Moldavská demokratická republika

Po októbrovej revolúcii sa v Petrohrade a na celom území Besarábie aktivizovala činnosť sovietov, v ktorých väčšina členov boli boľševici. Rezolúcia o uznaní moci sovietov v krajine bola najprv prijatá na spoločnom zasadaní politických strán a odborov mesta v Benderách dňa 28. októbra 1917, neskôr v Kišiňove (22. november 1917). V Tiraspole sa však už miestne obyvateľstvo chystalo odovzdať sa do rúk Sovietskeho zväzu celkom. Zložitá situácia v krajine, neporiadok a nepokoje v mestách a orientácia Centrálnej Rady Ukrajiny, preto prinútili krajský národný parlament rýchlo konať. Ten 2. decembra 1917 prijal deklaráciu, ktorou zároveň vyhlásil vznik Moldavskej demokratickej republiky:

„Имея в виду установление общественного порядка и укрепление прав, завоёванных революцией, Бессарабия, опираясь на своё историческое прошлое, объявляеь себя отныне Молдавской Демократической Республикой, которая войдёт в состав Российской демократической федеративной республики членом с теми же правами.“

Táto deklarácia v podstate kopírovala deklaráciu o vzniku Sfatul Ţării. O vzniku republiky parlament informoval vládu v Petrohrade telegramom. Tá bola neskôr uznaná Radou národných komisárov ako aj Petrohradskou vládou.

V miestnom parlamente sa rozprúdila debata o názve republiky. Jeden z viacerých variantov bol okrem iných aj Besarabská republika. Poslanec P. Jerchan však naliehal, že názov republiky musí korešpondovať s názvom toho väčšinového národa, ktorý na jeho území žije a tým boli Moldavci.

Dňa 7. decembra 1917 bola vytvorená Rada generálnych ministrov, ktorú tvorilo 9 členov. Do svojich funkcií vo svojich oblastiach bolo menovaných ešte niekoľko komisárov, vznikla armáda. Jednako však Rada krajiny nemala administratívne ani finančné možnosti ďalej podporovať poriadok v republike.

V tom čase rástol vplyv Sovietskeho zväzu: vznikali pluky Červenej armády, z väzení sa postupne dostávali na slobodu politickí previnilci[1], zaviedla sa kontrola cien potravín. Situáciu na dedinách monitorovali roľnícke výbory, ktoré nedovoľovali predstaviteľom Rady generálnych ministrov chopiť sa moci aj v menších mestách (dedinách)[2]. Celkovej politickej nálade neprispievala ani prítomnosť ruskej armády.

V týchto podmienkach lídri krajského národného parlamentu začali rokovať s rumunskou vládou o vstupe rumunskej armády do Moldavska. Tieto informácie prenikli aj na verejnosť, čo spôsobovalo masové protesty obyvateľstva. Už 7. decembra 1917, keď rokovaniam ešte nebol koniec pod zámienkou vykúpenia zásob dva rumunské armádne pluky prekročili Prut a obsadili niekoľko pohraničných dedín.

Od 20. decembra 1917 boli mestá v krajine plné verejných prehlásení o usvedčujúcich materiáloch, v ktorých Sfatul Ţării obviňovali zo zapredania Besarábie Rumunsku. Vláda Moldavskej demokratickej republiky však tieto obvinenia poprela. O deň neskôr (21. december 1917) sa v miestnej tlači objavila správa, že niekoľko dedín je obsadených rumunskou armádou, ktorá strieľa po ich nevinných obyvateľoch. Rezolúciu, ktorá deklarovala protest proti vstupu rumunských vojsk do republiky uverejnili mnohé spoločenské organizácie vrátane delegátov roľníckeho zjazdu v Chotinskom okrese. Hlasovanie o otázke ich vstupu do republiky však povolilo ich prítomnosť v krajine nakoľko za tento návrh hlasovalo 86 poslancov. Na margo hlasovania sa jeden z ministrov vyjadril takto:

„Молдавское население, и в особенности солдаты-молдаване, были возбуждены и разгневаны тем, что придут румыны, чтобы отобрать у них землю, добытую в результате революции, и свободы, завоёванные после века страданий.“

Snaha bola márna, pretože 28. decembra 1917, ešte v ten istý deň ako sa skončilo hlasovanie, v Kišiňove vznikla pobočka (spojka) rumunskej armády, ktorá mala zariadiť všetko potrebné, aby mohli rumunskí vojaci vtrhnúť na územie Besarábie.

Apel revolučného štábu na ochranu územia Besarábie.

V prvých nového roka 1918 rumunské armáda prešla moldavskú hranicu a obsadila niekoľko pohraničných miest. Dňa 6. januára sa pokúsila zaútočiť na Kišiňov a obsadiť ho, čo sa im však nepodarilo, pretože členovia moldavského vojenského pluku, ktorí mali pôvodne ísť rumunskej armáde na pomoc, sa pridali na stranu boľševikov.

