Komorná hudba
Komorná hudba je klasická hudba určená pre menšie zoskupenie hudobných nástrojov (2 – 9). Už jej názov napovedá, že je vhodná pre hru v menších priestoroch. Charakteristická je pre ňu určitá intimita. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že je poslucháčsky menej atraktívna než hudba orchestrálna, má mnoho priaznivcov práve vďaka intímnosti hudobného zážitku a bezprostrednejšieho kontaktu poslucháčov a interpretov. Ďalšie pozitívum spočíva v tom, že je dostupná pre hru v domácnostiach, školách a amatérskych hudobných zoskupeniach. Počet diel komornej hudby je obrovský a zahŕňa diela rôznej kvality, od bezcenných salónnych skladieb až po majstrovské diela, patriacich do zlatého fondu svetovej hudby.
História
Počiatky komornej hudby siahajú už do renesancie, kedy sa na šľachtických dvoroch rozšíril záujem o pestovanie hudby. Zoskupenia rôzneho zloženia tvorili hudobníci, najatými šľachticmi pre svoje potešenie. Tento trend sa udržiaval až do klasicizmu. Diela komornej hudby boli často písané len pre zábavu domácich a nemali veľkú hodnotu. V období klasicizmu však vzniklo i mnoho kvalitných skladieb, spomedzi ktorých vynikajú najmä Beethovenove sláčikové kvartetá. V období romantizmu si diela komornej hudby našli cestu z panských nádvorí do koncertných sál. Napriek tomu si komorné diela so sebou naďalej niesli nálepku povrchnej hudby, takže niektorí skladatelia nenapísali žiadne dielo tohto druhu (Richard Strauss, Gustav Mahler). V dvadsiatom storočí došlo k hľadaniu nových východisiek a boli skomponované rôznorodé skladby pre súbory rozličného zloženia. Revolučným dielom bol Pierrot lunaire Arnolda Schönberga. Medzi najvýznamnejšie opusy sa radia sláčikové kvartetá Bélu Bartóka, považované za dôstojných nástupcov Beethovenových majstrovských kvartét.
Typy komorných súborov
V priebehu vývoja hudby vznikali rôzne zoskupenia, pričom niektoré z nich boli z rôznych dôvodov skladateľmi alebo poslucháčmi uprednostňované. Vznikli tak komorné telesa ustáleného zloženia, ako napríklad klavírne trio a sláčikové kvarteto. Fantázií skladateľa sa ale nekladú prekážky, takže je možné skomponovať dielo pre súbor v podstate ľubovoľného zloženia. To sa výrazne preukázalo najmä v 20. storočí.
Duo
Súbor tvoria dva nástroje, prípadne nástroj a hlas. Takmer vo všetkých prípadoch je jedným z nástrojov klavír, doprevádzajúci hlas alebo melodický nástroj, najčastejšie sláčikový alebo drevený dychový nástroj. Existujú však aj skladby pre dva klavíre. Diela pre dva jednohlasné nástroje s absenciou klavíra sú kvôli obmedzeným harmonickým možnostiam vzácnejšie. Pre duá sú najčastejšie určené piesne a sonáty.
Trio
Tvoria ho tri nástroje, z ktorých je jeden takmer vždy klavír. Trio môže mať rozmanité zloženie, niektoré zoskupenia sú však častejšie. Patrí tu:
- Klavírne trio – husle, violončelo a klavír.
- Sláčikové trio – husle, viola a violončelo.
- Klarinetové trio – klarinet, viola alebo violončelo a klavír.
- Hornové trio – lesný roh, husle a klavír.
Kvarteto
Kombinácia štyroch nástrojov už umožňuje bohatšiu prácu s harmóniou a kontrapuktom i bez prítomnosti klavíra. Sláčikové kvarteto je najvýznamnejším telesom komornej hudby a boli preň napísané ťažiskové diela repertoáru.
- Sláčikové kvarteto – 2 husle, viola a violončelo.
- Klavírne kvarteto – husle, viola, violončelo a klavír.
Kvinteto
Patria tu súbory zložené z päť nástrojov. Najvýznamnejšie je klavírne kvinteto.
Ďalšie súbory
- sexteto – 6 hráčov
- septeto – 7 hráčov
- okteto – 8 hráčov
- noneto – 9 hráčov
Tieto telesá môžu mať rozličné obsadenie a diela pre ne sú vzácne.