Kiribati

Najstaršie doklady o prítomnosti človeka na území Kiribati sa datujú do staroveku. Ostrovy boli pôvodne osídlené mikronézskym etnikom asi pred troma tisícmi rokov (1 000 rokov pred n. l.). Súostrovie však nebolo úplne izolované. V 13. až 15. storočí nášho letopočtu priplávali z juhu na brehy atolov polynézske kmene z Fidži, Samoy a Tongy, ktoré zmiešaním s pôvodnými osadníkmi položili základ dnešného obyvateľstva.[5] Svedectvo podávajú archeologické nálezy – ruiny koralových chrámov.

Mikronézski predkovia Kiribatčanov sa nachádzali na relatívne vysokom stupni sociálneho vývoja. Kým na niektorých ostrovoch vznikli predštátne útvary vedené náčelníkmi, obyvatelia iných ostrovov ako je Tabiteuea boli rovnostárski a vládla u nich demokracia. Ku každodennému životu patrili kmeňové vojny, pirátstvo a vzájomné násilné strety. V materiálnej kultúre sú známe dlabané kanoe, rybárske harpúny, ale aj zbrane zo žraločích zubov. Zdrojom potravy bol tradične najmä rybolov a na príhodných miestach pestovanie kokosovej palmy.[6]

Poštová známka britského veličenstva z roku 1939

S novými objavmi sa ľudia snažili spoznať krajiny ležiace za neznámym obzorom. Prvú zvesť o ostrovoch priniesol do Európy moreplavec portugalského pôvodu Pedro Fernandes de Queirós v roku 1606. Jeho objav však vzápätí upadol do zabudnutia. Až na konci 18. storočia sa čoraz viac ciest začalo podnikať v honbe za ďalšími územiami. Dňa 24. decembra 1777 sa na Vianočnom ostrove vylodil kapitán James Cook.

Roku 1788 väčšinu atolov preskúmal a zmapoval britský námorník Thomas Gilbert, po ktorom hlavnú skupinu ostrovov v roku 1820 ruský moreplavec Ivan Fiodorovič Kruzenštern a francúzsky kapitán Louis Duperrey pomenovali Gilbertove ostrovy (angl. Gilbert Islands). Názov Kiribati (vyslov Kiribas) je odvodený z miestnej výslovnosti pôvodného anglického mena „Gilbert“. V 20. až 40. rokoch 19. storočia ostrovy tvorili základňu zbehlých obchodníkov a lovcov veľrýb. Od roku 1857 sa tu vďaka misionárom začalo šíriť kresťanstvo. Hoci sa tu zmeny diali rýchlym tempom, idylické súostrovia v Tichom oceáne ležali dlho za humnami diania a v moderných dejinách boli kolonizované ako posledné.

Bitka o Tarawu

Explózia vodíkovej bomby v roku 1957 na Vianočnom ostrove

Ostrovy sa dostali do sféry britských záujmov Spojeného kráľovstva. So súhlasom obyvateľov tu Briti v roku 1892 vyhlásili protektorát Gilbertove a Elliceove ostrovy (dnešné Tuvalu) na ochranu pred neslýchanými nájazdmi otrokárov. Následne mnoho pôvodného obyvateľstva zahynulo vinou privlečených chorôb. Roku 1916 sa protektorát zmenil na britskú korunnú kolóniu. Postupne boli ku kolónii pripájané ďalšie ostrovné skupiny – Phoenixské (angl. Phoenix Islands) a Line Island (angl. Line Islands), v rokoch 1915 – 1925 aj Tokelau. Začiatkom 20. storočia boli na ostrove Banaba objavené ložiská fosfátov, ktoré sa až do ich vyčerpania v roku 1982 stali hlavným zdrojom príjmov kolónie. V roku 1939 boli oddelené ostrovy Kanton a Enderbury, kde bolo vznesené kondomínium Veľkej Británie a USA.[5]

Počas druhej svetovej vojny od roku 1941 atol Tarawa a ostatné z Gilbertových ostrovov okupovali Japonci. Na ostrove Betio, v južnej časti atolu Tarawa, vybudovali aj leteckú základňu. Súostrovie sa stalo arénou ťažkých bojov. Okupácia skončila v novembri 1943 americkým víťazstvom v bitke o Tarawu, ktorá sa stala jednou z najkrvavejších bitiek v dejinách americkej námornej pechoty.

