Klavírne trio č. 1 (Brahms)

Klavírne trio č. 1 H dur, Op. 8 (revidované v roku 1889) je dielo nemeckého skladateľa Johannesa Brahmsa.

Skladateľ dielo komponoval v roku 1853 za dramatických životných okolností. Počas práce na skladbe ho zastihla správa o samovražednom pokuse nemeckého skladateľa a jeho priateľa Roberta Schumanna. Brahms preto odišiel do Düsseldorfu za Clarou Schumannou a jej deťmi, pre ktorých bol oporou v ťažkých časoch. Práve tu sa medzi nimi prehĺbilo puto, ktoré neskôr viedlo k dôvernému, i keď pravdepodobne iba platonickému vzťahu. V jej spoločnosti v roku 1854 trio dokončil. Dielo bolo vydané ako ôsme v poradí a ako prvé Brahmsovo komorné dielo vôbec, verejného predvedenia sa ale dočkalo až oveľa neskôr.

O 35 rokov po dokončení diela sa skladateľ dohodol so svojím vydavateľom Simrockom na revízií niektorých svojích starších diel. Obsiahle úpravy postihli najmä práve Klavírne trio č. 1, ktoré skladateľ skrátil a prepracoval všetky vety s výnimkou tretej. V porovnaní s pôvodnou verziou rozsiahle úseky prvej vety prekomponoval do tónoniny h mol, v ktorej veta aj končí. Brahms, ktorý bol ako autor veľký perfekcionista, však prekvapivo dal okrem novej podoby diela súhlas aj na ďalšie vydávanie a uvádzanie pôvodnej verzie. Dnes sa dielo takmer výhradne nahráva a uvádza v revidovanej verzii.

Dielo začína rozsiahlou témou, ktorá patrí medzi najkrajšie a najinšpiratívnejšie v celej Brahmsovej tvorbe. Ako prvý na nej participuje klavír, ku ktorému sa po štyroch taktoch pridáva violončelo v citlivom a expanzívnom sóle. Až po pomerne dlhom časovom odstupe sa pridávajú k obom nástrojom aj husle. V plnom obsadení lyricky nežná téma postupne, avšak veľmi cielene graduje až do dramatického vyvrcholenia, po ktorom je ešte stále rozvíjaný jej materiál. Podobným spôsobom ako hlavná téma je vystupňovaná i vedľajšia téma, ktorá pôsobí smutnejšie než téma hlavná. Po expozícií a čiastočnom prevedení oboch tém nasleduje repetícia značnej časti vety od jej úplného začiatku. Repetícia končí asi v polovici vety a je nasledovaná ďalším rozvedením tém. Nálada je tu skôr dramatická až drásavá a vykompenzuje ju až repríza hlavnej témy, ktorá má podobu akýchsi zamyslených návratov. Záver vety je však dramatický.

Druhá veta - Scherzo je založené na staccatovej téme, ktorá je v porovnaní s prvou vetou veľmi úsečná, no napriek svojej stručnosti plne využitá vo výrazne rytmizovanom rozvedení, kde prechádza v silnom klavírnom údere z molovej tóniny do durovej. Tak ako je to typické u tanečnej vety, obsahuje aj táto Trio, ktoré je stále písané je v tanečnom 3/4 takte, dochádza však k spomaleniu tempa. Jeho téma je voľne plynúca, výrazne citovo zafarbená a pripomína idylickú náladu z úvodu celého diela. Trio je opäť vystriedané pôvodným tempom a témou.

Tretia veta je v pomalom tempe. Otvára ju sled niekoľkých tlmených klavírnych akordov v pianissime. Tento štýl klavírnej hry sa objavuje aj naďalej. Klavírne frázy sa striedajú s legatovými pasážami duo huslí a violončela. Výnimkou je iba stredná časť tejto vety skomponovaná v piesňovej forme, v ktorej husle spočiatku utíchnu a priestor dostáva violončelové sólo doprevádzané klavírom. Hudba v tejto vete je veľmi subtílna a intímna.

Záverečného Finale sa úpravy pôvodnej verzie skladby týkali azda najviac. Otvára ho chromatická téma v h mol, ktorá je v kontraste s hlavnou témou prvej vety veľmi úsečná a navodzuje dojem nespokojnosti a hľadania. Pôsobí trochu ťaživo, avšak vyvažuje ju energická vedľajšia téma v durovej tónine (D dur). Jej optimistická a rozhodná melódia je zverená klavíru a sláčikové nástroje ju len doplňajú. Téma je však skôr iba epizodická a hoci sa objavuje v priebehu vety ešte raz, vo vete dominuje závažná atmosféra. Tá je nakrátko prerušená niekoľkými taktami v h dur, ktoré evokujú náladu z prvej vety diela, potom však už nasleduje zoširoka koncipovaný záver v h mol, v ktorom dielo v tragickom výraze mocne, až beethovenovsky vrcholí.