Bitka o Moskvu

Podľa plánov nemeckého najvyššieho velenia mal útok na Moskvu, ktorý dostal krycí názov operácia Tajfún, prebiehať vo dvoch fázach:

1. Prielom línie sovietskeho západného frontu sa mal začať severne a južne od diaľnice Smolensk – Moskva s pomocou dvoch tankových skupín (3. tanková skupina v severnej a 4. v južnej časti), ktoré mali vytvoriť hroty obchvacujúcich klieští. Ich spojením pri Viazme by uzavreli v kotli sovietske sily, ktoré im mali vzdorovať. Súčasne mal z juhozápadu z priestoru pri severoukrajinskom Gluchove zaútočiť smerom na Oriol Guderianova tanková skupina a preniknúť do tyla Jeriomenkových vojsk. Po ich rozvrátení mal zmeniť smer postupu na Briansk a obkľúčiť tak ďalšie 3 sovietske armády.
2. Následného prenasledovania a likvidácie unikajúcich sovietskych síl na širokom fronte sa mali zúčastniť všetky tri tankové skupiny. Po ich likvidácii by bol úder na Moskvu a jej prípadné dobytie z chodu, či obliehanie iba epizódnou záležitosťou, keďže po likvidácii vojsk, ktoré mali brániť prístupy k Moskve by červená armáda nemala dosť síl na efektívnu obranu zástavby mesta.

Vojenská sila, ktorá bola poskytnutá skupine armád Stred maršala von Bocka, pozostávala z troch peších armád (9., 4. a 2.) a troch tankových skupín (Guderianovej 2., Hothovej 3., a Hoepnerovej 4. tankovej skupiny). Celkovo bolo zhromaždených 14 tankových a 8 motorizovaných divízií, 2 motorizované brigády a 46 pechotných divízií. Ofenzívu mali ďalej podporiť dve letecké armády Luftwaffe a početne silné oddiely protilietadlového delostrelectva. Nemci mali v tej dobe prevahu v tankoch a lietadlách 2 : 1, v delostrelectve až 3 : 1.

Po ťažkých porážkach pri Kyjeve a Smolensku sa začalo sovietske najvyššie velenie pripravovať na odrazenie ďalších očakávaných útokov nepriateľa. Od konca septembra pri tom začínalo byť jasné, že najbližšia veľká nemecká ofenzíva smeruje priamo na Moskvu. Pre to sa čoskoro začalo s budovaním do hĺbky členenej obrany, ktorá mala znemožniť Nemcom prielom k Moskve. Od línie frontu smerom k hlavnému mestu prebiehali opevňovacie práce až do hĺbky 300 km. Väčšina sovietskych vojsk zaujala obranu na najkratšom úseku medzi Moskvou a Smolenskom v oblasti miest Viazma a Briansk. Na asi 800 km frontu vyčkávali v obranných postaveniach jednotky Západného (Konev), Brianského (Jeriomenko) a Rezervného frontu (Buďonnyj). Ich sily dovedna tvorilo asi 1 250 000 mužov, 10 500 delostreleckých zbraní, z nich asi 1 200 protitankových kanónov a tiež 1044 tankov.

Mapa nemeckej ofenzívy na Moskvu

Nemecké jednotky začali operáciu Tajfún v utorok 30. septembra 1941 na južnom krídle skupiny armád Stred výpadom 2. tankovej skupiny v priestore Putivl – Gluchov smerom na Oriol a Briansk. Ohrozený úsek obrany pri Orle bol po Nemeckom prielome fakticky bez obrany a preto boli na toto miesto presunuté sovietske výsadkové vojská. Oriol sa Nemcom podarilo dobyť 3. októbra.