V povojnovom období oblasť nadobudla strategickú hodnotu. Na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia využili Veľká Británia a Spojené štáty Vianočný ostrov na skúšky jadrových zbraní, vrátane vodíkových bômb. O explózii však obyvatelia nič nevedeli. K podobným účelom slúžil v rokoch 1957 až 1962 aj neobývaný atol Malden.[7]

Boj obyvateľov za politické práva a suverenitu si vyžiadal nejednu reformu koloniálnej správy. V 60. rokoch 20. storočia tu začali vznikať prvé orgány miestnej samosprávy, poradná rada a parlament. Dňa 1. októbra 1975 sa od zvyšku britskej kolónie pre národnostné nedorozumenie odtrhli Elliceove ostrovy (od roku 1978 nezávislý štát Tuvalu), pričom v januári 1976 bola kolónia Gilbertove a Elliceove ostrovy v dôsledku referenda zrušená. Koloniálna sústava sa zrútila pod motiváciou úspešného hnutia za národné oslobodenie. Nezávislá republika Kiribati bola vyhlásená 12. júla 1979. Jej súčasťou sa stalo i zrušené britsko-americké kondomínium Kanton a Enderbury.[5] Moci sa ujal prvý prezident republiky Ieremia Tabai. Aj keď Kiribati nastúpilo na cestu budovania demokracie, dodnes má tesnú väzbu na anglosaský svet. V roku 1995 došlo k definitívnej úprave dátumovej línie.

Budova parlamentu na ostrovčeku Bairiki

Satelitná snímka atolu Kanton

Kiribati je unitárna parlamentná republika, ktorá sa riadi demokratickými zásadami. Hlavou štátu a vlády sú prezident a viceprezident. Aktuálny prezident Taneti Maanau sa do čela štátu dostal v roku 2016, kedy získal dôveru po volebnej prehre dlhoročného politika Anoteho Tonga.[8]

Vláda sa skladá z prezidenta, viceprezidenta a desiatich prezidentom menovaných ministrov. Zákonodarnú moc vykonáva jednokomorový Dom Parlamentov alebo Maneaba Ni Maungatabu, kde zasadá 46 poslancov zvolených na 4ročné obdobie. Členovia parlamentu navrhujú prezidentského kandidáta, ktorý sa potom volí vo všeobecnom tajnom hlasovaní na obdobie dlhé 4 roky. Viceprezident a vláda sú menovaní prezidentom z radov poslancov parlamentu.[9] Hlavné a vládne centrá sú v mestách Ambo, Bairiki a Betio, ktoré sa nachádzajú v južnej časti atolu Tarawa.

V ostrovnom štáte síce existujú politické strany, ale ich funkciu preberajú kmeňové zväzy, ktorých zástupcovia sú volení do jednokomorového parlamentu. Každý z obývaných atolov diplomaticky spravuje svoju vlastnú radu. Secesionistické snahy ostrova Banaba dosiahli určitého stupňa samosprávy.

Kiribatská ústava, ktorá bola prijatá 12. júla 1979, ustanovuje slobodné a otvorené voľby. Vo veku 18 rokov existuje všeobecné volebné právo. Kiribati nemá žiadnu armádu, iba malé policajné sily. Justičná zložka vlády zahŕňa odvolací súd, najvyšší súd, ako aj magistrátne súdy.[10] Ostrovná krajina nemá regulárnu armádu, ani televízne vysielanie (iba políciu, rádio a rozhlas).

Kiribati je členom Spoločenstva národov (od roku 1979), Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky a plnoprávnym členom OSN sa stalo v roku 1999.

