Ivan Fiodorovič Kruzenštern

Výprava mala na lodiach Neva a Nadežda dopraviť na Aljašku tovar a potraviny a na spiatočnej ceste predať v Číne americké kožušiny. Okrem toho bola poverená aj ďalšími politickými a vedeckými úlohami. S pomocou najmodernejších navigačných a astronomických prístrojov mala skúmať splavnosť morí a vykonávať oceánografické pozorovania, popísať brehy Sachalinu a ústia rieky Amur, zaobstarať zbierky minerálov a rastlinstva z krajín, ktoré navštívi. Hoci nešlo o vojenskú expedíciu, boli obe lode pre každý prípad pomerne silne vyzbrojené, pretože v tom čase sa v Európe nepretržite bojovalo.

Kruzenšternov druh Jurij Lisjanskij (1773 – 1837), veliteľ 300tonovej Nevy, bol taktiež skúsený námorný dôstojník. Výborne sa vyznal v astronómii, kartografii aj matematike a jeho doterajšia kariérna dráha sa takmer do detailu podobala Kruzenšternovej.

Citron – zaručený prostriedok proti skorbutu

Prvý „krst ohňom“ prekonali obe lode v silnej búrke cestou do Anglicka. Ďalším cieľom po týždňovej zastávke na Kanárskych ostrovoch bola už Južná Amerika. Vďaka čerstvej strave, hlavne citrónom a tekviciam, ktoré dal Kruzenštern zaobstarať, neochorel počas plavby jediný námorník skorbutom. Nutné opravy na Neve zdržali výpravu šesť týždňov na ostrove Sv. Kataríny v blízkosti brazílskeho Santa Cruz. Tento čas však bohato využili prírodovedci. Pri obchádzaní Hornovho mysu museli ruskí námorníci bojovať s celou sériou ťažkých búrok a Tichý oceán ich potom privítal pochmúrnym počasím a silným vetrom. Dňa 24. marca oddelila obe lode od seba ďalšia búrka a hmla. Stretli sa až po sedemtýždňovom odlúčení u najväčšieho z Markézskych ostrovov, Nuku Hivy. Od Markéz zamierili ruské lode k Havaju, kde sa ich cesty rozdelili: Neva sa vydala k aljašským brehom, Nadežda ku Kamčatke. Kruzenštern urobil cestou ešte jeden pokus nájsť juhovýchodne od Japonska legendárny "ostrovy zlata a striebra". Dopadol však rovnako ako jeho predchodcovia.

V polovici júla roka 1804 spustila Nadežda kotvy v Petropavlovskom prístave. Po vyložení nákladu a doplnení zásob ju čakala nová dôležitá úloha – začiatkom septembra vyplávala k japonským brehom. Cesta k juhu pozdĺž východného pobrežia japonských ostrovov bola málo známa, sťažovali ju lejaky a husté hmly a raz ohrozoval loď dokonca tajfún. Až po mesiaci dorazila do nagasackého prístavu. Japonci sa tvárili ako úctiví a vľúdni hostitelia, ale s ruskou posádkou zaobchádzali ako so zajatcami. Po polročnom ponižujúcom čakaní odmietol cisár delegujúce listiny aj dary ruského veľvyslanca a prísne zakázal ďalším ruským lodiam plavbu v japonských vodách.

Spiatočnú cestu podnikol Kruzenštern neznámym morom pozdĺž západných japonských brehov, zmapoval pritom pobrežie Honšú a Hokkaida, La Pérousovým prielivom prenikol k južnému okraju Sachalinu a v blízkosti Kurilských ostrovov takmer stroskotal na podmorských útesoch.

Kým čakal v Petropavlovsku na loď Konštantín s nákladom amerických kožušín, rozhodol sa využiť voľný čas k doriešeniu dvoch otázok, ktorých zodpovedanie prenechal Jean-François de La Pérouse svojim nasledovníkom: či je Sachalin spojený nejakou šijou s pevninou, kadiaľ vteká amur do mora a ako by bolo možné využiť tento veľtok pre spojenie sibírskych končín s Tichým oceánom. Kruzenštern začal prieskumom a mapovaním východného pobrežia Sachalinu. V úzkom a plytkom tatárskom prielivu musel bojovať so silným prúdom takmer sladkej vody, z čoho usúdil, že ústie Amuru nie je ďaleko a za ním je zrejme piesočná šija, spájajúca Sachalin s ázijským brehom. Vinou nedostatočného prieskumu sa dopustil hrubého omylu a jeho domnienka o polostrovnom charaktere Sachalinu prežívala ešte niekoľko desaťročí. Až v roku 1849 ju vyvrátil ďalší ruský kapitán Gennedil Nevelskij.

Po návrate s Ochotského mora sa Nadežda s nákladom kožušín vydala k čínskym brehom, pričom sa jej kapitánovi podarilo "zmazať z mapy" niekoľko ostrovov, púhych výplodov bujnej fantázie španielskych a portugalských moreplavcov. Dňa 20. novembra 1805 zakotvila v portugalskom Macau, kam o dva týždne neskôr dorazila aj Neva. Ruské lode vymenili v Macau a Kantone svoje kožušiny za čaj, porcelán a iný čínsky tovar a vydali sa cez Juhočínske more a Sundský prieliv do Indického oceánu. Neďaleko mysu Dobrej nádeje sa v hmle opäť jedna druhej stratili a do Ruska sa preto vrátili oddelene. Kruzenštern sa objavil v Kronštadte po troch rokoch a dvanástich dňoch 19. augusta 1806, o celých štrnásť dní neskôr než Lisjanskij, ktorého cesta je pozoruhodná predovšetkým tým, že z Číny až do Anglicka doplával ako prvý kapitán v dejinách námornej plavby bez jediného medzipristátia.

Prvá ruská plavba okolo sveta otvorila novú námornú cestu z baltského Kronštadtu cez Indiu a Čínu do vzdialenej "ruskej Ameriky" a stala sa cennou životnou školou pre budúcich veľkých ruských moreplavcov, napríklad pre Bellingshausena či Kotzebueho. Na vrchole svojej kariéry velil Kruzenštern zboru námorných kadetov, stál pri zrode ruskej Geografickej spoločnosti a na základe dostupných poznatkov o Tichomorí zostavil detailný atlas Oceánie. Zomrel 24. augusta 1846 na maláriu.