O dva dni neskôr (8. január 1918) začala rumunská armáda postupovať smerom na severné a južné oblasti Moldavskej demokratickej republiky. Rada polancov v meste Bălți preto vytvorila revolučný štáb na ochranu Besarábie a pluk Červenej gardy. Okrem štábu vznikol aj Revolučný výbor záchrany Moldavskej republiky, ktorého členmi boli členovia Rád z Kišiňova, Bendier, Tiraspolu a z Moldavského vojenského výboru z Krymského polostrova. Rozloženie síl bolo však neproporcionálne a po niekoľkých dňoch krviprelievania štáb opustil Kišiňov, ktorý následne 13. januára 1918 obsadila rumunská armáda. O dva dni neskôr (15. január 1918) sa konalo slávnostné zhromaždenie Sfatul Ţării príležitosti prijatia rumunského generála. Po rokovaniach s ním, rada obyvateľom krajiny oznámila, že rumunská armáda sem prišla realizovať svoj pôvodný plán: ochranu verejného majetku a boj proti anarchii.

Dňa 22. januára 1918 P. Jerchan informoval parlament o tom, že Ukrajinská národná republika vyhlásila nezávislosť. Urobili tak aj poslanci miestneho parlamentu na nočnom rokovaní z 23. - 24. januára, ale v sťažených podmienkach a za prítomnosti rumunských vojsk. Obyvateľstvo krajiny pokračovalo v aktívnom odpore a boji voči rumunským vojskám[3][4] najmä v Benderách[5], Izmaile a na severe Besarábie.

V druhej polovici februára 1918 sovietska armáda porazila rumunské vojská na línii miest Rezina - Soldaneşti v dôsledku čoho bola rumunská vláda prinútená začať so sovietmi rokovať. Spoločný protokol o likvidácii sovietsko-rumunského konfliktu a bol podpísaný 5. marca 1918 predstaviteľmi rumunskej vlády a 9. marca 1918 sovietmi. Najdôležitejšími ustanoveniami zmluvy boli tri z deviatich bodov protokolu:

• Rumunsko sa zaväzuje stiahnuť svoje vojská z územia Besarábie v lehote dvoch mesiacov.
• Rumunské velenie sa vzdáva zatýkania a spravovania akýchkoľvek právnych a administratívnych funkcií.
• Rumunsko sa zaväzuje nepodnikať žiadne vojenské manévre alebo nevyprovokovať štvanice proti Ruskej federácii.

Táto zmluva však nikdy neplatila. Na základe vývinu boja proti kontrarevolučným silám Červenej armády sa ruskí vojaci museli od Dnepra stiahnuť, následkom čoho Rumunsko nesplnilo svoje povinnosti vyplývajúce z protokolu a pripojilo územie Besarábie k svojmu, čím reagovalo na podporu krajského národného parlamentu, ktorý sa za pripojenie tejto časti územia horlivo zasadzoval.

Deklarácia o zjednotení Besarábie a Rumunska.

Predstavitelia Sfatul Ţării niekoľkokrát navštívili rumunskú vládu v Jasy, aby prerokovali otázku pripojenia Besarábie k Rumunsku. Výsledkom rokovaní bol plán, podľa ktorého konečné riešenie tejto pálčivej otázky ležalo na pleciach Sfatul Ţării (pôvodne sa malo usporiadať referendum). Ak sa Besarábia k Rumunsku pripojí, zachová si status provinciálnej autonómie a miestny parlament bude najvyšším orgánom moci, ktorého členovia sa budú vyberať na základe všeľudového hlasovania.

Dňa 27. marca 1918 sa konalo slávnostné zasadnutie krajského národného parlamentu, na ktorom sa hlasovalo o konečnom verdikte pripojenia Besarábie k Rumunsku. Predstavitelia menšín Nemcov, Bulharov a Gaguzov oznámili, že sa v tejto otázke zdržia hlasovania. Niektorí poslanci naďalej presadzovali názor, že táto otázka by sa mala riešiť prostredníctvom všeľudového hlasovania, ich požiadavku však parlament nebral do úvahy a počtom hlasov 86 poslancov rozhodol o pripojení Besarábie k Rumunsku. Po úspešnom hlasovaní vypukli v krajine masové nepokoje, ku ktorým sa postupne pridávali štrajkujúci pracovníci kišinevských železníc (neskôr železničiari z celej Besarábie) a obyvatelia Kišiňova, Tiraspolu a Bendier vo svojich mestách usporiadali demonštrácie, ktoré sa končili ničením delostreleckých skladov okupantov. Podporu obyvateľom miest vyjadrili aj dedinčania, ktorí sa zúčasťňovali roľníckych povstaní. Na ľavom brehu rieky Dneper sa dokonca zaktivizovala činnosť partizánskeho hnutia. Nič to však nemenilo na politických rozhodnutiach Sfatul Ţării.