Kiribati má celkovo 21 obývaných ostrovov. Tie sú zoskupené do troch ostrovných skupín a jedného ostrova s vlastnou samosprávou. Týmito skupinami sú:

• ostrov Banaba (nazývaný tiež Ocean Island),
• Gilbertove ostrovy (16 ostrovov – Makin, Butaritari, Marakei, Abaiang, Tarawa, Maiana, Abemama, Kuria, Aranuka, Nonouti, Tabiteuea, Beru, Nikunau, Onotoa, Tamana, Arorae),
• Phoenixské ostrovy (8 ostrovov – Kanton, Enderbury, Birnie, McKean, Rawaki, Manra, Orona, Nikumaroro),
• Line Islands (8 ostrovov – Teraina, Tabuaeran, Kiritimati, Malden, Starbuck, Caroline, Vostok, Flint).

Kiribatská dedina

Lagúna atolu Tarawa

Územie Kiribati tvoria nízke atoly koralového pôvodu v rôznom štádiu vývoja. Najtypickejšie sú ostrovčeky s plytkou lagúnou uprostred. Na vývojovo starších atoloch sa ostrovčeky vyskytujú iba z náveternej východnej strany, takže pôvodná lagúna je otvorená voči oceánu, alebo vôbec chýba. Všetky ostrovy ležia v oblastiach, v ktorých sa stredoceánske chrbty najviac približujú k hladine Tichého oceána. Atoly vznikli tisícročným pôsobením koralov rastúcich na vrcholkoch podmorských vulkánov.[11]

Kiribati je jeden z najnižšie položených štátov sveta. Povrch ostrovov je veľmi nízky a málo členitý, výrazné zastúpenie má vápenec. Najväčšia výška väčšiny atolov je 2 až 5 m nad morom. Len ostrovy Banaba (81 m n. m.) a Kiritimati (13 m n. m.) vystupujú vyššie, pretože boli zdvihnuté geologickými procesmi.[12] Kvôli nízkej nadmorskej výške na ostrovoch nenájdeme strmé pobrežia, prevládajú rozľahlé pláže. Pred dravým príbojom ich chránia bariérové útesy a prírodné vlnolamy z koralu.

Vďaka poveternostným vplyvom, ktorým je povrch vystavený, sa vyformovali v drobivom vápenci hlboké lieviky, presypy a špicaté kužele, kde sa v priebehu státisícov rokov usadil trus miliónov hniezdiacich vtákov – guáno. Iné prírodné zdroje absentujú.[11]

Ostrovy majú tropickú, horúcu a vlhkú klímu oceánskeho typu s celoročne vyrovnanými teplotami (26 – 30 °C). Väčšina ostrovov sa nachádza v suchom pásme rovníkovej klimatickej zóny. Kiribati je vystavené pasátom vanúcim od juhovýchodu až severovýchodu. Zrážky silno kolíšu nielen od ostrova k ostrovu, ale tiež rok od roku (700 – 3000 mm). V blízkosti rovníka sú najnižšie, zatiaľ čo ostrovy ležiace na severe a na juhu majú kvôli vanúcim pasátom zrážky podstatne výdatnejšie.Hlavné dažďové obdobie trvá od novembra do marca, ale smerom na východ nastávajú dlhšie obdobia sucha. Rovnováha životného prostredia je v tejto časti Pacifiku krehká a počasie premenlivé. Súostrovie občas postihujú tropické búrky, veterné smršte a tajfúny.