2. októbra 1941 začali nemecké vojská po celom úseku skupiny armád Stred postup proti jednotkám Západného, Rezervného a Brianského frontu na čiaru Viazma, Ržev s Spas-Demjansk. Dôraz nemeckého útoku bol kladený na sústredenie vojsk smerom na Belyj, Syčevku a cestu Roslavľ – Moskva. Nemci sústredeným útokom prerazili obranu dvoch sovietskych frontov. Sovietske velenie, totiž zle odhadlo smer nemeckého útoku, keď sa rozhodlo brániť cestu Smolensk-Moskva, ktorú však Nemci, kvôli sústredeniu sovietskych vojsk rozhodli obísť a jej obrancov obkľúčiť. 4 sovietske divízie na styku 19. a 30. armády boli napadnuté 12 nemeckými divíziami, z ktorých 4 boli tankové a disponovali 400 tankmi. Podobne boli v úseku Spas-Demjanska bráneného jednotkami 43. armády Rezervného frontu napadnuté 4 sovietske divízie sedemnástimi nemeckými.

4. októbra hlásil Konev hlavnému veleniu, že ak mu nebude umožnený ústup jeho jednotky budú v najbližšej dobe obkľúčené. Hlavné velenie na čele so Stalinom váhalo a rozkaz na ústup vydalo až 5. októbra. 6. októbra sa sovietska 3. a 13. armáda ocitla v obkľúčení južne od Briansku. Nemci následne postupovali po ceste Oriol-Tula ako aj na Mcensk.

Sovietsky vojak snažiaci sa ošetriť pod paľbou svojho spolubojovníka počas bojov západne od Moskvy v septembri 1941

V kotli západne od Viazmy, ktorú nemecký LVI., XLVI. a XL. tankový zbor obsadili 7. októbra, ich útok uväznil 16 divízií 19., 20., 24. a 32. armády. Sovietska 30. armáda, utrpela pri nemeckých obchvatných úderoch ťažké straty a ustupovala lesmi smerom na Volokolamsk. Obkľúčené sovietske jednotky však napriek svojej zúfalej situácii kládli húževnatý odpor a 8. októbra sa pokúsili z obkľúčenia prebiť. To sa asi 80 000 z nich podarilo. Nemci boli nútení na ich potlačenie použiť 24 až 28 divízií. V bojoch padli sovietski generáli ako veliteľ 24. armády K. I. Rakutin alebo veliteľ 50. armády M. P. Petrov. Niektorí z generálov prežili zajatie a napriek rozkazu č. 270 im bola po vojne vrátená hodnosť a ďalej slúžili v armáde. Časť jednotiek Západného a Rezervného frontu tak mala možnosť ustúpiť a skonsolidovať sa na Možajskej línii. Sovietske jednotky však boli demoralizované a ich početné stavy boli poznačené ťažkými ústupovými bojmi.

V tejto problematickej situácii rozhodlo sovietske najvyššie velenie podriadiť velenie armád priamo pod svoju kontrolu. Zmeniť nesprávne rozmiestnenie jednotlivých sovietskych frontov ani vyslobodiť veľké zoskupenia sovietskych jednotiek z nemeckého obkľúčenia však už nebolo v jeho silách. Likvidácia obkľúčených sovietskych jednotiek si však vyžiadala viac síl, než pôvodne nemecké velenie očakávalo a to umožnilo zostatku sovietskych síl lepšie sa pripraviť na nadchádzajúci nerovný boj.

V nadchádzajúcich dňoch Sovieti využili spomalenie nemeckého postupu, ktorý spôsobila potreba zlikvidovať kotol pri Viazme a začali do oblasti prisúvať zálohy. Do 7. októbra sa v oblasti Mcenska nemecká ofenzíva na čas zastavila. Spôsobil to jednak prvý sneh, ktorý sa rýchlo roztopil a zmenil cesty na blato ako aj sovietske protiútoky a pasca vytvorená 1. gardovým streleckým zborom D.D. Leljušenka a 4. tankovou brigádou M.J. Katukova, do ktorej vošli jednotky nemeckej 4. tankovej divízie.

Civilné obyvateľstvo, hlavne ženy, pri hĺbení protitankových zákopov pred Moskvou.

