Hajilä Sillase

Otcom Täfäriho Mäkwännina bol veľmož (ras) Mäkwännin Wälidä-Mika’el, Täfäri Mäkwännin tak pochádzal z rodu kráľov Šäwy, ktorý odvodzoval svoj pôvod priamo od legendárnej kráľovnej zo Sáby a kráľa Šalamúna. Jeho stará matka z otcovej strany bola tetou cisára Menelika II. Matkou Täfäri Mäkwännina bola pani (wäjizäro) Jäši ’imabät, šľachtičná, ktorá nepochádzala z vládnuceho amharského etnika. Táto skutočnosť bola podľa niektorých príčinou neskoršej zhovievavosti cisára Hajilä Sillaseho k neamharským etnikám ríše.

Rod Täfäriho Mäkwännina patril k najvyšším v amharskej šľachte a bol spriaznený s rodom Menelika II. Täfäri bol preto od začiatku vyvolený k najvyšším funkciám. Jeho výchova bola pritom zverená františkánskemu kňazovi, ktorý sa neskôr stal katolíckym biskupom v Harare a ktorého priateľom bol slávny francúzsky básnik Arthur Rimbaud.

Už v trinástich rokoch sa Täfäri Mäkwännin stal vďaka svojmu pôvodu správcom provincie Sidamo. Roku 1911 bol menovaný za guvernéra bohatej provincie Harar a získal titul dedžezmača. Stal sa obľúbencom cisárovnej Taitu, vdovy po zosnulom Menelikovi II. V rovnakom roku sa oženil so šľachtičnou Mänän ’äsifaw, ktorá bola neterou neskoršieho cisára Ijasu V. (1913–1916) a vnučkou mocného rasa Mikaela — moslimského konvertitu na ortodoxnú kresťanskú vieru a vládcu kráľovstva Wollo. Aj sám Ijasu V. konvertoval na islam a zahájil počas prvej svetovej vojny spoluprácu s Centrálnymi mocnosťami, čím sa kompromitoval v očiach kresťanskej časti etiópskej spoločnosti. Cisár Ijasu V. pritom nemal potenciálneho pretedenta trónu v prílišnej obľube, preto menoval Täfäriho Mäkwännina za guvernéra odľahlej provincie Kefa na juhu ríše známej svojimi kávovými plantážami. Täfäri však nové menovanie odmietol a pridal sa k opozícii voči neobľúbenému panovníkovi.

Täfäri bol členom hnutia, ktoré cisára Ijasu V. zosadilo a napokon sa stal spoluvládcom cisárovnej Zäwiditu (Judity), dcéry cisára Menelika II. Ustanovenie ich spoluvlády bolo navyše symbolické, pretože znamenalo spojenie dvoch významných kráľovských rodov — kráľov z Tigraju a kráľov zo Šowy. Vládnuce elity pritom dúfali, že sa 24-ročný Täfäri Mäkwannin stane určitou „bábkou” v ich rukách, ale mýlili sa. Ras (vojvoda) Täfäri sa počas svojho regentstva (Inderasa) pričinil za podpory Francúzska a krajín profrancúzskeho bloku (o. i. aj Česko-Slovenska) o prijatie krajiny do Spoločnosti národov (1923).

Tento krok znamenal definitívne uznanie medzinárodno-právnej subjektivity Etiópie. S prijatím bol spojený záväzok krajiny úplne odstrániť otroctvo, ktoré bolo Etiópii zahraničím vytýkané. Ras Täfäri sa vydal – ako vôbec prvý etiópsky vládca – na cestu do Európy. Jeho výprava bola mnohými vtedajšími reportérmi prirovnávaná k ceste Petra Veľkého do západných štátov. Etiópsky regent sa okrem iného stretol v Ríme s pápežom a s Benitom Mussolinim. Zo svojej cesty na Západ si mladý regent priviezol množstvo poznatkov, ale aj jedno z prvých lietadiel, ktoré kedy v Abesíniai pristálo.

Häjile Sillase na návšteve vo Washingtone 1. októbra roku 1963.