Vodné toky nie sú vyvinuté, lebo zrážky sa rýchlo vsakujú do pórovitého vápencového podložia. Okrem lagúny majú koralové atoly často aj sústavy malých jazierok. Vrstva úrodnej pôdy je pomerne tenká a na väčšine ostrovov zlej kvality. Pôdy sú neúrodné, plytké a podliehajú zasoľovaniu. Mnohé ostrovy trpia nedostatkom sladkej pitnej vody. Problém sa rieši odsoľovaním morskej vody a zadržiavaním dažďových zrážok v cisternách.[13]

Morské vtáctvo na atole Kiritimati

Pustá vegetácia sa obmedzuje na druhy rastúce v nehostinných podmienkach. Pôvodné tropické lesy zaberajú len 15% plochy krajiny a boli nahradené kokosovníkmi a inými rastlinami, ktoré sa na ostrovy dostali umelo s prisťahovalcami. Dominujú slanomilné trávnaté porasty a nízke kry. Hornaté výčnelky sú posiate kokosovníkmi (Cocos) a pandánovými palmami (Pandanus). Mnohé rastliny sa na atoly dostali len vďaka morským prúdeniam či búrkami, približne 300 druhov flóry sem importovali prisťahovalci.[13] Momentálne sa cez mnohé ostrovčeky pravidelne valia prílivové vlny a slaná voda ničí i to málo, čo tu v minulosti rástlo. Problémy so záplavami a eróziou pôdy sa riešia vysádzaním pobrežných mangrovov, ktoré by mali byť základom obnovy domáceho biotopu.[14]

Živočíšny svet na atoloch je veľmi skromný. Zastupujú ho najmä zdivočené krysy, ošípané a hydina. Ostrovy sú hniezdiskom morského vtáctva (80 druhov, medzi nimi aj fregatky - národný symbol). Bohatá je však morská biodiverzita: sasanky a koraly (200 druhov), ryby (800 druhov), mäkkýše (1000 druhov), kôrovce, hlavonožce, korytnačky, žraloky i veľryby. Mnohé jedince sú endemitmi. Prírodne najcennejšou rezerváciou UNESCO sú Phoenixské ostrovy a národný park Kiritimati.[13]

Koralové útesy, súčasť chránenej rezervácie Phoenixské ostrovy

V dôsledku nízkej nadmorskej výšky je existencia Kiribati vážne ohrozená stúpajúcou hladinou svetového oceánu, ktorú mnohí vedci dávajú do súvislosti s klimatickými zmenami a globálnym otepľovaním Zeme. Kvôli vzostupu vodnej hladiny už v roku 1999 zmizli pod vodou dva neobývané ostrovy, Tebua Tarawa a Abanuea, patriace ku Kiribati. Ekologické problémy sa v posledných rokoch rapídne zhoršujú. Ak sa neprijmú účinné opatrenia ostrovný štát zanikne podľa odhadov niekedy koncom 21. storočia. Záleží to od miery adaptácie koralu na nové podmienky. Varovným signálom je hromadné blednutie a odumieranie koralových ekosystémov.[15]

Na medzinárodných fórach sa hľadajú spôsoby ako krajinu zachrániť pred pohltením. Uvažuje sa o výstavbe pobrežných hrádzí a „plávajúcich ostrovov“. Projekty si žiaľ vyžadujú vysoké finančné náklady. Pre obyvateľov súostrovia sa teda ako jediné východisko javí migrácia za hranice domova.[16] Situácia je natoľko akútna, že vláda Kiribati kupuje pozemky na Fidži a v roku 2008 požiadalo Austráliu a Nový Zéland o možnosti prijatia ostrovanov ako ekologických utečencov.[17] Prvé SOS evakuácie zrejme odštartujú už na konci tohto desaťročia.

Štruktúra vývozu republiky

Hospodárstvo Kiribati je založené na pilieroch poľnohospodárstva, ktorého produkcia je limitovaná obmedzenou výmerou ornej pôdy (2,5 % zeme) a nedostatkom vody. Prevláda rastlinná výroba. Pestujú sa predovšetkým kokosové palmy, z ktorých sa vyváža sušená dužina kokosových orechov, tzv. kopra. Pre výživu obyvateľstva majú lokálny význam sladké zemiaky, pandány, banány, melóny a chlebovníky. V preliačinách vyhĺbených až k spodnej brakickej vode sa sadí hľuza babai (akýsi druh močiarneho tara).[2] Lokálnu spotrebu dopĺňa kultivácia paradajok, tekvíc a čínskej kapusty.[19] Agrárna výroba nie je schopná zaistiť sebestačnosť krajiny v potravinách, väčšina z nich sa musí kryť importom.

