Kiritimati

Námorná mapa Kiritimati v angličtine z roku 1977

Vianočný ostrov bol objavený v roku 1537 španielskym moreplavcom Hernandom de Grijalvom. Až omnoho neskôr, 24. decembra 1777, tu pristál James Cook, ktorý dal atolu prívlastok Vianočný. V rokoch 1936 - 1937 viedla Británia s USA vážny spor o Vianočný ostrov. Zo súperenia nakoniec vyšiel víťazne britský kolonializmus a v roku 1888 kapitán William Wiseman, ktorý sa k tomuto ostrovu v Pacifiku priplavil na vojnovej lodi Caroline, vztýčil nad Vianočným ostrovom vlajku britského veličenstva.[2]

Ostrov bol pripojený ku britskej korunnej kolónii Elliceove (dnešné Tuvalu) a Gilbertove ostrovy. Európski kolonizátori, ktorý tu prišli v druhej polovici 19. storočia, sa začali venovať pestovaniu kokosových paliem, ťažbe fosfátov a guána. Tieto aktivity prekazilo extrémne sucho a skončili krachom, takže po veľkú časť 20. storočia zostal Vianočný ostrov opustený.

Po druhej svetovej vojne sa stal miestom britsko-amerických pokusov s atómovou a vodíkovou bombou (v rokoch 1956-1964). Našťastie sa úroveň radiácie normalizovala a atol zostal obývateľný.[3] Dňa 1. októbra 1975 bola kolónia rozdelená na Gilbertove ostrovy a Tuvalu (od roku 1978 nezávislý štát) a od 1. januára 1977 získala bývalá kolónia Gilbertove ostrovy vnútornú samosprávu.

Nová kapitola v histórii Vianočného ostrova sa začala písať po 12. júli 1979, keď ostrovy získali nezávislosť pod menom Kiribati. Republika Kiribati sa skladá z 33 ostrovčekov roztrúsených na obrovskej vodnej ploche po oboch stranách rovníku. Na Kiribati neexistujú politické strany, ich funkciu preberajú kmeňové zväzy, ktorých zástupcovia sú volení do parlamentu. I keď Vianočný ostrov v jej rámci predstavuje len jednu a zďaleka nie najvýznamnejšiu výplň, je jeho rozvoju v súlade s finančnými možnosťami mladého štátu venovaná sústavná pozornosť.[2]

Keď lode Európanov objavili Vianočný ostrov, bol neobývaný. Pôvodní obyvatelia z Markéz ho osídlili len dočasne a ešte pred príchodom belochov ho opustili. Dôkazom toho sú archeologické nálezy (zvyšky chrámov z koralového vápenca). Počas 19. storočia boli na atol dopravení ľudia z Gilbertových ostrovov, ktorí tu žijú doteraz. Bývajú v malých osadách, roztrúsených pri lagúne. Muži lovia v lagúne i na otvorenom mori, najmä rybu Albula glossodonta a vo vnútrozemských rybníkoch chovajú ryby druhu Chanos chanos. Ženy sa starajú o záhradky, v ktorých pestujú taro, pripravujú pandanovú múku i zásoby cukríkov z palmovej šťavy a varia pre rodinu.[4]

Pozostatky nukleárnych zbraní

V roku 2015 tu žilo približne 6477 obyvateľov. Až 90 % populácie predstavujú Mikronézania, zvyšok tvoria Polynézania, Číňania a tiež Európania. Veriaci sú katolíci (53%), protestanti (40%), adventisti siedmeho dňa, mormoni a i. K pôvodnému náboženstvu patril kult predkov, mágia a viera v bohov. Rozpráva sa kiribatsky a anglicky.

Obyvatelia sa živia pestovaním kokosovej palmy na štátnych plantážach a rybolovom. Väčšina obyvateľstva však žije bez elektriny v skutočne jednoduchých podmienkach. Spoločnosť je konzervatívna, rodinné zväzky pevné a nepatrí sa okázalo dávať najavo svoje bohatstvo. Mnohí ostrovania majú sklon k emigrácii.

Na ostrove sú 4 obývané dedinky a jedna opustená. Mená týchto usadlostí sú úsmevné, pretože sa volajú London, Tabwakea, Banana, Poland and Paris. Pomenoval ich tak francúzsky kňaz Emmanuel Rougier, ktorý mal ostrov prenajatý medzi dvoma svetovými vojnami a nechal tu vysadiť okolo milióna kokosových paliem ako vklad do budúcnosti ostrova. Dedinka Paris je v ruinách, hlavnou osadou je London s moderným prístavom, ktorý stráži vstup do lagúny.[5] Kiritimati má tri základné školy, jednu juniorskú strednú školu a dve stredné školy. Hlavnou nemocnicou je London, zatiaľ čo dediny Banana, Tabwakea a Poland majú tiež každá po jednej klinike.