Proti progresívnemu kurzu, ktorý ras Täfäri prezentoval, sa však postavila časť tradičnej etiópskej šľachty, vedená rasom Gugsa Wele, manželom Täfäriho spoluvládkyne – cisárovnej Zäwiditu. Gugsa Wele pritom získal nielen podporu časti šľachty, ale aj zahraničnú britskú a taliansku vojenskú pomoc a vydal sa proti vojskám verným Täfärimu Mäkwanninovi. Rozhodujúce stretnutie síl oboch táborov sa uskutočnilo v bitke pri Anchieme, kde boli vojská rasa Gugsy porazené. K víťazstvu Täfäriho Mäkwannina nemalou mierou prispeli aj dve francúzske bojové lietadlá. Deň po bitke za záhadných okolností zomrela cisárovná Zäwiditu. Potom už nič nebránilo tomu, aby bol víťaz korunovaný v Katedrále sv. Juraja v Addis Abebe za cisára (negus nägäst).

Korunovácia Täfäriho Mäkwannina (1930) sa niesla v pompéznom štýle, pripomínajúcom tradície legendárnych etiópskych monarchov. Ako korunovačné meno prijal Hajilä Sillase, čo v amharčine znamená „Moc svätej Trojice”. Jeho plný titul bol:

Jeho cisárska výsosť, cisár Hajilä Sillase I., Kráľ kráľov, Víťazný lev z kmeňa Júdu, Vyvolenec Boží.

Odkaz na kmeň Júdu pritom poukazoval už v úvode na zmienenú legendu o pôvode tzv. „Šalamúnskej” dynastie. Cisár potom v etiópskej spoločnosti až do 70. rokov požíval podobnú úctu ako ruskí cári, vrátane proskynézy (bitie hlavou o zem pred panovníkom). Vo svojej krátkej novele zachytil atmosféru hlavného mesta v čase cisárskej korunovácie mladý britský autor Waugh Evelyn (Coronation of Haile Selassie, 1930).

Rok po korunovácii (1931) vydal cisár prvú etiópsku ústavu, ktorá v krajine zaviedla dvojkomorový parlament. Ústava bola výrazom cisárových snáh, ktoré môžeme grosso modo popísať ako konštitučný absolutizmus.

Snahou Sillaseho bolo čo najviac obmedziť moc šľachty, centralizovať krajinu pod svoju vládu a dosadzovať úradníkov nie na rodovom, ale na menovacom princípe. Kľúčové bolo ustanovenie článku 2 novej ústavy, ktorý proklamoval dynastiu kráľov zo Šowy dedičnými monarchami. (Hodnosť cisára je navždy spätá s rodom cisára Hajilä Sillaseho, priameho potomka kráľa Sahle Sillaseho, ktorý pochádza v priamej línii od kráľa Menelika, syna kráľovnej zo Sáby a kráľa Šalamúna.) Tým boli pro futuro popreté nároky súperiacich kráľovských rodov na cisársky trón.

V zahraničnej politike bol najproblematickejší vzťah Etiópie k Taliansku. Snahy Talianska o ovládnutie afrického vnútrozemia sa datujú už do obdobia, kedy talianske vojská obsadili prístavné pevnosti Aseb (1882) a Masawa (1885). Za cisára Menelika II. vyvrcholili tieto snahy talianskym vpádom a porážkou agresora v slávnej bitke pri Adwe. Ešte roku 1928 Ras Täfäri vyjednal s Talianskom mierovú zmluvu, konflikty na hraniciach s talianskymi kolóniami v Somálsku a Eritrei sa však začiatkom 30. rokov dramaticky stupňovali. Vláda cisára bola prerušená talianskym vpádom v roku 1935, proti ktorému nemala feudálna etiópska armáda šancu vzdorovať. Sillase sa sám postavil do čela svojich jednotiek a viedol ich do rozhodujúcej bitky pri Mai Chew, ktorá trvala tri dni. Tri štvrtiny cisárskej armády padli.