V živočíšnej výrobe je pomerne rozvinutý chov ošípaných a hydiny. Ďalšou dôležitou súčasťou ekonomiky je zber chalúh, rias (ktoré sem boli introdukované z Filipín) a lov morských živočíchov. Výlov sa uskutočňuje v lagúnach i na otvorenom mori; ide najmä o tuniaky, mečúne, lietajúce ryby a kraby. Vzniklo tu dokonca i niekoľko odchovných fariem. Obľube sa teší lov rôznych kôrovcov i perál. Veľký dopyt po veľkých mušliach druhu Tridacna gigas viedol k ich značnému úbytku. Lokálna vláda tiež získava poplatky z udeľovania licencií rybárskym lodiam, ktoré na zmluvnom základe operujú vo výsostných vodách Kiribati.[18][20]

Na Kiribati priemysel prakticky neexistuje. Sú tu iba malé podniky na prvotné spracovanie agrárnych produktov a rýb (konzervárne, mraziarne). okrem spracovateľských závodov rýb a agrárnych surovín. V minulosti sa na ostrove Banaba ťažili fosfáty, ktorých zásoby sa však vyčerpali približne v čase, keď Kiribati získalo nezávislosť. Zo ziskov bol vytvorený rezervný fond. Na ostrove Starbuck sa dobývajú ložiská guána.[12] Elektrický prúd sa vyrába z naftových generátorov, prístup k nej má len 60 % územia. Plánuje sa rozvoj solárnej energie. Výborne rozvinuté sú na týchto ostrovoch remeslá (tkáčstvo, pletenie rohoží, staviteľstvo člnov a lodí).[21] Ďalším zdrojom príjmov je montáž lodí, filatelia a kozmický výskum pri rovníku.

Ľahké dopravné lietadlo Charbin Y-12 spoločnosti Air Kiribati, kiribatského národného leteckého dopravcu, na letisku Tabiteuea-Sever

Dôležitým ekonomickým odvetvím a hlavným zdrojom príjmov sa v posledných rokoch stal biznis s cestovným ruchom. Hoci sa Kiribati snaží podporovať turizmus, sektor služieb je zaostalý. Mladému štátu chýbajú prostriedky pre nutné investície.[11] Atolový raj je turisticky atraktívny oslavami Nového roka, prírodnými krásami, vojnovými pamiatkami a exotickým životným štýlom ostrovanov. Sú tu priam ideálne podmienky na dovolenku. Odlúčenosť od hlavných dopravných trás sa však prejavuje na nízkej návštevnosti (len 6000 hostí ročne).[13]

Kiribati tvorí komunikačnú linku na polceste medzi Havajom a Austráliou. Medzi ostrovmi existuje lodná i letecká doprava menšieho rozsahu. Hlavným dopravným uzlom je atol Tarawa, pričom malé letiská sú aj na atoloch Butaritari a Kiritimati. Zložitú dopravnú dostupnosť umocňujú nevhodné prístaviská, kde lode len málokedy dokážu bezpečne zakotviť. Keďže ostrovy ležia rozptýlené vo veľkej vzdialenosti jeden od druhého, doprava nie je lacná a pravidelná. Na druhú stranu je tu pomerne solídna cestná sieť.[22] Niektoré ostrovčeky sú spojené podmorskými káblami.

Obyvatelia Kiribati hovoria oceánskymi jazykmi, konkrétne kiribatčinou. Osobitosťou domorodej reči je chýbajúca hláska 's', ktorá sa píše latinkou po vzore francúzštiny, 'ti'. Príznačným rysom je naopak prevaha samohlások a ľubozvučná fonetika. Úradným jazykom je okrem domorodého jazyka aj angličtina, ktorou plynule hovorí asi 30% populácie. Najdôležitejšou anglofónnou oblasťou je okolie hlavného mesta. Na južnej periférii figuruje tuvalčina. Kiribatčania pred príchodom Európanov nepoznali písmo, počiatky zaužívanej latinky sa vyskytli až po zavŕšení kresťanských misií.

