Stredooceánsky chrbát

Stredooceánsky chrbát je podmorské pohorie, vytvorené výstupom magmy zo zemského plášťa. Stredooceánske chrbty sa nachádzajú na hraniciach dvoch rozchádzajúcich sa platní a sú najdlhším horským systémom na Zemi - ich dĺžka je asi 60 000 km.

Vznik stredooceánskeho chrbta výstupom magmy.

Topograficky výrazný stredooceánsky chrbát v Atlantickom oceáne.

Stredooceánske chrbty sú geologicky aktívne. Magma vystupuje systémom zlomov a vytvára novú oceánsku kôru, spolu s reťazou podmorských vulkánov. Najmladšie horniny sa nachádzajú v centre chrbta a postupne sú odsúvané ďalej od chrbta. Tento proces bol pozorovaný ako rozchádzanie sa morského dna. Rýchlosť rozpínania nie je pri všetkých stredooceánskych chrbtoch rovnaká a rozoznávajú sa dva typy[1]:

• Pomalé chrbty, s rýchlosťou rozpínania do 4 cm za rok (číslo hovorí iba o rozpínaní jedným smerom, chrbát sa však rozpína na obe strany, preto je reálny nárast kôry dvojnásobný). Sú menej bežné, vyznačujú sa 18 až 32 km širokým riftovým údolím, ktoré je asi 1 km hlboké. Tiež sa vyznačujú produkciou ultrabázických hornín, ktoré majú výrazne blízko k horninám vrchného plášťa. Tento typ oceánskej kôry sa označuje ako hessovský typ. Pomalé chrbty sú rozdelené na menšie, okolo 10 - 100 km široké segmenty. Vulkanizmus má za následok tvorbu podmorských hôr, ktorý iba miestami dopĺňajú trhlinové erupcie a menšie lávové prúdy.
• Rýchle chrbty, s rýchlosťou rozpínania nad 4 cm za rok. Vyskytujú sa častejšie. Namiesto riftového údolia majú morfologickú eleváciu širokú 15 - 25 km s oblým reliéfom a nevýraznými centrálnymi blokmi výšky niekoľko stoviek metrov. Chrbty s rýchlym rozpínaním sa členia na väčšie, rádovo stovky km široké segmenty a sú pre nich typické horniny ofiolitovej suity.

Výlevy magmy v oblasti stredooceánskych chrbtov neprebiehajú neustále ale sa periodicky opakujú každých niekoľko tisíc rokov.

Na opačnom konci platne sa nachádza hlbokomorská priekopa, kde dochádza k poklesávaniu oceánskej kôry naspäť do plášťa. Najčastejšie sa vyskytujúca hornina je bazalt.

Existencia stredooceánskych chrbtov bola potvrdená až v päťdesiatych rokoch 20. storočia, nakoľko až vtedy sa začal robiť systematický výskum morského dna.