V polovici októbra dorazili nemecké sily na Možajskú obrannú líniu, prvé pásmo obrany Moskvy, ktoré sa ťahalo od Kalininu cez Volokolamsk až ku Kaluge asi 120 km západne od Moskvy. Napriek nedávnym posilám boli 5. (Leljušenko), 16. (Rokossovskij), 43. (Golubev) a 49. armády (Zacharkin) veľmi oslabené a mali dovedna len okolo 90 000 mužov, čo ani zďaleka nepostačovalo na zastavenie nemeckého postupu. V prvej polovici októbra začalo sovietske velenie prvýkrát pre posilnenie svojej obrany sťahovať jednotky z Uralu, ktoré sa mali pôvodne pokúsiť odblokovať obkľúčený Leningrad. K stiahnutiu časti sovietskych vojsk z Ďalekého východu došlo po správach sovietskych špiónov ako boli Richard Sorge, že Japonské cisárstvo na Ďalekom východe nezaútočí. Žukov v tej dobe prikázal sústrediť väčšinu týchto síl okolo strategických miest Volokolamsk, Možajsk, Malojaroslavec a Kaluga. Kým však prichádzali rezervy z Ďalekého východu, boli nasadené aj všetky dostupné vojská, ktoré sa podarilo sústrediť na fronte. V Moskve sa formovalo 7 divízií domobrany. Okolo mesta začali zvláštne skupiny pripravovať cestné zátarasy a mínové polia.

Nemci svoju ofenzívu obnovili 13. októbra, kedy padla do ich rúk Kaluga, ležiaca 160 kilometrov juhozápadne od Moskvy. Sovietske velenie nasadzovalo na front všetky dostupné jednotky. Do bojov zapojili aj frekventanti vojenského učilišťa v Podoľsku, ktorých nepočetná jednotka zadržala v oblasti Jurjevskoje-Lukjanovo-Iljinskoje-Bolšaja Šubinka na ceste Gžatsk-Možajsk z 12. na 13. októbra postup celej nemeckej motorizovanej divízie. Skôr než sa ich radmi prehnala nemecká pechota stihli títo mladíci, z ktorých mnohí nemali ani 18 rokov zničiť 15 nemeckých tankov. Ich odpor však nebol márny, velenie vďaka ich tvrdošijnej obrane stihlo na tomto úseku posilniť obranu a zabrániť tak novému prielomu. Podobne sa do histórie zapísala obranná činnosť frekventantov Moskovského pechotného učilišťa a 316. streleckej divízie generála Panfilova na Volokolamskom smere.

14. októbra dobyl čelný oddiel nemeckej 1. tankovej divízie mesto Kalinin, ktoré leží 150 kilometrov severozápadne od Moskvy, prerušil pri tom železničnú trať Leningrad-Moskva a dobyl jediný most cez Volgu, ktorý sa dostal počas druhej svetovej vojny do rúk nemeckým vojskám neporušený. Týmto útokom bolo silne narušené tylo Severozápadného frontu a pre Moskvu vzniklo veľké nebezpečenstvo zo severozápadu. Toho istého dňa Adolf Hitler sebavedome vyhlásil, že Rusko je porazené.

Značná časť nemeckých síl v tejto dobe ešte stále bojoval proti sovietskym jednotkám prebíjajúcim sa z kotla pri Viazme a Briansku. 14. októbra sa divízia Waffen-SS „Das Reich“, jedna z jednotiek, ktorá v tej dobe postupovala priamo na Moskvu zastavila 100 kilometrov od Moskvy pri Borodine. Sovietska obrana však bola v tomto sektore narýchlo posilnená jednotkami 32. streleckej divízie (plukovník Polosuchin), a niekoľkými tankovými a protitankovými plukmi. Divízia SS „Das Reich“, brigáda Hauenfeld z 10. tankovej divízie spolu so 7. tankovým plukom, jedným oddielom 90. delostreleckého pluku a 10. motocyklovým práporom sa zaplietli do krvavých bojov. Straty divízie „Das Reich“ boli tak vysoké, že jej 3. peší pluk (francúzsky) bol rozpustený.[2] 18. októbra nakoniec nemecké jednotky postupne začali obchádzať sovietsku obranu, čím ju prinútili ustúpiť na ďalšiu obrannú čiaru za riekou Nara.

