Eritrea

V 5. storočí pred Kr. sa na väčšine územia dnešnej Eritrey vytvorilo kráľovstvo s centrom v Aksume, dnes v severnej Etiópii, založené ľudom, ktorý prišiel z Arabského polostrova. V 1. storočí jeho význam vzrástol a v 2. storočí si podriadilo oblasti na Arabskom polostrove a oblasti v severnej Etiópii. V druhej polovici 4. storočia bolo ako štátne náboženstvo prijaté kresťanstvo. V 7. storočí začalo kráľovstvo z dôvodu moci moslimského kalifátu upadať (hospodárska izolácia) a bolo zatlačované do vnútrozemskej vysočiny. Aksumskí králi odvodzovali svoj pôvod od Dávida, Šalamúna a kráľovnej zo Sáby. Posledné obdobie aksumskej ríše je málo známe, v asi 10. storočí však definitívne podľahlo vládcom dynastie Zagwe pochádzajúcim z oblasti etiópskej vysočiny. Odvtedy bola západná časť Eritrey až do 19. storočia viac či menej voľnou súčasťou etiópskych ríš, ktorých vládcovia prevzali mocenskú ideu aksumských kráľov. Roku 1520 sa západného eritrejského pobrežia zmocnili Portugalci, v polovici storočia ich na krátky čas vystriedali aj Turci. Východná časť Eritrey bola pod mocou rôznych moslimských štátikov z ktorých najvýznamnejší bol sultanát Adal (1520 – 1660).

Turecká moc sa znova vrátila na začiatku 19. storočia, keď západ a stred Eritrey dobyl egyptský vládca Muhamad Alí (tureckú nadvládu uznával iba formálne). Od polovice storočia v oblasti začala silnieť prítomnosť Európanov, predovšetkým Britov a Talianov. Talianska moc začala keď katolícky kňaz Giuseppe Sapetto zakúpil roku 1882 od afarského sultána prístav v Asebu pre taliansku obchodnú spoločnosť. V roku 1885 potom Egypťania a Briti Talianom predali Masawu. Taliani tieto dve mestá spojili pod jednu správu a využili zmätkov v Etiópii, ktorá si robila na oblasť pobrežia nárok, a z oboch miest do roku 1890 ovládli územie dnešnej Eritrey, kde zriadili kolóniu. Územiu dali meno Eritrea podľa gréckeho starovekého názvu Červené more (erythros = červený).

Až takmer do prvej svetovej vojny sa Taliani uspokojovali s nepriamou správou cez miestnych vládcov. Fašistická talianska vláda od roku 1920 začala zaberať pôdu pre koloniálne účely a v kolónii taktiež silne vzrástol počet usadených Talianov. V roku 1935 využilo Taliansko Eritreu k napadnutiu a obsadeniu Etiópie, s ktorou bola spolu s Talianskym Somálskom spojená do Talianskej východnej Afriky. Vstup Talianska do Druhej svetovej vojny viedol k obsadeniu týchto kolónií britským vojskom v rokoch 1941/42 a Eritrea sa stala britským protektorátom.

Po vojne plánovali Briti Eritreu rozdeliť medzi Sudán (západ a sever) a Etiópiu (zvyšok). OSN zriadila vyšetrovaciu komisiu, ktorá mala zistiť želanie obyvateľov Eritrey ohľadne svojej budúcnosti, jej členovia sa však neboli schopní zhodnúť na výslednom stanovisku. Západné štáty a predovšetkým USA nakoniec presadili zo strategických dôvodov (cesta k Suezskému prieplavu) spojenie s Etiópiou, ktorá vtedy bola spojencom USA. Eritrea sa stala formálne autonómnym štátom s vlastným parlamentom spojeným s Etiópiou vo federácii.

Etiópsky cisár Haile Selassie však od začiatku federálne dohody porušoval. Eritrea bola zbavená samostatných príjmov v podobe ciel a daní, eritrejské noviny boli cenzurované, tigriňa a arabčina boli v školách zakázané a nahradené amharčinou a dokonca boli zakázané eritrejské politické strany. Nakoniec za nečinného prizerania západných štátov zastrašení prítomnosťou etiópskych vojakov v budove svojho parlamentu odhlasovali eritrejskí poslanci 14. novembra 1962 zánik federácie a plné spojenie s Etiópiou, ktorá Eritreu urobila svojou provinciou.