Hajilä Sillase bol nútený k emigrácii do francúzskeho Džibutska. Regentstvom v krajine poveril rasa Imru. Cisár potom predniesol slávny prejav na zasadnutí Spoločnosti národov v Ženeve. Napriek tomu, že cisár hovoril plynulo po francúzsky, prejav predniesol v amharčine.[1] Veľká Británia a Francúzsko napriek tomu uznali anexiu Abesínie. Cisár sa ocitol v politickom vákuu.

Exil strávil pobytom v Jeruzaleme, Haife a kúpeľnom mestečku Bath. Zaujímavosťou je, že počas pobytu v Jeruzaleme cisár zasiahol v britskej mandátnej správe Palestíny do stáročného majetkového sporu medzi etiópskou a egyptskou koptskou mníšskou komunitou o užívacie práva k častiam Chrámu svätého hrobu.

Napokon bol Hajilä Sillase britskou vládou uznaný ako exilový monarcha (1941) a po tom, čo Veľká Británia vyhlásila vojnu fašistickému Taliansku sa zapojil do koordinácie bojových akcií v sudánskom Chartúme. Po porážke Talianskych okupačných jednotiek sa cisár 6. apríla 1941 triumfálne vrátil na čele svojich verných jednotiek do Addis Abeby. Tento deň bol za cisárskeho režimu oslavovaný ako štátny sviatok.

V rokoch tesne po vojne musel Hajilä Sillase trpieť prítomnosť britskej armády v krajine (1941–1955). Napriek značnému obmedzeniu svojej moci bola cudzia armáda nápomocná, pretože pomáhala pri výcviku a budovaní jednotnej cisárskej armády, ktorá bola (na rozdiel od vojska pred vojnou) celkom nezávislá od feudálnej šľachty. Hajilä Sillase pokračoval v pláne posilňovania osobnej moci a centralizácie. Významnou zmenou bolo osamostatnenie etiópskej ortodoxnej cirkvi od alexandrijského patriarchátu. Cirkev mala byť neskôr podriadená cisárovi a stať sa jedným z pilierov jeho moci. V tendenciách cisárovej politiky pokračovala aj revízia ústavy z roku 1955. Ústava teraz zakazovala veľmožom vytvárať a udržiavať vlastné vojská, ktoré boli po stáročia oporou ich moci a prestíže. Veľmoži mali tiež zakázané nadväzovať samostatné styky so zahraničím.

Cisár sa stal osou všetkej moci a bol zároveň predsedom vlády, najvyšším veliteľom armády, menoval členov vlády a guvernérov jednotlivých provincií. Na druhej strane zostala Etiópia v mnohých ohľadoch feudálnou krajinou. V 50. rokoch už cisár nebol strojcom reforiem, ale skôr ich brzdou. Cisár sa obklopil skupinami lojálnych šľachticov a byrokratov. Cisársky dvor bol svetom samým pre seba, kým mladšia generácia sa aj vďaka vládnym štipendijným programom začala oboznamovať s kultúrou v západných krajinách. Trvalým problémom boli opakujúce sa hladomory a korupcia v štátnej správe, fungujúcej na feudálnych základoch. Starnúci monarcha si neúspechy v domácej politike vynahrádzal na poli medzinárodnej politiky, kde v období dekolonizácie vystupoval ako gestor panafrickej jednoty.

Na túto situáciu reagoval vojenský puč v decembri 1960: počas cisárovej návštevy v Brazílii urobila skupina dôstojníkov vojenský prevrat. Cisárom bol prehlásený Sillaseho najstarší syn Asfa Wosen. Dodnes sa špekuluje o jeho skutočnej úlohe v povstaní. Prevrat bol po niekoľkých dňoch potlačený lojálnymi armádnymi zbormi. Jeho protagonisti – bratia Newajovci, ktorí pochádzali zo vznešeného amharského rodu, boli verejne popravení. Nasledovalo obdobie zatýkania, perzekúcie a čistiek, najmä medzi študentmi a intelektuálmi. Cisár sa však vzdal postu predsedu vlády, ktorým menoval byrokrata a nešľachtica Aklila Habte-Wolda.