Nemecké mechanizované jednotky pri Istre

Nemecká 10. tanková divízia potom 19. októbra prelomila odpor sovietskych jednotiek aj na tejto obrannej línií a obsadila Možajsk. Zatiaľ čo sa jesenné počasie neustále zhoršovalo začal pohyb vojsk čoraz viac spomaľovať všadeprítomné blato (tzv. rasputica). Nemeckým vojskám sa ešte viac skomplikovala situácia so zásobovaním, bolo to spôsobené i preto, že až polovica ich dopravných kapacít bola odkázaná na konské poťahy. Problémy s roztiahnutými zásobovacími cestami navyše skomplikovalo množstvo roztrúsených skupín sovietskych vojakov, ktorí sa nachádzali v nemeckom tyle a naďalej sa pokúšali klásť odpor. Rovnaké problémy so zásobovaním a preskupovaním vojsk mali i Sovieti.

Z Moskvy bola 15. októbra evakuovaná vláda (ústredný výbor strany), nasledujúceho dňa začali byť evakuované i niektoré podniky, prestala jazdiť mestská hromadná doprava. Medzi obyvateľstvom sa prejavila panika, došlo k rabovaniu obchodov. 17. októbra predseda mestského výboru strany A.S. Ščerbakov vyzval obyvateľov na pokoj, čo sa v nasledujúcich dňoch podarilo dosiahnuť pomocou účinných donucovacích prostriedkov a propagandy. Na obyvateľstvo zapôsobil napr. i fakt, že Stalin sa rozhodol neopustiť mesto. 19. októbra bol v Moskve vyhlásený stav obliehania.

18. októbra padol Malojaroslavec, 21. októbra Naro-Fominsk a nakoniec 27. októbra po ťažkých bojoch aj Volokolamsk. Pred hrozbou obchvatných útokov bol Žukov nútený ustupovať až za rieku Nara. Z juhozápadu sa koncom októbra priblížil Guderian so svojou 2. tankovou armádou k Tule, no bol pred mestom zastavený. Situácia sa však ďalej vyhrocovala a 4. novembra nariadil Žukov popraviť veliteľa 133. streleckej divízie plukovníka A.G. Gerasimova a komisára G. F. Šabanova, kvôli tomu, že bez povolenia nariadili ústup divízie z obrannej čiary na rieke Ruza. V oblasti Istry bol nemecký postup na čas zastavený príchodom 50. jazdeckej a 78. streleckej divízie.

Začiatkom novembra klesli teploty pod nulu, čo malo za následok spevnenie predtým blatistých ciest, čo urýchlilo najmä nemecké zásobovanie. Boje sa znovu obnovili v plnej sile a Nemci sa začali opäť nebezpečne približovať k Moskve. Sovietske velenie sa však ani za tejto situácie nevzdávalo. Na základe informácií, ktoré dodal z Tokia sovietsky špión Richard Sorge, prišiel Stalin k záveru, že mu od Japonska na východných hraniciach nehrozí žiadne nebezpečenstvo, a tak boli k Moskve povolané ďalšie zálohy zo Sibíri a Ďalekého východu, o ktorých nemali Nemci ani len tušenia. Preťaženou železničnou sieťou bolo do konca bitky presunutých celkovo 40 divízií o sile 700 000 mužov. Časť týchto vojsk sa zúčastnila 7. novembra (v deň 24. výročia októbrovej revolúcie) vojenskej prehliadky na Červenom námestí v Moskve, ktorej prípravu sa podarilo pre nepriateľom dokonale utajiť. Odtiaľ pokračovali priamo na front. Uskutočnenie prehliadky malo nesmierny morálny význam – 7. novembra o 8:10 ráno vysielali všetky rádiostanice Sovietskeho zväzu Stalinov prejav z Červeného námestia, v ktorom povzbudil vojská k víťazstvu a pripomenul niekdajšiu slávu vynikajúcich ruských vojvodcov, čo bolo do vtedy absolútne tabu. Uskutočnenie prehliadky v obliehanom meste šokovalo celý svet. Zlé počasie toho dňa ochránilo Moskvu pred náletmi Luftwaffe. Ďalšia sovietska vojenská prehliadka nasledovala v meste až v máji 1945. 5. novembra sa v meste konala verejná zbierka, pri ktorej obyvatelia mesta vyzbierali 80 000 000 rubľov, ktoré boli použité na nákup zbraní a vojenského materiálu.