Výhľad z lietadla Handley Page Hastings na dedinku London zničenú atómovými pokusmi v roku 1956

Základy ekonomiky zabezpečuje lov rýb a poľnohospodárstvo (najmä obchodovanie s koprou a kokosovými orechmi). Priemysel prakticky neexistuje, hoci sa na atole nachádzajú menšie ložiská guána. Celý ostrov pretína pomerne dobre vybudovaná cesta.[3] Vianočný ostrov je dokonca zástavkou civilnej leteckej linky vedúcej južnej Oceánie do Honolulu na Havajských ostrovoch. Najväčší význam má námorná a letecká doprava. Cestovný ruch je menej rozvinutý, pretože atol je odľahlý, izolovaný a nemá dostatok kvalitných služieb.[5]

Poloha pri rovníku poskytuje potenciál pre kozmický výskum. Po druhej svetovej vojne Wernher von Braun neúspešne navrhol, aby sa práve tu vybudoval kozmodróm, z ktorého by vyleteli do vesmíru prvé rakety s ľudskou posádkou. V roku 1999 si ostrov na 20 rokov prenajala japonská vesmírna agentúra za 840 000 dolárov ročne plus platby za škody spôsobené na životnom prostredí. Ohlasovaný program Hope-X však po štyroch rokoch zastavili.[6]

Atol Kiritimati je najväčší ostrov čisto koralovej formácie na svete s obvodom asi 160 km. Bol zdvihnutý geologickou činnosťou. Atol má obvod okolo 150 km a zaberá vyše 70 percent celkovej rozlohy Kiribati. Okrem hlavného ostrova obsahuje aj niekoľko menších ostrovčekov. Cookov ostrov má rozlohu 19 ha, ďalšie ostrovy sú Motu Upua (> 19 ha), Ngaontetaake (27 ha), a Motu Tabu (3,5 ha). Kiritimati je veľmi izolovaný, je vzdialený od Tarawa v Gilbertových ostrovoch viac ako 3000 km a od Honolulu na Havaji je vzdialený 2 000 km.

Povrch ostrova je veľmi jednoduchý, nízky a plochý. Vnútrozemie sa dvíha do výšky 12 m. Jeho lagúna je čiastočne vyschnutá a vyplnená organickými sedimentmi. Na východe sa rozpadla na sústavu malých jazier. Vodné toky nie sú vyvinuté, lebo pórovité vápencové podložie rýchlo prepúšťa dažďovú vodu. Ostrov trpí nedostatkom pitnej vody.[3]

Vianočný ostrov má tropickú, rovníkovú klímu oceánskeho typu s vyrovnanými priemernými dennými i mesačnými teplotami (24-28 °C). Nachádza sa v suchšej zóne a úhrny zrážok sú pomerne nízke, a preto ho občas postihujú ničivé obdobia sucha. Pôdy sú plytké a neúrodné, čím sa ostrov radí medzi tie územia sveta, ktoré majú najhoršie podmienky na poľnohospodársku výrobu.[6]

Vegetácia v jednej z lagún

Vegetácia sa väčšinou obmedzuje na druhy rastúce na zasolených neúrodných pôdach (kokosovníky, pandány, traviny, nízke kroviny, heliotropy, cédre). Najtypickejšia je naupaka (Scaevola taccada). Pobrežné biotopy ohrozuje dvíhanie hladiny svetového oceána v dôsledku globálneho otepľovania.

Vtáčí druh bokikokiko je jediným endemitom ostrova

Živočíšstvo je druhovo veľmi chudobné a zastupujú ho hlavne morskí vtáci. Z asi 80 druhov vtákov, ktoré žijú na ostrovoch Kiribati, žije na Kiritimati asi polovica. Národným symbol je fregatka (Fregata minor). Najvzácnejším vtákom ostrova je však nenápadný bobikokiko (Acrocephalus aequinoctialis) – príbuzný nášho trsteniarika. V minulosti bol lovený domorodcami v neúnosnej miere. Dodnes sa udržal ako vzácny endemit len na ostrove Kiritimati. Okrem vtákov žije na ostrove aj drobný hmyz a jašterice. Na pláže prichádzajú klásť vajcia korytnačky.

V kontraste s pevninskou faunou, príroda nešetrí rozmanitými morskými živočíchmi v lagúne a oceáne za ňou. Vo vodách koralových útesov je nevyčerpateľná zásoba rýb (najmä tuniakov bonito), mäkkýšov a ustríc perlorodiek. Veľmi početné sú kraby a raky. Mnohé živočíšne a rastlinné druhy sú veľmi vzácne. V súčasnosti je celý ostrov vyhlásený za biosférickú rezerváciu.[6]

• Pozoruhodný atol Kiritimati zaberá 70 % celkovej rozlohy republiky Kiribati.
• V povojnovom období Vianočný ostrov slúžil Spojenému kráľovstvu a USA ako jadrová strelnica.
• Obyvatelia Vianočného ostrova v tom čase o pokusoch s atómovými a vodíkovými bombami netušili.
• Názov Kiritimati je odvodený z miestnej výslovnosti pôvodného anglického mena Christmas.
• Osobitosťou domorodej reči je chýbajúca hláska 's', ktorá sa píše latinkou po vzore francúzštiny, 'ti'.

• 
  Pobrežná lagúna
• 
  Chov ošípaných na miestnej pláži
• 
  Explózia vodíkovej bomby v roku 1957
• 
  Profil fregatky pri lete

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kiritimati