Prevládajúcou náboženskou skupinou sú kresťania - a to rímski katolíci (56%), protestanti (34%), ďalej mormoni (3,1%) a adventisti siedmeho dňa (1,9%). Rozšírená je i bahájska viera (2,3%).[23] Kresťanstvo tu zaviedli misionári v 19. storočí.  Avšak v niektorých prípadoch bola konverzia skôr povrchná, zásluhou čoho sa na ostrovoch udržiavajú zvyšky pôvodnej domorodej religiozity (kult predkov, viera v bohov a hérosov). V kontraste s dogmami kresťanstva lokálne prežívajú hriešne rituály mágie a tabuizované praktiky veštectva zo starých čias.

Komunitný dom maneaba na ostrove Marakei

Domácnosti v Južnej Tarawe nemajú možnosť ustúpiť od pobrežnej erózie, pretože atol je úzky a preplnený

Obyvatelia Kiribati bývajú v malých osadách a dedinkách roztrúsených pri lagúne. Uprostred dedinky často stával (v niektorých prípadoch dodnes stojí) veľký komunitný dom maneaba, ktorý slúži ako zhromaždisko.[21] Kostra domov staršej architektúry býva drevená, strechu pokrývajú palmové listy, dlážku rohože, ktoré fungujú aj namiesto pevných stien. Súčasná výstavba sa prispôsobuje potrebám ochrany tunajšej kultúry.

Vidiecke sídla v zázemí miest však strácajú svoj pôvodný charakter, mnoho ostrovanov sa sťahuje do miest. V súčasnosti sa ako hlavné mesto Kiribati uvádza celý atol, teda Tarawa, prípadne jeho južná najkompaktnejšia skupina ostrovčekov, Južná Tarawa. Následkom zvyšujúcej urbanizácie (42%) sa hlavné mesto Južná Tarawa stáva preľudneným. V roku 2015 žilo v hlavnom meste 56 388 obyvateľov.[24] Na lokalite je zaujímavé to, že je tvorená reťazcom ostrovčekov s rôzne širokými kanálmi a trpí znečisťovaním prostredia. Ostrovček Betio je známy ako dejisko bitky o Tarawu, má prístav a najväčšiu elektráreň v krajine. Na ostrovčeku Bairiki sa nachádza letisko, budova parlamentu a kancelária prezidenta.[25]

Medzi najvýznamnejšie sídla ostrovnej republiky patria:

• Betio – 17 330 obyvateľov (všetky nasledujúce údaje pochádzajú z roku 2015)[24]
• Bikenibeu – 7 575 obyvateľov
• Teaoraereke – 5 105 obyvateľov
• Temwaiku – 4 072 obyvateľov
• Eita – 3 395 obyvateľov
• Bairiki – 3 218 obyvateľov
• Tabwakea – 3 001 obyvateľov
• Bonriki – 2 829 obyvateľov
• Ambo – 2 780 obyvateľov
• Banraeaba – 2 072 obyvateľov

Pobočka Juhopacifickej univerzity na atole Tarawa

Ostrovy neponúkajú veľa pracovných príležitostí. Nezamestnanosť dosahuje 30,6 % (odhad k roku 2010). Mnoho ekonomicky aktívnych odišlo za prácou a vzdelaním do zahraničia. Pracovnú silu tvorí 39 000 ľudí. Najviac pracovne činných pracuje v službách (75 %), potom v poľnohospodárstve (15 %) a najmenej v priemysle (len okolo 10 %).[3]

Školstvo, zdravotníctvo i životná úroveň zaostáva za európskym priemerom. Základné vzdelanie je však zabezpečené aj mimo veľkých miest.[22] Na atole Tarawa sa nachádza aj pobočka Juhopacifickej univerzity. Na každom ostrove je nemocnica alebo klinika. Pomerne vysoká úmrtnosť detí, tuberkulóza, nadmerné fajčenie (54% populácie, najmä mladých), infekcie (vrátane HIV), otravy jedlom, kontaminovanou vodou a nedostatok lekárov však odzrkadľujú nízky priemerne dožitý vek: u mužov 59 a u žien 65 rokov.[20]