15. novembra začali nemecké vojská obchvatný útok smerom na Klin, kde sa im podarilo preraziť na styku 16. a 30. armády, čím prinútili sovietske jednotky ustúpiť na ďalšiu čiaru obrany. Nemeckej 3. tankovej armáde sa podarilo obsadiť Klin až 24. novembra. 25. novembra padol do nemeckých rúk aj Solnečnogorsk. V smere zo severu sa Nemci dostali menej než 45 km od Moskvy. Nemecká 7. tanková divízia v tej dobe prekročila poslednú prirodzenú prekážku pred Moskvou – kanál Volga-Moskva, no bola onedlho zahnaná naspäť silnými protiútokmi jednotiek 1. údernej armády. Na juhu sa Guderianova 2. tanková armáda bez dostatočných zásob pokúšala obkľúčiť Tulu, bojujúc proti 49. a 50. armáde 90 km od Moskvy. Urputné boje okolo Tuly trvali až do začiatku decembra.

V dovtedajších bojoch Nemci utrpeli značné straty na tankoch i živej sile a menej početným sovietskym jednotkám sa podarilo tempo nepriateľského postupu výrazne spomaliť. Georgij Žukov bol už v tej dobe presvedčený, že útok nemeckých vojsk stráca dynamiku. Z pôvodne úctyhodnej útočnej sily zostávala v tej dobe Wehrmachtu už len niečo menej než polovica. Tento stav bol daný najmä ich vyčerpaním, stavom bojovej techniky ako aj nevyhovujúcim logistickým zabezpečením, ktoré v podmienkach tuhej ruskej zimy začalo byť problematické. 4. decembra 1941 stáli nemecké vojská asi len 30 km pred Moskvou, pričom predsunuté oddiely mohli pozorovať veže Kremľa ďalekohľadmi. 5. decembra začalo výrazne mrznúť a teplota klesla až na −30 °C. Nemci však na takto silný mráz neboli pripravení, motory väčšiny ich tankov, áut ani lietadiel nešli naštartovať, väčšina jednotiek nemala zodpovedajúci zimný výstroj, čo spolu s viaznúcim zásobovaním začalo neblaho pôsobiť na ich bojaschopnosť. Chybu spravila aj nemecká rozviedka, ktorá nebola schopná zistiť koncentráciu sovietskych jednotiek pripravujúcich sa na nadchádzajúcu ofenzívu.

Mapa sovietskej protiofenzívy

Zatiaľ čo sa Nemci prebíjali v novembri 1941 k Moskve, sovietske velenie urýchlene zbieralo zálohy. V priebehu mesiaca sa Sovietom podarilo prisunúť na bojisko 10 nových armád, z ktorých 6 nasadili pred Moskvou.[3] Časť z nich boli novo zmobilizované sily, časť bola prisunutá z Ďalekého východu a Sibíri, nemecké velenie s týmto nasadením sovietskych rezerv nepočítalo.

Najnebezpečnejšia čeľusť nemeckých síl sa k Moskve približovala zo severozápadného smeru z oblasti Kalininu a Klinu a bola tvorená Hothovou 3. tankovou armádou. Práve proti jej krídlam sovietske velenie nasmerovalo dôležitú časť svojej nadchádzajúcej ofenzívy (30. a 1. údernú armádu). Následne ich mali podporiť aj Sovietska 16. a 20. armáda útokom na Solnečnogorsk a ďalej pozdĺž Isterskej vodnej nádrže na Volokolamsk a Krjukovo. Druhé ťažisko sovietskej ofenzívy ležalo v pásme 2. tankovej armády medzi mestami Stalinogorsk – Tula a riekou Oka a bolo cieľom 10. a 50. armády. Ďalšie sovietske sily, najmä armády oslabené predošlými obrannými bojmi mali byť posilnené a vyraziť do protiútokov neskôr (5., 33., 43. a 49. armáda).[4]

5. decembra 1941 začali za štedrej podpory delostrelectva posilnené sovietske jednotky, niektoré len nedávno presunuté z Ďalekého východu a Sibíri mohutný protiútok v oblasti Kalininského frontu. 6. decembra 1941 ich nasledovali jednotky v oblasti Klinu, Solnečnogorska, Tuly, Kalugy a Jelca. Útok viedli vojská Kalininského frontu Ivana Koneva, Západného frontu Georgija Žukova (ktorý zároveň plnil funkciu náčelníka generálneho štábu) a Juhozápadného frontu Semiona Timošenka.