Námestie Pamiatky na vojnu v Massawe

Eritrejci požadujúci už od konca 2. svetovej vojny plnú nezávislosť reagovali zosilnením ozbrojeného boja proti etiópskej vláde, ktorý začal ojedinelými akciami už v septembri predchádzajúceho roku. Počas nasledujúcich rokov sa vytvorili dve odbojové organizácie – moslimský a konzervatívny Eritrejský oslobodenecký front a kresťanský a marxistický Eritrejský ľudovo oslobodenecký front (ELOF). Svetové veľmoci z dôvodov svojich politických záujmov po stabilite etiópskeho režimu eritrejský odboj ignorovali. Vojna za nezávislosť zosilnela po roku 1974, kedy bol etiópsky cisár Selassie zvrhnutý marxistickou chuntou Derg. Brutalita nového vládcu Mengistu Haileho Mariama voči povstalcom viedla k tomu, že sa zmýšľanie takmer všetkých Eritrejčanov obrátilo k podpore plnej nezávislosti. Derg si od Sovietskeho zväzu vyžiadal proti povstalcom vojenskú pomoc v podobe dodávok zbraní, aj keď však boli jeho jednotky lepšie vyzbrojené, ELOF (ktorá sa z oboch organizácií presadila a zatlačila druhú do pozadia) bola schopná vládne vojská porážať a do roku 1990 obsadiť 90 % eritrejského územia. Rozhodujúcu rolu pre ukončenie vojny mala nová politika Sovietskeho zväzu, ktorý koncom 80. rokov odmietol pokračovať vo vojenskej pomoci etiópskej armáde, a predovšetkým pád samotnej vlády Mengistu Haile Mariama v máji 1991. V Etiópii sa moci chopila strana Etiópsky ľudovo revolučný demokratický front, ktorá súhlasila s tým, aby sa ELOF stala dočasnou eritrejskou vládou.

Cintorín a pamätník na boje pri meste Karen

Hroby pri meste Karen

Eritrejsko-etiópsku hranicu strážia príslušníci mierových síl OSN

24.5.1993 sa konalo referendum, v ktorom sa eritrejskí voliči väčšinou 99,8 % hlasov rozhodli pre nezávislosť Eritrey od Etiópie. 28.5. tohto roku bola Eritrea prijatá za člena OSN. V nasledujúcich júnových voľbách bol doterajší vodca ELOF Isaias Afewerki zvolený prvým prezidentom štátu. ELOF zmenila názov na Ľudovú frontu pre demokraciu a právo a stala sa jedinou legálnou politickou stranou.

Budúcnosť nového štátu komplikovali neujasnené, nevyznačené južné hranice s Etiópiou. Preto bola hneď v roku 1993 zostavená hraničná komisia, aby vyriešila rozhraničenie sporných území. Etiópia však marila jej prácu a v roku 1997 ticho vyhlásila svoj nárok (vydaním máp, ktoré poskytla zahraničným veľvyslanectvám) na územie rozkladajúce sa za hranicou ustanovenou taliansko-etiópskymi zmluvami zo začiatku 20. storočia. Ozbrojené boje vypukli začiatkom mája 1998, keď eritrejské ozbrojené jednotky obsadili sporné územie, predovšetkým na juhozápade. Etiópia odpovedala tankovými protiútokmi a leteckým bombardovaním Asmary, na čo eritrejské letectvo bombardovalo severoetiópske mestá Adigrat a Mekele. Vojna sa rozvinula na troch frontoch a poškodila obidva bojujúce štáty. Z Etiópie bolo vyhnaných 77 000 ľudí eritrejského pôvodu, Eritrea prišla o 19 000 vojakov, obidve krajiny navzdory hospodárskym ťažkostiam utratili stovky miliónov dolárov za nové vojenské vybavenie. Eritrejská vláda začala podporovať Oromijskú oslobodeneckú frontu usilujúcu o nezávislosť oromijských oblastí v strednej a južnej Etiópii, etiópska vláda potom nepriamo podporovala Eritrejskú islamskú spásu, ozbrojenú skupinu, ktorá páchala atentáty na eritrejsko-sudánskej hranici. Aj cez medzinárodné výzvy k zastaveniu bojov podnikla Etiópia v máji 2000 mohutnú ofenzívu, pri ktorej prelomila eritrejské línie, prenikla hlboko za hranice a obsadila asi štvrtinu eritrejského územia, na čo prehlásila vojnu za ukončenú.

Vojna zapríčinila smrť 70 000 ľudí. Eritrea sa ocitla vo veľmi ťažkej situácii a musela súhlasiť so zastavením bojov a mierovým vyjednávaním. Medzi bojujúcimi stranami bola ustanovená 25 km široká demilitarizovaná zóna strážená vojakmi OSN a v apríli 2002 bola ustanovená hraničná komisia. Tá rozdelila sporné územie medzi obidva štáty a určila konečnú hranicu, najmä pririekla Eritrei pohraničné mesto Badme, o ktoré boli najväčšie spory. Etiópia rozhodnutie komisie najprv odmietala a ponechala svojich vojakov v sporných oblastiach, v novembri 2004 ich nakoniec „v princípe“ prijala, ale požadovala ďalšie rokovanie (vojaci neboli stiahnutí). To Eritrea odmietla, na čo Etiópia presunula bližšie k spoločným hraniciam ďalšie ozbrojené jednotky. Eritrea a Etiópia sa zatiaľ nevrátili k mierovému stavu a hrozí nebezpečenstvo, že vojna opäť prepukne. V októbri 2005 obidva štáty ku spoločnej hranici premiestnili ďalších vojakov a tanky, Eritrea navyše zakázala mierovým jednotkám OSN prevádzať kontrolné lety a obmedzila ich pozemný pohyb.