V novembri toho roku sa začala príprava na konferenciu v Paríži, na ktorej sa Rumunsko snažilo o medzinárodné uznanie zjednotenia. Rumunská vláda zorganizovala zjazd Rady krajiny, ktorého cieľom bolo prijať bezpodmienečné zjednotenie Besarábie a Rumunska bez návrhu na autonómiu. Na zasadaní parlamentu v dňoch 25. - 26. novembra 1918 pri neúčasti kvóra 36 hlasov bola prijaté riešenie o bezpodmienečnom pripojení Besarábie k Rumunsku, ktoré zároveň menilo podmienky aktu zo dňa 27. marca 1918. Po jeho prijatí skupina poslancov parlamentu Moldavskej demokratickej republiky napísala memorandum rumunskej vláde, v ktorom žiadala opätovne zriadiť autonómiu na základe aktu z konca marca 1918. Ich požiadavky však vláda nebrala do úvahy. Besarábia sa tak na 22 rokov stala súčasťou Rumunska. Hlavný cieľ krajského národného parlamentu bol splnený, preto jeho existencia už ďalej nebola potrebná, následkom čoho bol 27. novembra 1918 rozpustený.

1. ^  Majúc na pamäti ustanovenia spoločenského poriadku a posilnenia práv, vybojovaných revolúciou, Besarábia, opierajúc sa o svojú historickú minulosť sa odteraz vyhlasuje za Moldavskú demokratickú republiku, ktorá sa stane súčasťou Ruskej demokratickej federatívnej republiky a bude mať tie isté práva ako ona.
2. ^  Deklarácia o vytvorení Moldavskej demokratickej republiky garantovala ochranu demokratických práv a slobôd, pôdu roľníkom bez vykúpenia, osemhodinový pracovný čas, kontrolu nad výrobou a spotrebou potravín, zabezpečenie obyvateľstva základnými potravinami, zvýšenie platov, národnú armádu, zrovnoprávnenie všetkých národností v krajine.
3. ^  Obyvateľstvo Moldavska a najmä moldavskí vojaci boli šokovaní tým, že do ich krajiny príde rumunská armáda, aby im zobrala ich pôdu, získanú po víťazstve v revolúcii a slobodu, ktorú si národ vydobyl po stáročiach utrpenia.
4. ^  V tomto čase do severných oblastí Moldavskej demokratickej republiky vtrhli rakúsko-uhorské vojská a štyri rumunské divízie, ktoré obsadili ostatnú časť Moldavska poskytli nemeckým frontovým vojskám možnosť prejsť cez územie do Odesy.
5. ^  Obranu mesta zabezpečoval benderský revolučný štáb na čele s G. Borisovom spoločne s plukom Rumčerodu. Prvý pokus o prevzatie mesta Bendery sa uskutočnil 29. januára 1918, ale príslušníci 5. a 6. zaamurského pluku, pracujúci a dobrovoľníci mesto pred nepriateľmi ochránili. Začiatkom februára 1918 (2. február) sa rumunskej armáde podarilo do mesta na krátky čas vniknúť, rýchlo však bola odtiaľ vytlačená ruskými vojakmi, ktorí prišli spoza Dnestra. O päť dní neskôr (7. február 1918) však bolo mesto aj tak obsadené a obrancovia Bendier boli do jedného postrieľaní. (pozri referenciu č. 5)
6. ^  Bukurešť bola v tom čase okupovaná nemeckými vojskami.

1. История Республики Молдова. С древнейших времён до наших дней. — С. 183.
2. История Республики Молдова. С древнейших времён до наших дней. — С. 184.
3. История Республики Молдова. С древнейших времён до наших дней. — С. 186.
4. История Молдовы. — С. 291.
5. В цветущих акациях город… Бендеры: люди, события, факты. — С. 111.

• История Республики Молдова. С древнейших времён до наших дней = Istoria Republicii Moldova: din cele mai vechi timpuri pină în zilele noastre / Асоциация учёных Молдовы им. Н. Милеску-Спэтару. — изд. 2-е, переработанное и дополненное. — Кишинёв: Elan Poligraf, 2002. — С. 182—190. — 360 с. — ISBN 9975-9719-5-4
• Стати В.: История Молдовы. — Кишинёв: Tipografia Centrală, 2002. — С. 272—308. — 480 с. — ISBN 9975-9504-1-8
• Левит. И. Э.: Год судьбоносный. От провозглашения Молдавской Республики до ликвидации автономии Бессарабии. Ноябрь 1917 — ноябрь 1918. Кишинёв: Центральная типография, 2000.
• Худяков В. В.: В цветущих акациях город… Бендеры: люди, события, факты. — Бендеры: Полиграфист, 1999. — С. 108—112. — ISBN 5-88568-090-6
• Ожог И. А., Шаров И. М.: Краткий курс лекций по истории румын. — Кишинёв: 1992 Т. 3.
• Молдавская Советская Социалистическая Республика. — Кишинёв: Главная редакция Молдавской Советской Энциклопедии, 1979. — С. 108—110.
• История Молдавской ССР. С древнейших времён до наших дней. — Кишинёв: Штиинца, 1982.