Cisársky dvor sa v nasledujúcom období stále viac orientoval na zahraničnú politiku. Roku 1963 bola založená Organizácia africkej jednoty so sídlom v etiópskej metropole Addis Abeba. Cisár sa stále vydával na početné cesty do zahraničia. Hajilä Sillase reprezentoval svoju krajinu – najstarší nezávislý africký štát – na konferenciách v Bandungu, Káhire a Tunise. Aktívne sa zapájal do urovnávania a riešenia sporov medzi jednotlivými africkými štátmi.

Toto obdobie plné vnútorných rozporov, v ktorom vrcholil kult osobnosti starnúceho cisára, bolo neskôr označované ako Jekentu widdese zemen – doba márneho lichotenia.

Začiatok konca režimu Hajilä Sillaseho znamenali katastrofálne suchá v provincii Wollo v rokoch 1972–1973. Zahraničnou prestížou starnúceho monarchu značne otriasla televízna reportáž, ktorá zahraničnej verejnosti ukázala na jednej strane hrôzy hladomoru a na strane druhej život na cisárskom dvore v Addis Abebe. Guvernér provincie pritom odmietol rozdeliť potraviny zo zásielok medzinárodných humanitných organizácií, pokým nerozpredal svoj predražený tovar. (Reportáž bola neskôr premietaná revolučnou vládou počas prevratu v rokoch 1974–1975.) Nasledoval celý rad menších povstaní v armáde.

V období celkového nepokoja cisár oznámil svojho nástupcu, mal sa ním stať jeho vnuk Zara Yakob, syn korunného princa Aswy Wosena. Nespokojnosť vyvrcholila štrajkom taxikárov v hlavnom meste po ohlásení zvýšenia ceny benzínu a nafty. Štrajk prerástla do študentských nepokojov a krvavých stretov s políciou. Skupina revolučných dôstojníkov, ktorá neskôr vošla do dejín ako derg (v amharčine rada), si u cisára najprv vynútila zmenu vlády a menovanie proreformného kniežaťa ’Inidalikačäwa Mäkonina za predsedu vlády.

Napokon prevzal revolučný derg vedenie krajiny do svojich rúk. Početní príslušníci elity starého režimu (medzi nimi aj bývalí premiéri ’Inidalikačäw Mäkonin a Mikael Imru, minister najvyšších výsad Admasu Retta a princ Kassa) boli zatknutí a popravení.

Počas revolučných udalostí zostal osemdesiatročný monarcha takmer osamotený v paláci. 12. septembra 1974 – na etiópsky Nový rok – mu skupina dôstojníkov predniesla prehlásenie o zbavení trónu. Bol prevezený do starého paláca v Addis Abebe, tzv. Menelikovho paláca, kde bol po nasledujúce mesiace držaný v domácom väzení. Veľká časť rodiny emigrovala do zahraničia, kde ustanovila dodnes existujúcu exilovú vládu.[2] Časť členov dergu (najmä generál Aman Mikael Andom) preferovala ako budúce usporiadanie krajiny konštitučnú monarchiu. Po zbavení Hajilä Sillaseho trónu sa len formálne stal nástupcom jeho syn Aswa Wosen, ale bez cisárskeho titulu, len ako kráľ.

Sám dezignovaný monarcha bol na liečení vo Švajčiarsku a do Etiópie sa už nikdy nevrátil. Táto krátka perióda však bola ukončená vnútorným prevratom v samotnom dergu, v ktorom získali moc marxisticky orientovaní dôstojníci. Marxistický derg potom zrušil monarchiu aj formálne, rovnako ako všetky feudálne tituly.