Nemecký XXXXI. (Reinhardt) a LVI. tankový zbor (Schaal) sa dostali do ohrozenia sovietskymi obchvatmi v okolí Moskovského mora a mesta Klin. Sovieti veľmi rýchlo prerazili najmä pozdĺž južného brehu Moskovského mora na styku nemeckej 14. a 36. pechotnej (motorizovanej) divízie a boli zastavení až niekoľko kilometrov severne od Klinu, po tom čo preťali cestu na Kalinin. Hlavným silám nemeckej 3. tankovej armády tak hrozilo obkľúčenie v prípade, že by Sovieti prenikli až k ceste na Latošino. Velenie tankovej armády preto okamžite uvoľnilo časť svojich tankových jednotiek hlavne 1., 2. a 5. tankovú divíziu, ktorých silami bránila strategicky dôležitú cestu. Nemci zároveň časťou týchto síl, ako aj jednotkami 7. tankovej divízie podnikli sériu protiútokov. Sovieti v tej dobe zaútočili silami 1. údernej armády V.I. Kuznecova na styku 3. a 4. tankovej armády. Nemcov týmto útokom síce vytlačili ale obkľúčenie 3. tankovej armády sa im nepodarilo.

Na úseku nemeckej 2. tankovej armády ešte 5. decembra 1941 prebiehali boje, keď sa Guderianove jednotky pokúšali obkľúčiť Tulu. Po útokoch na svojich severných susedov však Guderian pochopil zložitú situáciu, v ktorej sa nachádza a deň pred začiatkom sovietskej protiofenzívy začal svoje jednotky sťahovať na západ za rieku Šat. Niektoré sovietske jednotky sa však napriek tomu vklinili hlboko do nemeckých pozícií. Boje prebiehali v ťažkých poveternostných podmienkach, veľkých mrazoch, silných snehových víchriciach a vysokej snehovej pokrývke. Nemcom sa nakoniec nepodarilo zadržať Sovietov na predpokladanej línií Don – Šat – Oka – Upa, pretože niekoľko sovietskych divízií 13. armády preniklo na styku Guderianovej 2. tankovej a 2. armády von Weichsa a následne Sovieti vytvorili medzeru aj na styku 2. tankovej armády so 4. tankovou armádou, kam vnikli sovietske jazdecké jednotky generála P.A. Belova. Neskôr na styku 197. a 256. divízie nemeckého IX. zboru prenikol 2. gardový jazdecký zbor a po ťažkých bojoch prinútil Nemcov ustúpiť na čiaru pri Ruze. Pri ťažkých bojoch padol 19. decembra aj kozácky veliteľ zboru, generálmajor L. M. Dovator.

14. decembra, náčelník OKH Franz Halder a maršal von Kluge umožnili svojim jednotkám uskutočniť ústup za rieku Oku bez Hitlerovho povolenia. Mnohé nemecké jednotky boli celkom zničené, nemeckí vojaci sa prvýkrát začínali vo väčšom množstve vzdávať. Ešte viac z nich však bolo nútených chvatne ustupovať. V mnohých ustupujúcich jednotkách zavládol chaos a panika, vojaci pri tom za sebou zanechali veľké množstvo techniky, ktorú neboli schopní stiahnuť späť, niektorí vojaci ustupovali celkom bezo zbraní. 15. decembra Sovieti oslobodili Kalinin a Klin. Ohrozenie Moskvy zo severu bolo zažehnané.