Od vytvorenia talianskej kolónie až do roku 1996 sa Eritrea delila na 10 provincií, v apríli 1996 boli nahradené šiestimi novými provinciami (zónami): Gash-Barka (správne stredisko Agordat), Debubawi Kayih Bahri (Južné Červené more, sp.s. Assab), Maakel (Centrálna, sp.s. Asmara), Semenani Kayih Bahri (Severné Červené more, sp.s. Massawa), Anseba (sp.s. Keren) a Debub (Južná, sp.s. Adi Ugri).

Parná lokomotíva na Eritrejskej železnici

Ľahký motorový vozeň pre lokálnu dopravu

Doprava na vidieckej ceste pri Asmare

V Eritrei je jediná železničná trať o dĺžke 280 km – je úzkorozchodná s rozchodom koľají 950 mm. Vedie z prístavu Massawa cez hlavné mesto Asmaru a mesto Agordat do mestečka Bisha v západnej Eritrei a postavili ju talianske koloniálne úrady. Úsek medzi Massawou a Asmarou bol vybudovaný v období 1887 – 1911. Do dnešnej dĺžky bola trať dobudovaná v roku 1932. Trať prekonáva veľké stúpanie a je na nej 65 mostov a 30 tunelov, takže jazda je i turistickým zážitkom (v súčasnosti trať slúži i tomuto účelu). V roku 1978 bola prevádzka na trati zastavená, po dosiahnutí nezávislosti došlo k jej čiastočnej rekonštrukcii a v roku 2002 bola obnovená prevádzka v úseku Massawa - Asmara; od roku 2003 však nie je pravidelná prevádzka na celom úseku, ale len na jej častiach, podľa aktuálnej potreby. V prevádzke sa používajú zastarané dieselové a dokonca i parné lokomotívy.

Cesty sú vybudované v dĺžke 4 010 km, z toho iba 874 km (21,8%) má spevnený povrch (odhad pre rok 1999); vyasfaltované sú väčšinou cesty okolo hlavného mesta. V krajine existuje verejná autobusová doprava, autobusy jazdia podľa približných cestovných poriadkov. Jazdí sa po pravej strane cesty.

Vodná doprava je obmedzená na námornú dopravu. V krajine sú dva veľké prístavy, Massawa a Asseb. Eritrea vlastní šesť nákladných lodí (z toho tri kontajnerové s vnútorným úložným priestorom, jeden tanker na kvapalný plyn, jeden ropný tanker a jednu loď na prepravu nákladných vozidiel) o celkovom výtlaku 16 069 BRT, jedna loď je registrovaná v zahraničí (stav 2005). Medzi Massawou a Džidou v Saudskej Arábii je v premávke trajektová linka (v súčasnosti jedenkrát týždenne). Vnútrozemská vodná doprava neexistuje (kvôli nesplavnosti eritrejských riek).

Leteckej doprave slúži 17 letísk, z ktorých štyri majú spevnenú rozjazdovú dráhu. Medzinárodným letom slúži letisko v Asmare, najnovšie bolo vybudované medzinárodné letisko v Massawe. Spojenie so zahraničím zaisťuje národná letecká spoločnosť Eritrean Airlines (do Európy spoje do Amsterdamu, Frankfurtu nad Mohanom a Ríma), do krajiny lietajú tiež spoločnosti Lufthansa, Saudi Arabian Airlines, Egypt Air, Yemenia a British Airways. Vnútroštátne lety uskutočňuje spoločnosť Red Sea Air, ktorej menšinovým vlastníkom sú i Eritrean Airlines.

Pevná telefónna sieť je vybudovaná (v používaní je okolo 38 100 liniek (údaj z 2003)), ale jej rozmiestnenie je veľmi nepravidelné, väčšina telefónov je prihlásených v Asmare. Domácnosti sú telefónmi vybavené málo. Medzinárodné spojenie je možné iba z hlavného mesta. Od apríla 2004 je k dispozícii mobilná telefónna sieť, počet jej užívateľov sa rýchlo zvyšuje. V krajine vysiela jedna (štátna) televízna stanica (Eri TV) a dva (taktiež štátom kontrolované) rozhlasové stanice (Dimtsi Hafash s dvoma programami a Radio Zara). Eritrea je jediný africký štát, kde neexistujú súkromné médiá. Internet sa šíri veľmi pomaly (od marca 2000 ako v poslednej krajine Afriky), v roku 2003 bolo v krajine pripojených 9500 užívateľov. Pripojenie poskytujú štyri spoločnosti, rýchlosť spojenia je nízka (okolo 128 Kbps). Vo veľkých mestách sú internetové kaviarne, od roku 2004 však pod štátnym dohľadom (v rámci vládnej snahy obmedziť prístup k nezávislým informáciám).