Takmer rok po cisárovom zatknutí, 28. septembra 1975, oznámili etiópske médiá, že bývalý monarcha zomrel v domácom väzení na zástavu srdca. Telo bolo tajne pochované, aby sa nemohlo stať predmetom uctievania. Najmä vidiecke obyvateľstvo totiž považovalo cisára stále za skutočného panovníka, čo je s cézaropapistickým poňatím cisárskej moci vo vtedajšej Etiópii pochopiteľné. Rovnako sú známe príbehy o tom, že prostí vojaci, ktorí zosadeného cisára strážili, mu stále preukazovali všetky cisárske pocty. Až po páde komunistického režimu v Etiópii boli ostatky Hajilä Sillaseho exhumované a slávnostne uložené v katedrále sv. Juraja v Addis Abebe.[3]

Cisár Hajilä Sillase je dodnes diskutovanou a rozporuplnou postavou. Na jednej strane symbol protitalianskeho odporu, autorita dekolonizačného úsilia a symbol panafrickej jednoty, na druhej strane tvrdý autokrat a tyran. Etiópia na začiatku jeho vlády bola krajinou stredovekých pomerov a tradícií. Pri akomkoľvek reformnom úsilí musel cisár balansovať medzi činiteľmi, ktoré boli pre spoločenský a politický systém krajiny kľúčové – hlboko zakorenené tradície, moc bohatých feudálnych rodín, konfesionálne a etnické konflikty. Je nutné poznamenať, že mnohé z vykonaných reforiem, najmä v oblasti pozemkového vlastníctva, predbehli svoju dobu.

Množstvo reforiem bol cisár nútený odvolať na nátlak mocnej šľachty, ale aj pre vzbury roľníctva (napríklad v provincii Goğğam v rokoch 1967–1969). Cisár bol však typickým produktom spoločnosti, z ktorej vzišiel. Tej boli vlastné intrigy a pragmatizmus. S obľubou sa obklopoval lojálnymi a úplatnými ľuďmi, bál sa tých, ktorí by chceli prejavovať nezávislosť alebo hrdinstvo. Táto politika bola zrejmá najmä po jeho návrate z exilu, kedy sa obklopil bývalými kolaborantmi. Naopak veľmoži, ktorí sa sprotivili talianskej nadvláde a boli teda potenciálne nebezpeční i voči vláde cisára, upadli často do nemilosti. Desaťročia vlády, silne spätý vzťah cisára a ortodoxnej cirkvi, neobmedzená moc nad menovaním úradníkov, to všetko boli faktory, ktoré spôsobili celkom neobyčajné postavenie Hajilä Sillaseho v etiópskej spoločnosti.

Hajilä Sillase, ktorý odvodzoval svoj pôvod od izraelského kráľa Šalamúna a kráľovnej zo Sáby, sa nedobrovoľne stal idolom hnutia rastafariánov, ktorí ho uznávajú ako Mesiáša.

O živote na cisárskom dvore a o osobnosti cisára Hajilä Sillaseho pútavo píše poľský reportér Ryszard Kapuściński vo svojej knihe Na dvore kráľa kráľov.

• 
  Cisárska štandarda (rub)
• 
  Cisárska štandarda (líce)

1. http://www.mtholyoke.edu/acad/intrel/selassie.htm
2. http://www.ethiopiancrown.org/crown.htm
3. http://www.angelfire.com/ny/ethiocrown/nov2nd.html

• Drozdiaková, Jarmila: Etiópčania; Obzor; Bratislava 1989
• Kapuściński, Ryszard: Na dvoře krále králů; Panorama; Praha 1980
• Marcus, Harold: Haile Sellassie I.: The Formative Years 1892–1936; University of California; Berkeley 1987
• Mojdl, Lubor: Stručná historie států: Etiopie; Libri; Praha 2005

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hajilä Sillase

• Cisársky korunný rad (anglicky)
• Stránky o cisárskej Etiópii (anglicky)
• Životopis Hajilä Sillaseho I.(anglicky)
• Životopis Hajilä Sillaseho II. (anglicky)
• Životopis Hajilä Sillaseho III. (anglicky)
• Kriticky o vláde Hajilä Sillaseho (anglicky)
• Postoj súčasnej etiópskej vlády k osobe Hajilä Sillaseho (anglicky)