Šalamún (biblická postava)

Šalamún (hebr.: שלמה), syn kráľa Dávida a manželky Uriáša, ktorú Dávid zneuctil, Betsabe, bol kráľom zjednoteného Izraelského kráľovstva. Vládol približne v rokoch 970 - 931 pred Kr. (podľa Williama F. Albrighta v rokoch 962 – 922 pred Kr.) po tom čo sa zmocnil trónu a zbavil konkurencie. Za jeho vlády dosiahlo kráľovstvo najväčší územný a hospodársky rozmach, po jeho smrti sa však v dôsledku roztržky medzi jeho synmi rozpadlo na severné Izraelské kráľovstvo a južné Judejské kráľovstvo. Šalamún tiež nechal v Jeruzaleme vystavať chrám, ktorý bol až do svojho zničenia Babylončanmi v roku 586 pred Kr. strediskom židovského náboženstva. Šalamúnovu vládu popisuje biblická Prvá Kniha Kráľov a Druhá kniha kroník.

Podoba kráľa Šalamúna z roku 1866

Podľa biblického rozprávania bol Šalamún známy svojou múdrosťou, ktorú prišla obdivovať aj kráľovná zo Sáby (1 Kráľ 10). V židovskej tradícii je považovaný za autora troch biblických kníh: knihy Prísloví, knihy Kohelet (Kazateľ) a Piesne piesní. Podľa Biblie napísal až 3 000 prísloví a zložil 1 005 piesní. Moderná textová kritika Šalamúnovo autorstvo spochybňuje.

Šalamún obchodoval po súši i po mori s ďalekými krajinami, napríklad s týrskym kráľom Chíramom, ktorý mu dodával cédrové a cyprusové drevo na stavbu Jeruzalemského chrámu.

Mierové vzťahy s okolitými štátmi budoval Šalamún na rozsiahlych dynastických manželstvách. Šalamún mal 700 manželiek a 300 mileniek.[1][2] Oženil sa napríklad s Naamou, dcérou egyptského faraóna. Podľa Biblie sa na sklonku života odvrátil od Božích ciest a jeho pohanské ženy ho zviedli k modloslužbe. Na žiadosť pohanských manželiek budoval pre cudzích bohov výšiny, háje a chrámy, kde ich spolu uctievali. Šalamún zomrel vo veku 80 rokov a bol pochovaný v meste Dávidovom na vrchu Sión. Po jeho smrti kraľoval v Judsku jeho syn Rechabeám.