Kiribati sa zaraďuje medzi desať krajín na svete s najvyššou mierou obezity (46 %) a nadváhy (cez 80 % populácie, najmä žien).[2] Výživu obyvateľstva a kľúčový zdroj bielkovín oddávna poskytuje morské živočíšstvo, kurence a ošípané. Rastlinná strava pozostáva z ovocia, hľuznatých rastlín, zeleniny a divorastúcich plodov, ale značné dávky potravín sa už kupujú v obchodoch. Typickými nápojmi sú kokosové mlieko, dažďová voda a palmové víno.[21] Pitnú vodu má k dispozícií len 67 % populácie.

Rybolov v Južnej Tarawe

Po kultúrnej stránke pestujú silné námornícke tradície, ktoré predstavujú charakteristickú črtu kiribatskej kultúry. Osud miestnej komunity je úzko spätý s podmorskými živlami a moreplavbou, čo nepochybne odráža spôsob života Mikronézanov odkázaných na blahosklonnosť mora. Kapitáni jednotlivých lodí si dobre pamätajú najvýhodnejšie kurzy na rôzne izolované ostrovy a ešte aj v súčasnosti používajú navigačné techniky pradávnych Kiribatčanov, ktorí sa po šíravách oceánu orientovali podľa súhvezdí, denného pohybu Slnka, vlnobitia a smeru vetra. Okrem toho vynikajú v love rýb a sú skúsení v stavbe vahadlových člnov. Obľúbenými športmi sú plávanie, skoky do vody, jazda na vlnách, závody na plachetniciach, novšie aj futbal.[27]

Tanečníčky vítajú návštevníkov ostrovov Kuria

Špecifická kultúra Kiribati tvorí zmes mikronézskych a polynézskych kultúrnych elementov. V súostroví je dôležitý spoločenský život, lebo sa tu uchováva jedinečný folklór. Typické sú monotónne piesne a rytmické tance „kaimatoa" a „ruoia", využívajúce partie bokov s výrazným pohybom rúk. Melodickú hudbu vyludzujú jednoduché bicie nástroje zo škrupín orechov, hrkálky a trúbky z morských schránok. V tejto krajine sa často spieva hudba, ktorá sprevádza hlavné životné udalosti, ako sú uzavretie manželstva (väčšinou monogamné), smrť a náboženské obrady.[28][13]

Obyvatelia Kiribati majú tiež bohatú ľudovú slovesnosť, ktorá sa po generácie prenášala ústnou cestou (napr. mýty o morských pannách). Vzhľadom na relatívnu izoláciu tohto ostrovného národa a obmedzený prístup k iným kultúram sa mnohé z príkladov literatúry a umenia odvolávajú na staroveké myšlienky. Dôležitú úlohu zohráva mágia, ako aj kódex prísnych zákazov tabu, ktoré usmerňujú správanie jednotlivcov.[9]

Domorodí predkovia sa museli učiť využívať všetky dary nehostinnej prírody. Príbytky, odev a predmety dennej potreby si kedysi vytvárali z kôry, listov, trstiny či vetvičiek koralu. Tradičné oblečenie boli veľmi prosté: muži najčastejšie inklinovali ku krátkej zásterke z kôrovia stromov, ženy nosili suknicu z trávy pripevnenej k opasku. Občas sa zdobili voňavými kvetmi a ozdobami z mušľoviny, vtáčieho peria alebo rybích zubov.[10] V súčasnosti miestni ľudia dávajú prednosť americkej konfekcii a mestský život čoraz viac pripomína západný spôsob života. Napriek tomu väčšina ostrovanov žije v ústraní a veľmi pokojným životom. Obavy majú len z klimatických zmien a dvíhania morskej hladiny.