Bolívia

Po prvých vojenských výpravách španielskych dobyvateľov roku 1533 a 1535 bola dnešná Bolívia spolu zo susedným Peru začlenená do španielskeho vicekráľovstva. Roku 1538 bolo založené dnešné hlavné mesto Sucre (vtedy pod názvom Ciudad de la Plata) a roku 1548 La Paz, dnešné sídlo vlády. Mimoriadny význam pre rozvoj krajiny mal objav striebra v Potosí (1545). Roku 1776 sa stala Bolívia spolu s Argentínou, Paraguajom a Uruguajom súčasťou vicekráľovstva Rio de la Plata.

Simón Bolívar (po ňom je krajina pomenovaná)

V júni 1823 začala povstaním nacionalistov, vedených José Antoniom de Sucre, oslobodzovacia vojna proti Španielom. Skončila 6. augusta 1825 vyhlásením nezávislosti krajiny. Simón Bolívar, ktorý dal krajine meno, bol prezidentom len niekoľko mesiacov. Po ňom prevzal vládu v decembri 1825 Sucre, ktorý dal krajine druhú ústavu, tretiu potom presadil Andrés de Santa Cruz, ktorý Sucreho roku 1829 zosadil. Počas svojej desaťročnej vlády vyhlásil po úspešnej vojenskej výprave zjednotenie svojej krajiny s Peru, ale po zákroku Čile a Argentíny sa musel stiahnuť a bolívijsko-peruánsku úniu rozpustiť.

Vojny so susednými krajinami Bolíviu oslabili a viedli k strate územia. Vojna proti Čile (1879 až 1883) mala za následok stratu oblasti Atacama a tým jediného prístupu k moru. Vo vojne proti Brazílii (1902 až 1903) stratila Bolívia provinciu Acre a vo vojne s Paraguajom (1932-1935) veľkú časť oblasti Gran Chaco. Táto vojna navyše priviedla rozvrat bolívijského hospodárstva, čo malo za následok nastolenie vojenskej vlády. Jej veliteľ, plukovník Germán Busch, nechal zoštátniť americkú firmu Standard Oil. Napriek tomu že krajina mala príjmy z baní, hospodárstvo stagnovalo, čo viedlo k nepokojom, po ktorých prevzal vládu Víctor Paz Estenssoro, vodca Revolučného národného hnutia (Movimento Nacionalista Revolucionario).

Nový predseda vlády znárodnil cínové bane a roku 1953 previedol rozsiahlu pozemkovú reformu, v ktorej rozdelil veľkostatky roľníkom. Zároveň sa snažil o rozšírenie obrábanej pôdy na východe krajiny. V rokoch 1956 - 1960 bol prezidentom Hernán Siles Zuazo, potom sa však znovu ujal úradu Paz Estenssoro, ktorý bol zosadený vojenským pučom 4. novembra 1964.

Vojenská junta pod velením generála René Barrientosa sa ujala vlády 6. novembra 1964, čo vyvolalo niekoľko vzbúr baníkov, ktorých postavenie sa po poklese cien cínu na svetových trhoch zhoršilo. Bojov proti vojenskému režimu sa zúčastnil aj Ernesto Che Guevara, ktorý bol zastrelený 9. októbra 1967. Barrientosa vystriedal v čele junty plukovník Hugo Banzer Suárez, ktorý bol zvrhnutý koncom sedemdesiatych rokov, 29. júna 1980 sa v krajine konali voľby, po ktorých sa stal prezidentom Zuazo, ktorý musel odvracať ešte jeden pokus o vojenský puč (1982).

Prezident Zuazo prevzal neblahé dedičstvo. Zlú hospodársku situáciu sa snažil riešiť úspornými opatreniami, veľká nezamestnanosť a nízke mzdy však boli príčinou početných štrajkov, organizovaných odbormi.

Roku 1985 bol zvolený prezidentom konzervatívny politik Víctor Paz Estenssoro: roku 1987 zaznamenala krajina po šiestich rokoch mierny ekonomický rast. V ďalších voľbách bol zvolený prezidentom Jaime Paz Zamora, po ňom v roku 1993 Gonzalo Sánchez de Lozada.