavír. Z korešpondencie s Josephom Joachimom však vyplýva, že s nimi nebol úplne spokojný. Mal pocit, že sa priveľmi zameriava na variácie melodickej linky, zatiaľ čo jeho snom bolo skomponovať variácie, v ktorých by sa mu podarilo uchopiť podstatu témy, tak ako to videl v dielach veľkých predchodcov – Bacha a Beethovena. Jeho sebakritika nakoniec priniesla ovocie, Variácie na Haydnovu tému sú odborníkmi považované za najdokonalejší cyklus symfonických variácií, aký bol kedy napísaný.

Na úvod diela zaznieva bez introdukcie priamo základná téma, Chorál svätého Antona. Keďže bol povodne napísaný len pre dychové nástroje, Brahms pridal sláčikové nástroje, ale urobil to šetrne, aby vynikol pôvodný klasicistický charakter skladby. V prvej variácii využil jednoduchú harmonickú a rytmickú esenciu témy, ktorú zveril dychovým nástrojom, zatiaľ čo sláčikové nástroje na jej pozadí rozvíjajú zložitejšiu kontrapunktickú melódiu. V druhej variácii Brahms moduloval do molovej tóniny a prináša búrlivú náladu. Nasledujúca variácia je naopak pokojne plynúca melódia využívajúca tentoraz dialóg sólových dychových nástrojov a orchestra. Vedúce postavenie si zachovávajú dychové nástroje aj na začiatku štvrtej variácie, pričom sláčikové nástroje vytvárajú kontrapunktický sprievod. Ten však postupne naberá na intenzite v porovnaní so stagnačnou melódiou dychových nástrojov, takže hranice medzi hlavnou líniou a sprievodom sa stierajú. Piata variácia je živým scherzom ktoré vedie k šiestej variácii rovnakého tempa a taktiež tanečného charakteru. Druhá časť tejto variácie vo svojej mohutnosti vytvára akési epicentrum celého diela. Siedma variácia vo valčíkovom rytme je zasa kontrastne pokojná, s povznášajúcou pastorálnou náladou. Ôsma variácia je rýchla, s odvodenými krátkymi motívmi, je však bez výraznej melodickej opory, čím vytvára priestor pre záverečné finále. V ňom Brahms svoje majstrovstvo využil naplno v barokovej forme passacaglia, kde na opakujúcom sa basovom sprievode postupne prevádza po expozícii témy 17 kratučkých variácií, ktoré sú tak vlastne variáciami na variáciu základnej témy. V závere je zreprízovaná pôvodná téma, ale v skladateľovej obohatenej úprave s triangelom a rozvinutým husľovým partom. Hudba sa na okamih stíši, vzápätí však monumentálny (hoci nie príliš rozsiahly) cyklus uzatvorí rýchly beh a záverečné mohutné akordy.

• Wilhelm Furtwängler, Vienna Philharmonic Orchestra
• John Barbirolli, Vienna Philharmonic Orchestra
• Carlo Maria Giulini, Vienna Philharmonic Orchestra
• Christoph von Dohnányi, Cleveland Orchestra
• Bruno Walter, Columbia Symphony Orchestra

Verzia pre dva klavíry v podaní Neala a Nancy O'Doanovcov:

• Téma a variácie I – III
• Variácia IV
• Variácie V a VI
• Variácia VII
• Variácia VIII a Finale

• Ainsly, Robert: Encyklopédia klasickej hudby. Bratislava: Perfekt, 1997. ISBN 80-8046-085-X
• Erhardt, Ludwik: Brahms. Bratislava: Opus, 1986.
• Kuna, Milan: Skladatelia svetovej hudby. Bratislava : Mladé letá, 1993. ISBN 80-85768-07-0
• Očadlík, Mirko: Svět orchestru I. Praha: NHV Orbis Praha, 1951.
• Schonberg, Harold: Životy velkých skladatelů. Praha: BB Art, 2006. ISBN 80-7341905-X