16. decembra 1941 síce Hitler zakázal ustúpiť aj jednotkám von Bocka, ale ten vedomý si nebezpečnej situácie, do ktorej sa dostala armádna skupina Stred tieto nezmyselné rozkazy tiež porušil. Von Bock bol o niekoľko dní neskôr nahradený poľným maršalom von Klugem. V tej istej dobe postihol veliteľa nemeckých pozemných vojsk (OKH) Waltera von Brauchitscha infarkt, načo bol následne odvolaný z funkcie. Jeho miesto prebral osobne Hitler, ktorý tak dovŕšil ovládnutie nemeckých ozbrojených síl. Hitler hodlal čeliť sovietskej ofenzíve statickou obranou, napriek radám svojich generálov, ktorí uprednostňovali skrátenie línie, čiastokový ústup a zdržiavací boj, rozkazom ktorý dodnes považujú mnohí za veľmi kontroverzný. Hitler totiž zakázal ústup, čo na mnohých úsekoch obrany viedlo k zbytočnej strate celých jednotiek, no na druhej strane táto zúfalá obrana na iných úsekoch výrazne spomalila sovietsky postup. 25. decembra 1941 Hitler odvolal z funkcie Guderiana a v januári aj Heopnera, ktorého zbavili všetkých funkcií a vojenskej hodnosti. Išlo o jedného z najtvrdšie potrestaných nemeckých vysokých dôstojníkov po bitke pri Moskve.

18. decembra prešli do útoku aj armády (5., 33. a 43.) v strede zostavy Západného frontu, po sérii ťažkých bojov nakoniec prenikli až k Malojaroslavcu a Možajsku. 20. decembra ďalšie sovietske jednotky oslobodili Kalugu. V týchto bojoch 18. decembra zahynul úspešný sovietsky tankista D. F. Lavrinenko, príslušník 1. tankovej brigády, ktorý od začiatku bojov okolo Moskvy v októbri zničil 52 nemeckých tankov.

Sovieti zahnali nepriateľa o 150 – 300 km na západ. Sovietskemu letectvu sa prvýkrát podarilo získať vzdušnú prevahu. Na základe úspechov, ktoré jeho jednotky dosiahli, podľahol Stalin klamnému zdaniu, že sú Nemci už porazení a nariadil útoky prakticky po celej dĺžke frontu, s dôrazom na útoky proti Skupine armád Stred. Nemci, ktorým ich velenie neumožnilo ďalej ustupovať sústredili bojmi poznačené vojská 9. armády do oblasti Rževa, 3. a 4. tanková armáda sa pokúšali držať postavenia na rieke Ruza. Na styku 2. a 4. tankovej armády sa však Žukov snažil preniknúť k Viazme z juhu, čím by nemecké vojská obkľúčili v rževskom výbežku. Jeho útočným kliešťam Západného frontu sa ale nepodarilo spojiť s Konevovými jednotkami Kalininského frontu. V hrdle výbežku Sovieti uskutočnili medzi 18. a 22. januárom 1942 výsadkovú operáciu, táto však nebola úspešná. Nemci Ržev, Syčevku, Demjansk aj Briansk s vypätím všetkých síl udržali. Sovieti utrpeli ťažké straty, Stalin navyše stiahol niektoré jednotky do zálohy. Sovietske vojská vyčerpané ťažkými bojmi, potrebovali doplniť ľuďmi ako aj zásobami a odpočinúť si. Zlé poveternostné podmienky a najmä veľké množstvo snehu výrazne spomaľovali bojové operácie. Na jar roku 1942 museli opäť početne slabšie sovietske jednotky prejsť do obrany, pretože Wehrmacht sa z ťažkých strát, ktoré utrpel cez zimu stihol spamätať oveľa skôr.

Moskva však bola správne lokalizovanými protiútokmi zachránená a už nikdy nebola priamo ohrozená. Nemcom sa však podarilo udržať výbežok frontu v oblasti Rževa, ktorý bol potenciálne stále nebezpečný. Stalin v okolí Moskvy aj tak držal veľké zálohy ešte dlhú dobu. Boje o oblasť Rževa pokračovali od januára 1942 do marca 1943, spôsobujúc ťažké straty na oboch stranách. Ani po ich skončení však neboli nemecké jednotky zatlačené. Zraky Hitlera sa medzitým upreli na juh ZSSR.